Je prirodzené, že jedni hráči prichádzajú, druhí odchádzajú. Buď z jedného klubu do druhého alebo z jednej súťaže do ďalšej. Odchody a príchody majú mnohé podoby a súvislosti, za každou zmenou treba hľadať príbeh futbalistu-človeka. Je možné, že v jarnej časti III. ligy fanúšik neobjaví na trávnikoch Vladimíra Staša, borca, ktorý stále píše ďalšie a ďalšie kapitoly svojej bohatej kariéry. Hoci momentálne je akoby na križovatke a rozhoduje sa, ako  ďalej. Aj o tom sme sa s ním zhovárali.

Opustili ste káder Š. Michalian. Dávate definitívne zbohom futbalu?

„Nechcel by som nadobro ukončiť svoju kariéru. Pokiaľ budem zdravý a bude ma to baviť, tak by som si rád ešte nejaký čas zahral, ale momentálne  ešte neviem, kam ma osud zaveje. V priebehu ďalších dní by sa to malo utriasť. Ponuky mám zo Slovenska i z cudziny. Ide o rôzne súťaže, zväčša však nižšie, predsa len si uvedomujem, koľko mám rokov.“

Čo spôsobilo, že ste sa rozhodli ukončiť svoje účinkovanie v drese OŠFK?

„Som maximalista a niektoré výkony neboli také, ako som si predstavoval. Pritrafili sa aj ďalšie veci, ktoré by som však nerád teraz konkretizoval.“

Nespokojnosť s vašou hrou vám naznačil tréner či funkcionári?

„Práveže nie, nikto mi nič nevyhadzoval na oči. Ja som bol však stále na seba dostatočne kritický a viem, že som nehral tak, ako som si predstavoval a ako očakávalo veľa ľudí, ktorí ma poznajú. Však som rodák zo Šarišských Michalian. Tak som si povedal, že treba dať príležitosť mladým. Koniec koncov tím by nemal  mať problémy so záchranárskymi prácami.“

Tiež naznačujete, že bolo čoraz náročnejšie skĺbiť zamestnanie a futbal?

„Určite a už ma to tak nenapĺňalo, nemal som už takú radosť z futbalu. V predošlej sezóne som bol neraz zranený, aj preto som čakal od jesene viac, ale nevyšlo to. Navyše som bol v poslednom kole minulého roka vylúčený a o to viac ma mrzelo, že som takto skončil v klube, kde som začínal s futbalom. Čakal som krajší koniec... Avšak celkove budem na dianie v materskom klube spomínať v dobrom.“

Zrejme i zdravotné patálie, o ktorých ste sa zmienili, mali podiel na tom, že vaša výkonnosť nebola optimálna?

„Súhlasím. Navyše v niektorých dueloch som – o čom ani fanúšik nevedel – nastupoval so sebazaprením, lebo káder nebol široký a zavše viacerí boli zranení. Chcel som pomôcť, ale vypálilo to opačne, na ihrisku to vyzeralo inak, ako som si predstavoval.“

Ruku na srdce – do Š. Michalian ste sa vrátili po vyše dvadsiatich rokoch, chceli ste tu aj ukončiť kariéru?

„Uvažoval som o tom, no dopadlo to inak...“

Pri zvažovaní ponúk beriete zrejme do úvahy viac to, aby ste nezanedbali pracovné povinnosti.

„Presne tak, práca je moja priorita a keby som sa chcel dostať ako futbalista ďalej, potreboval by som na prípravu viac času, čo však nie je možné. Trénovať viackrát do týždňa je už pre mňa komplikované.“

Pre hráča s vašimi skúsenosťami je iste dôležitejšie odovzdávať poznatky spoluhráčom a usmerňovať ich. Mimochodom, ako ste vychádzali s mladšími spoluhráčmi?

„Nuž, so staršími si lepšie rozumiem, preto  moje nové pôsobisko by som bral aj za predpokladu, že tam budú ostrieľaní borci. Nechcem však tým naznačiť, že s mladšími som nenašiel spoločnú reč, ale mládež je už iná. Doba sa zmenila, je to odlišné než vtedy, keď som ja vstupoval do futbalového diania. Lenže ja nie som ten typ, čo niečo chce dokazovať nasilu a vynucuje si  tak dajaký rešpekt.“