Na tretí pokus to vyšlo a Tatran Prešov konečne v akože domácom prostredí naplno zabodoval. Po prvý raz v jarnej časti a na jeho štíte zostal Šamorín. Táto výhra prišla v hodine dvanástej, lebo zelenobieli sa ocitli pred týmto meraním síl  na úplnom dne tabuľky. Ústrednou postavou hostiteľov bol 35-ročný Lukáš Hricov, autor oboch gólov, ktorého sme v tejto súvislosti vyspovedali.

Potvrdilo sa to, čo je každému známe: Keď to nejde, musí zabrať „stará páka“. Tiež  ste to tak vnímali?

„Presne tak. Možno si to mnohí neuvedomujú, ale boj o záchranu je vyčerpávajúci, náročný na psychiku. Ani náš tréner si zrejme neuvedomoval, že to nie je len o bezhlavom behaní, ale aj o tom, že treba ukázať dajakú nadstavbu, vniesť do hry skúsenosť. To sa nedá naučiť,  to si musí hráč priniesť a ťažiť z toho, čím si v kariére prešiel.“

Vrátili ste sa po 15 rokoch do Tatrana a nadviazali ste na svoje niekdajšie zápisy. Kedy ste predtým naposledy skórovali v súťažnom zápase Prešova?

„To si už nepamätám, len viem, že vtedy to bolo tiež hektické, menili sa prezidenti a rovnako sme nemali veľa bodov.“

Čo sa dialo vo vašom tábore pred uplynulým duelom, lebo pomyselný nôž na krku vás už poriadne rezal...

„To je pravda. Nejaké veci sa udiali minulý týždeň a Marián Prusák mal už iné kompetencie, ktoré naňho prešli od hlavného lodivoda. Aj v šatni sme si povedali ostré slová v tom zmysle, že takto to ďalej nejde, aby sa Tatran potácal na dne tabuľky a v budúcom ročníku hral v tretej lige. My, starší, sme to zobrali do svojich rúk a mladí to pochopili. Verím, že to pôjde takto aj ďalej. Nedobre sa pozeralo na tabuľku, keď sme boli poslední. Potrebovali sme výhru, body a verím, že sa mužstvu zdvihne sebavedomie a vráti sa chuť na futbal. Lebo predtým už dlho Tatran neokúsil chuť plného zisku.“

Môžete bližšie dešifrovať situáciu v tíme – teda máme na mysli  to, čoho ste sa v predošlej odpovedi dotkli?

„Marián Prusák vystupoval na zápase ako hlavný kouč, robil aj zostavu. Pre mňa to bolo len dobré, lebo za pána Mišovca by som v základe určite nebol, teraz sa to stalo na jar po prvý raz. Som taký typ, ktorý potrebuje cítiť, že mu tréner dôveruje. Tréner Mišovec ma prehliadal, neviem, či to mal v úmysle, ale jednoducho nebol som spokojný s minutážou ani postavením v mužstve. Slovom – šatňa sa postavila proti lodivodovi, lebo atmosféra nebola už dobrá. Neviem, ako sa k tomu postaví majiteľ klubu... Preto tréningový proces celý minulý týždeň mal na starosti Marián Prusák. Kolektív potrebuje kouča, ktorému bude dôverovať a on bude dôverovať zverencom.“

Oba zásahy z vašej kopačky padli v záverečnej desaťminútovke, čo vám vtedy preblesklo hlavu?

„Bol som veľmi šťastný a vnímal som ten pocit zadosťučinenia. Veď už chodí len pár divákov, ľudia pomaly strácajú záujem o Tatran. Verím, že tento výsledok naštartoval aj ich, aby si uvedomili, že to nebalíme a budeme bojovať do konca o záchranu. Moje góly boli len vyústením jazdy celého tímu, neutíchajúcej bojovnosti od začiatku do konca.“

Takže ste ukázali v koncovke skúsenosť a rozhodli ste. Ako ste vnímali vaše akcie?

„Najprv Noro Grejták vybojoval sklzom loptu pri našej šestnástke, prihral ju Milanovi Basrakovi, ktorý mi to  hodil na kraj hracej plochy. Ja som napriahol k strele a lopta napriek úsiliu brankára zapadla do siete. Pred druhým gólom ma našiel krásnou uličkou Filip Maník a ja som loptu obalil na zadnú žrď – tentoraz po zemi. Pravda je aj taká, že dovtedy sme šance nemali, naopak, hostia mali tutovky, no Paťo Lukáč to niekedy zázračne vychytal, za čo mu patrí vďaka. Keby sme inkasovali, ktovie, čo by to urobilo s psychikou mladých. Našťastie prišli moje chvíle a akoby som vyslyšal hlas trénera Prusáka. Jeho slová mi doteraz znejú v ušiach, keď mi desať minút pred koncom prízvukoval, že si mám nájsť jednu loptu, ktorá ku mne príde a budem ju vedieť zúročiť. Napokon prišli našťastie až dve takéto lopty.“