BRATISLAVA (SFZ) – Deväť mesiacov nezasiahol do zápasu, stopku mu vystavil roztrhnutý väz v ľavom kolene a poškodené menisky. Slovenský reprezentant do 21 rokov a stredopoliar španielskeho UD Almería Martin Šviderský sa z ťažkého zranenia vystrábil a opäť robí to, čo ho napĺňa. V rozhovore pre futbalsfz.sk priblížil, čo všetko počas uplynulého trištvrte roka prežil.

V apríli minulého roku ste si roztrhli predný krížny väz v ľavom kolene. Ako si spomínate na daný smolný moment?
„Bolo to pre mňa ťažké a veľmi smolné. Udialo sa to v čase, keď som mal pocit, že konečne dostanem šancu v zápase za A-tím Almeríe. Keďže som chcel byť na ten okamih čo najlepšie pripravený, šiel som hrať za naše béčko. Asi v 10. minúte stretnutia som zle dopadol, keďže v minulosti som mal totožné zranenie v druhom kolene, tak hneď som vedel, že sa stalo niečo zlé. Ešte som v kútiku duše veril, že to nebude to najhoršie – roztrhnutý väz a dlhá pauza... Žiaľ, bolo. Nemal som však roztrhnutý iba väz, ale poškodený bol aj vnútorný a vonkajší meniskus. Je to jedno z najhorších zranení, ktoré môžu športovca postretnúť.“

Deväť mesiacov bez futbalu – čo bolo pre vás najťažšie počas tohto obdobia?
„Teraz, keď sa na to pozriem spätne, ubehlo to celkom rýchlo. Najhoršie boli asi prvé dva mesiace, keď som prežíval hrozné bolesti, nemohol som sa hýbať, lebo mi operovali aj spomínané menisky. Noha musela byť minimálne šesť týždňov v ortéze a pre bolesti som nemohol poriadne ani spať. Ležať som mohol len na chrbte. Postupne sa to našťastie zlepšovalo a po siedmich mesiacoch som už dokázal naplno trénovať s mužstvom. Po takmer deviatich mesiacoch som odohral prvé minúty za béčko.“

Trávili ste toto obdobie v Španielsku pod dohľadom klubových lekárov, alebo na Slovensku?
„Bol som v Španielsku, keďže sa mi to stalo v záverečnej fáze sezóny. Počas leta, keď všetci mali dovolenku, ja som musel chodiť na štadión a mal som individuálne tréningy. Na Slovensku som bol v lete asi len na týždeň. Čiže celú rekonvalescenciu som prakticky absolvoval v klube.“

Kto vám bol najväčšou oporou?
„Prvých šesť týždňov bol pri mne ocino, ktorý sa o mňa staral. Bol som doslova pripútaný k posteli, nemohol som sa hýbať. Človek však musí jesť, piť či ísť do sprchy... Ďakujem aj Pánu Bohu, keďže som veriaci človek, za pomoc.“

Čo ste prežívali počas tých dlhých mesiacov?
„Veľa trápenia a bolesti. Postupne som sa však v hlave upokojil, dal som si pauzu od tohto rýchleho sveta, v ktorom žijeme, v ktorom žijú futbalisti. Mal som čas premýšľať nad inými vecami, ako počas futbalu. Podstupoval som množstvo procedúr, vyšetrení, terapií, regenerácií a tréningov. Tie boli ešte náročnejšie ako klasické tímové, keďže som ich mal zväčša bez spoluhráčov.“

Kedy ste sa začali pripravovať s tímom?
„Koncom novembra. Najskôr som sa zapájal do rozcvičiek, potom do prihrávkových cvičení, ale ak si dobre pamätám, tak 4. decembra som absolvoval prvý celý tréning s tímom.“

Za A-tím ste už boli na lavičke a za rezervu odohrali proti FC Málaga City prvý polčas a prihrali na prvý gól. Noha drží na 100 percent?
„Áno, cítim sa sebavedomo a ani nemyslím na zranenie, koleno drží na sto percent. Pre mňa je dôležité, aby som opäť nadobudol zápasový rytmus, aby som otestoval koleno a telo.“

Čo ste pociťovali pri návrate na trávnik?
„Obrovskú radosť, boli to úžasné momenty. Spoločne so mnou to emotívne prežívali aj spoluhráči, doktori, fyzioterapeuti, všetci tí, čo so mnou boli počas zranenia. Bol to pekný moment. Na druhú stranu som prežíval aj mierny stres a strach, keďže som opäť išiel robiť to, čo ma na takú dlhú dobu odrezalo od toho, čo milujem a priviedlo k tým bolestiam. Ale, keď to celé zhodnotím, prevládalo nadšenie.“

Ako sa vám sledovali zápasy z televízie alebo z tribúny?
„Pre mňa to bolo veľmi náročné, keďže som typ hráča alebo človeka, ktorý veľmi rád spoluhráčom počas tréningov a zápasov pomáha. Počas zranenia som sa na to mohol len prizerať, bol som bezmocný. Som rád, že som späť!“

Za slovenskú 21-ku máte na konte 11 štartov. Sledovali ste výkony sokolíkov počas uplynulých deviatich mesiacov?
„Výkony chalanov som, samozrejme, sledoval a bol som v kontakte s trénerom Kentošom a aj jeho asistentom Goljanom. Pravidelne sme si volali a písali. Teší ma, že reprezentační tréneri sa o môj stav zaujímali. Bol som v kontakte aj s chalanmi z mužstva, prial som im čo najlepšie výkony a výsledky. Zápasy som pozeral a verím, že v najbližšom období im už budem môcť pomôcť aj na ihrisku, nech sme čo najlepšie pripravení na domáci šampionát.“

Už ste to načrtli, dvadsaťjednotka sa pripravuje na domáci šampionát v roku 2025. Ako vnímate túto šancu zmerať si sily s najlepšími mužstvami tejto vekovej kategórie pred domácimi fanúšikmi?
„Bude to obrovská vec a to nie len pre nás, ale aj pre celé Slovensko. Veľmi sa na to teším a dúfam, že budem jeho súčasťou. Keď sme sa o tom minulý rok v marci prvýkrát na zraze bavili, bolo to ešte veľmi ďaleko. Teraz máme pred sebou ešte rok a pol, ale zbehne to veľmi rýchlo. Teším sa aj na to, že sily s najlepšími súpermi si zmeriame pred zrakmi našich rodín, priateľov a fanúšikov. Cieľ bude predviesť čo najlepšie výkony, bojovať so cťou za Slovensko.“

Začal sa nový kalendárny rok. Čo si doň želáte po futbalovej a osobnej stránke?
„Som vďačný, že som ho začal zdravý a môžem pomôcť klubu a aj reprezentácii. Je jedno či budem v základnej zostave, či naskočím z lavičky, alebo budem sedieť na tribúne.“