V piatok 10. januára sa totiž Víťo v plnom zdraví dožil svojich abrahámovín, a tak prišli postupne mnohí s cieľom stisnúť pravicu a popriať veľa zdravia k významnému okrúhlemu jubileu - 50. narodeninám. 

Futbal mu bol predurčený už od kolísky. Od útleho veku sa v rodine Lukačikovcov všetko točilo okolo „koženej“. Starí otcovia si víkend bez futbalu nevedeli predstaviť. Otec Pavel bol dlhoročnou oporou medzilaborského Spartaka a do kompletného výpočtu musíme pripočítať aj uja Michala Zozuľáka. Mama Anna bola tiež pravidelnou návštevníčkou štadióna a neraz s mužstvom Spartaka vycestovala i so svojimi synmi na štadióny súpera. Postupne sa rodina rozšírila o dvoch šikovných futbalových adeptov – bratov Pavla i Gabriela a doma nebola iná hlavná téma, než futbal. Najstarší Viťo a jeho dvaja súrodenci prepadli lopte, ktorá ich sprevádzala na každom kroku, štadión Spartaka sa stal ich druhým domovom. 

Od prvých krokov svojho života sa veľmi rýchlo spriatelil s akýmkoľvek predmetom guľovitého tvaru a našiel vo všetkých loptových hrách zaľúbenie. Agresívna a tvrdá hra sa mu bridila a dodnes sa vyníma na jeho čiernej listine neobľúbených vecí a vyhrieva sa na špici rebríčka. Šport vníma ako hru, zábavu a potešenie a nezamieňa ho s bojom o život. Bezohľadný súperov prístup k hre Viťa znechucoval a znižoval jeho výkon. Veľmi rád hrával v športovo vyspelom prostredí a na kvalitných trávnikoch ako tomu bolo v Poprade, Svite, Starej Ľubovni, Sabinove či Kežmarku. Husia koža mu naskakovala už pri ceste za majstrákom do jeho „obľúbenej“ športovej destinácie Giraltoviec. Z duše neznášal nezdravo vyhecované derby duely a atmosféru presýtenú vulgárnymi slovnými spŕškami počas nich. V priebehu dlhej hráčskej i trénerskej kariéry sa mu vo futbalovom živote vystriedalo veľké množstvo spoluhráčov a trénerov.

„Prešiel som si tie roky hlavou a nedá mi  nepripomenúť si zopár mien zo širokej plejády spoluhráčov a neskôr i zverencov. Aby som bol konkrétny a zorientovaný v tom dlhom hráčskom zozname, rozdelil som ho do miest, kde som pôsobil. Najdlhší je ten medzilaborský a figurujú v ňom moji bratia Paľo a Gabo, bratranci Jaro a Mišo Hrišovci, Dušan Kováč, Michal Brecík, Vlado Kusko, Dušan Papiak, Michal Mikita, Michal Zjatik, Ivan Žulevič. Jaro Bochin, Slavo Serečun, Ľubo Medviď, Vlado Kocan, bratia Paľo a Peťo Sopkovci, Ľoňa Kocurišin, bratia Marcel a Vlado Vasilenkovci, Dušan Uram, Majo Chapčák, bratia Rado a Paľo Kudláčovci, Gabo Kapráľ, z mladších a súčasných Vlado Gavula, Tomáš Chripák, René Guba a Pavol Hrehovčík. Z humenskej enklávy to boli Jožko Škrlík, Milan Rusnák, traja Vladovia - Mundík, Mikula, Vasiľko, Aďo Mydla, bratia Marián a Jožko Harvilovci, Milan Soták, Miro Hajdučko, Robo Kerekeš, Slavo Kočerha, Gabo Horvat, Robo Chalupka a Valér Korba. Zo stropkovsko-svidníckej doliny predovšetkým výborná brankárska dvojica Fero Očipa i Juraj Buček a dvojica zakončovateľov Milan Koša a Robo Potoma. Nesmiem zabudnúť ani na michalovské kvarteto Marcel Nemčík, Dano Vasiľ, Milan Capík a Slávo Kiršner. Ešte by som mohol pridávať, ale to by vznikol malý futbalový telefónny zoznam.“ 

Po mládežníckych začiatkoch už v sedemnástich začal so staršími spoluhráčmi zdieľať priestory áčkarskej šatne. Stalo sa tak v sezóne 1987/88, keď mužstvu trénersky velil P. Bakalár... „Mojím prvým oficiálnym trénerom bol Vlado Cepko. Dal mi základy a rozdúchal moju vášeň pre futbal. Bol a je nielen vynikajúcim mládežníckym trénerom, ale predovšetkým človekom, ktorého si nesmierne vážim a vždy naň budem spomínať iba v tom najlepšom. V dorasteneckom veku ma trénersky usmerňoval skúsený tréner Michal Turok Hetteš a môj otec Pavol. Môjmu, už dnes nebohému otcovi, chcem vysloviť veľkú vďaku a poslať mu do futbalového nebíčka jedno veľké – Otec ďakujem! Na štadióne šlo príbuzenstvo bokom. Vtedy som nechápal jeho podstatne kritickejší a tvrdší prístup ku mne a k mojim výkonom a správaniu. Časom som však názor logicky zmenil. V družstve dospelých ma viedol už spomínaný Pavol Bakalár. Počas vojenčiny v Strážskom mi trénersky velili Bobík a Ladislav Vasilenko. Po návrate do civilu sa trénerský kolotoč rozkrútil a narástol aj zoznam: Martin Kováč, Jozef Lazorčík, Ján Petrovaj, Marián Kuchta, Michal Derco, Jozef Chochoľák, Leonid Kocurišin, Alojz Špak. Tiež Miroslav Kovaľ a aj môj brat Gabriel mi boli nejaký čas trénermi.“ 

Pred sezónou 1989/90 prišiel mladému futbalistovi povolávací rozkaz k nástupu na základnú vojenskú službu do neďalekého Strážskeho, v drese Chemka rozvíjal svoj talent a stal na rok aj súperom materského oddielu. Dokonca sa pre Spartak v drese Strážskeho ukázal ako „nevďačný“ syn a v prvom vzájomnom majstráku rozvlnil spartakovskú sieť. Po vyzlečení vojenskej rovnošaty sa v materskom klube dlho neohrial. Dobré výkony ho nominovali v letnom období 1992 do funkcionárskych lanárskych hľadáčikov (Prievidza, Bardejov, Michalovce, Humenné). Najšikovnejší sa ukázal v tomto smere FC Chemlon. Futbalovo sa v humenskom drese nestratil a prišla aj príležitosti ukázať svoje umenie na ihrisku pod vedením vtedajšieho trénera Jana Petrovaja. Črtajúca sa futbalová rozprávka nabrala nesprávny smer. Lodivod Chemlonu mal trochu iné predstavy o výkonoch mladého Medzilaborčana, a tak Viťo putoval viac južným smerom do Michaloviec na polročné hosťovanie. Sklamaný z kariérnych futbalových premetov, z nabúraným hráčskym egom ťažko hľadal motiváciu pre ďalšie futbalové napredovanie.

Po spočítaní všetkých tridsiatich dvoch hráčskych sezón (1987 - 2019) svieti na streleckom konte jubilanta viac ako stovka úspešných zásahov. Viťov futbalový prínos futbalu v Medzilaborciach tkvie v jeho neskutočnej športovej dlhovekosti. Kopačky a hráčsky výstroj na seba navliekol ešte aj v aktuálnej jesennej časti sezóny. Dobré a spoľahlivé hráčske výkony našli odozvu v širokej športovej verejnosti a priniesli pre Viťa aj tri najvyššie ocenenia v ankete o najlepšieho športovca okresu Medzilaborce. 

Obráťme list a retrospektívne vráťme naše rozprávanie späť k sezóne 1998/1999. Od tejto sezóny už Spartaku odvádza služby v trojkombinácii: hráč - tréner / hrajúci tréner - predseda klubu (v rôznych variáciách) do týchto dní. Prišli obdobia striedavo dobré i horšie. Aj s horkosťou v hlase sa Viťovi spomína na sezónu 1999/2000. Na začiatku milénia Spartakovci veľmi hlasno klopali na brány 3. ligy. Ich snahu prehlušil mocný frontálny „funkcionársky“ útok z Bardejovskej Novej Vsi. Len o gól horšie skóre, ale predovšetkým dva vzájomné duely a z nich iba jeden bod rozosmútili celú spartakovskú, vtedy „Štartovskú“ obec. Po fúzii Spartaka (Štartu) a HFC Humenné v sezóne 2003/2004 aj napriek výsledkovo veľmi dobrej sezóne a zasa druhému miestu prišla poriadna facka v podobe zostupu do okresnej ligy. Rýchly návrat si Viťo, v drese už znovu s označením Spartak, vychutnal v dobrom kolektíve, pri kormidle s trénerom Špakom zažil radosť z dvoch po sebe idúcich postupoch v sezónach 2004/2005 a 2005/2006. Vrchol škaredej, už trénerskej, futbalovej sínusoidy sa dostavil v sezóne 2007/2008. Oslabený, neskúsený, mladý káder nedokázal držať krok vo štvrtoligovej konkurencii. Výkony družstva a posledná priečka sú dodnes nočnou mórou Viťovej trénerskej kariéry. Mladý tréner nezložil zbrane a po roku dal dokopy partiu a spolu vrátili klub do štvrtoligového pelotónu. Nabral novú trénerskú inšpiráciu a dodnes si so striedavými úspechmi udržiava s chlapcami zo Spartaka stabilné postavenie v 4. lige. 

Päťdesiatročný Spartakovec, lokálpatriot a srdciar si zaslúži za dlhoročné služby odvedené na zelenom trávniku pod Kamjanou a mimo neho nesporné uznanie a veľkú vďaku, čestný zápis do neexistujúcej virtuálnej siene slávy futbalu v Medzilaborciach

 A nebolo by to pravé orechové bez nášho srdečného rusínskeho – Na mnohaja i blahaja lita, Viťo!