Futbalová značka FC CHEMLON HUMENNÉ (III.)

Šéfredaktor|10. júl 2018 o 00:00

K nedožitým 50-tám PETRA DZÚRIKA, 22 rokov od zisku SLOVENSKÉHO POHÁRA

Futbalová spoločnosť s takmer 100-člennou účasťou bola hlavne spomienkou na legendárneho futbalistu a kapitána FC Chemlon Humenné, Petra Dzúrika. Pozdrav do večnosti však bol adresovaný aj ďalším, ktorí už nie sú medzi nami a boli spätí s humenským futbalom: Tomáš Lukáč, Michal Kosturský, Ladislav Timuľák, Ján Murinčák, Ján Petrovaj, Ján Češek, Jozef Matta, Jozef Teiner, Štefan Šimončič, Jozef Melko, Alexej Mastiľák, Ján Adamov, Kamil Čekovský, Andrej Šoltés, Ľubor Kupča, Štefan Pšenko, Pavol Džurbala, Štefan Šlepecký, Peter Čerevka, Jaroslav Jelo, Marián Firkaľ, Juraj Bodgan, Jozef Škuba a iní. Česť ich pamiatke!

História humenského futbalu eviduje štyri míľniky: 1. v súťažnom ročníku 1974/1975 postup z Divízie do Slovenskej národnej ligy (SNL); 2. v sezóne 1976/1977 víťazstvo v SNL; 3. v súťažnom ročníku 1992/1993 postup z I. SNL do I. ligy (Marssuperliga); 4. v sezóne 1995/1996 víťazstvo v Slovenskom pohári. Len dvaja pamätníci boli pri všetkých štyroch úspechoch – Viktor Pčola a Dušan Hrabovský.

V sezónach 1974/75 a 1976/77 bol Viktor Pčola hráčom, pri postupe Chemlonu Humenné do I. ligy zastával pozíciu manažéra klubu a z triumfu v Slovenskom pohári sa tešil ako vedúci mužstva. Obdobie okolo roku 1975 patrilo v humenskom futbale takmer výrazne iba odchovancom. Veľkú zásluhu na tomto stave mal tréner Jozef Melko, keďže mal podrobne zmapované nielen mesto, ale okolité obce. Chlapci, ktorí sa v seniorskom veku neujali v Chemlone mohli pomôcť Snine, Medzilaborciam, prípadne sa vrátili do rodných obcí, kde pokračovali vo futbale, ale už so skúsenosťami a ostrohami z prvej žiackej či dorasteneckej ligy. Úroveň v našom regióne bola vtedy pomerne vysoká. Na Petra Dzúrika si stále spomeniem. V roku 1991, keď sa FC Chemlon Humenné osamostatnil od Telovýchovnej jednoty, bol s nami predbežne dohodnutý, v Košiciach ho odsunuli na vedľajšiu koľaj, ale my sme mu dali šancu, ktorej sa chytil a odvďačil sa nám. Človek s veľkým charakterom, málokedy pri futbale stretnete takúto persónu. Chemlon Humenné mal to šťastie.“

 

Druhým do „partie“, ktorý zažil kvarteto najväčších úspech bol v sezóne 1974/75 brankár, v ďalších troch etapách bol hráčskym masérom. Dušan Hrabovský... Zážitkov je nespočetne, ani sa nedá vybrať, spomenúť iba niektoré. Zhrniem to v „podpichovačky“ zo strany hráčov, ktorí po masáži vždy tvrdili, že už ku mne viac neprídu, ale vždy prišli. Zápasy v prvej lige, Slovenský pohár, medzinárodne AEK Atény, som šťastný, že som mohol byť súčasťou tejto éry Chemlonu Humenné. Len ťažko predpokladať, že sa niečo podobné podarí v súčasnosti.“

Futbalová značka Chemlon Humenné uzrela svetlo sveta v sezóne 1972/1973, vtedy došlo k premenovaniu klubu z LCHZZ Humenné. O dva roky sa oslavoval prvý veľký úspech, postup do SNL. Tréner Pšenko s asistentom Piričom mali vtedy tento káder: Dzurov, Hrabovský, Horodník, Vyskoč, Žipaj, Matta, Majerník, Oleárnik, Pčola, Szczygiel, Burda, Řadek, Juriš, Mycio, Kováč. Zaspomínal Jožko Dzurov, brankárska jednotka: Spomienky sú veľmi pekné a stále živé. Rok predtým sme mali ťažkú sezónu, nepostúpili sme iba vinou skóre, tešil sa Zvolen. Následne sa už cieľ splniť podarilo, futbal bol vtedy na výslní, v Slovenskom pohári sme hrali aj so Slovanom Bratislava,“ dodal. V sezóne 1976/77 sa prvý a poslednýkrát stalo, že víťaz súťaže nepostúpil – smolu (či taký osud) mal práve Chemlon Humenné, najlepším strelcom súťaže bol už nebohý Ján Petrovaj (16 gólov).


 

Najdlhšiu cestu pod Vihorlat meral Ivan Čabala. V prvom rade ďakujem organizátorom, myšlienka stretnutia ma milo potešila, rád som sa zúčastnil, zaspomínal. Generácia hráčov, ktorá ma vzala medzi seba do „áčka“ bola super, pomohli mi futbalovo vyrásť, aj touto formou im ďakujem. Aj ich pričinením som vo futbale dosiahol veľa,“ pousmial sa rodák z Rokytova pri Humennom, bývalý československý reprezentant (1986 – 1989).

Ďalšia futbalová legenda Chemlonu Humenné. Už ako dorastenec preradený do „áčka“, kde pôsobil v období 1973 – 1987. Obranca, pevný ako skala. Pavol Roman.  Odkrútil som si v Humennom dosť sezón. Od malička, ako žiačik u Jána Adamova, keď som končil s aktívnou činnosťou, mal som 32 rokov. Zažil som veľa veľmi dobrých či skôr výborných futbalistov. Boli to roky krásne, už sa späť nevrátia, ale myslím si, že pre Chemlon, ktorý tu futbal držal, sme spravili kus poctivej roboty,“  konštatoval bývalý futbalista, ktorý má na svojom konte viac než 300 zápasov v 1. Slovenskej národnej lige.

Účastníkom akcie bol aj Štefan Czeto, ktorý rád prispel svojimi spomienkami. Pravdupovediac som v humenskom futbale pôsobil dosť krátko, moje „angažmán“ vzniklo po nemilej udalosti, keď tragicky zahynuli funkcionári Kosturský a Lukáč. Verte – neverte som tom čase v Michalovciach pracoval ako krčmár, keďže asi polovica kádra „áčka“ tvrdila, že kým budem pri futbale, nepohne sa. Nechcel som teda prekážať v „napredovaní“, venoval som sa teda inej, už spomínanej činnosti. Humenskí funkcionári sa to dozvedeli, požiadali ma, či by som neprišiel pomôcť futbalu a zastával pozíciu tajomníka klubu. Porevolučné časy boli náročné aj pre šport, futbal nevynímajúc. V súťaži sme sa zachránili, čo však čert nechcel, o záchranu sme bojovali práve aj s Michalovcami. Remizovali sme tam 0:0, po zápase som vedel, že jeden z domácich hráčov nemá v poriadku registračný preukaz, čo som chcel využiť, aby Humenné vyhralo kontumačne 3:0. Laco Timuľák, ktorý už nie je medzi nami, vtedy ku mne prišiel a povedal: „Pišta, nebuď blázon, veď tu žiješ, nám stačí aj bod!“ A napokon aj stačil, záchrana dopadla úspešne. Keď som vo finále Slovenského pohára hrdo sedel na tribúne vranovského štadióna, tešilo ma, že malou troškou som k úspechu v podobe vtedajšej záchrany v súťaži prispel aj ja,“ pousmial sa rodený Michalovčan.



 

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu: