Olympijské hry sú snom takmer každého športovca. Zároveň však predstavujú jednu z najväčších psychologických skúšok kariéry.
Najmä pre mladých športovcov, ktorí sa s podobným tlakom často stretávajú prvýkrát. Slovensko vyslalo na ZOH 2026 až 21 individuálnych športovcov, ktorí zažijú premiérovú olympiádu.
Mentálny tréner a psychológ Adam Kocian vysvetlil, ako môžu fungovať mladí športovci počas hier.
"Tým, že sa olympiáda koná raz za štyri roky, predstavuje pre mnohých športovcov vrchol celej kariéry a je prakticky nulová možnosť opravy. Športovec má pocit, že teraz alebo nikdy," tvrdí.
Podľa neho na hrách nejde len o športový výsledok. Dôležitá je aj symbolika. "Reprezentujú krajinu, sledujú ich médiá, rodina, kamaráti. Všetci tomu pripisujú obrovský význam.
V hlave sa z toho stáva niečo nenahraditeľné, nevratné. Mnohí to vnímajú ako najväčší moment svojho života," dodal.
Najväčšie pódium sveta
Pre skúsených reprezentantov je olympiáda vyvrcholením dlhoročnej cesty. U mladých môže podľa neho vyvolať aj šok.
Kým ešte pred zopár rokmi súťažili na juniorských podujatiach, teraz sa objavia v jednej dedine s najväčšími hviezdami planéty.
„U mladého športovca je to celé znásobené,“ vysvetľuje mentálny tréner. „Možno ešte nemá dostatok skúseností z najväčších podujatí a zrazu sa ocitne na úplnom vrchole. Už len samotná účasť je pre neho obrovská vec," spomenul.
S týmito skutočnosťami prichádza aj veľa psychického tlaku. Tým, že sa OH konajú každé štyri roky, o športovcov je nezvyčajný mediálny záujem a každý si pýta čo najlepší výsledok.
"Pre mladého človeka je to niekedy prvý moment, keď cíti, že ho sleduje celý národ," doplnil.
Sviatok, ktorý bolí
Olympiáda má podľa mentálneho trénera dve tváre. Tou prvou je nadšenie a eufória. Druhou zase možný strach z neúspechu.
"Každý športovec o tom sníva. Je to niečo, ku čomu vzhliadame celý život. Ale tváriť sa, že olympiáda je ako každá iná súťaž, by bolo klamstvo. Nie je," vysvetlil.
Zároveň však zdôraznil jednu vec – samotný šport sa nemení.
„Stále robia ten istý pohyb, ten istý štart, tú istú disciplínu. Len kulisy sú väčšie. A práve to je pasca. Keď sa nechajú pohltiť tým, aké je to obrovské, zabudnú robiť to, čo vedia," ozrejmil Kocian.
Rozhodujúci je podľa neho uhol pohľadu. „Buď to vnímajú tak, že tam môžu všetko stratiť, alebo ako šancu ukázať, čo v nich je. Keď idú do pretekov so strachom, zväzujú sa. Keď idú s odvahou, môžu prekvapiť," vysvetlil.
Najväčší súper je v hlave
Výrazný tlak na športovcov prichádza z vonkajšieho prostredia - médií, rodiny či fanúšikov. Športovci môžu cítiť, že ak nepodajú dobrý výkon, ich hodnota môže klesať.
Na Slovensku je to podľa Kociana ešte viditeľnejšie.
„Máme menej športovcov, takže každý výkon je viac na očiach. Každý ich rieši, každý má názor," ozrejmil.
Tlak však môže prameniť aj z vlastných myšlienok. Športovci majú často v hlave, že je to ich jediná šanca ukázať sa svetu.
"Mozog začne vyhodnocovať riziko, hľadá chyby, vytvára neistotu. A práve tá ich brzdí. Keď sa naučia situáciu interpretovať tak, že idú robiť to, čo majú natrénované, výkon netrpí. Naopak, často práve vtedy príde najlepší výsledok," dodal Kocian.
Olympijská dedina nie je rozprávka
Športovci majú veľakrát romantické predstavy o olympiáde. Tá sa však rýchlo rozplynie, keď sa vrátia do reality.
Ich domovom sa na niekoľko dní stáva olympijská dedina, v ktorej sú tisícky športovcov. Je to obrovský, hlučný a chaotický organizmus.
Športovcov môžu postihnúť rôzne komplikácie, ktoré im narušia psychickú pohodu. Rozrušiť ich môže čakanie na autobus, presuny, akreditácie, davy, nekonečné rady v jedálni, nové prostredie, neznámi spolubývajúci.
„Ľudia si to predstavujú ako rozprávku, ale je to skôr logistický chaos,“ usmieva sa Kocian.
„Riešia, či ísť na ceremoniál, kedy majú tréning, doprava mešká, spolubývajúci chrápe. Stretnú hviezdy, chcú sa fotiť. Neustále ich niečo vyrušuje.“
A práve v tom, ako zvládať tieto všetky rušivé momenty, spočíva podľa neho výzva.
„Športovci sa musia pripraviť na to, že idú podať výkon v prostredí, kde je narušená rutina, zvýšený tlak a množstvo rušivých faktorov, na ktoré bežne nie sú zvyknutí. To je úplne iný typ záťaže ako bežné preteky," povedal.
Množstvo športovcov, bez ohľadu na výsledok, ktorý na vrcholnom podujatí dosiahnu, môže prežívať výrazný psychický pokles, prázdnotu alebo stratu zmyslu.
„Hovorí sa tomu olympijské blues a zažíva to podľa výskumov asi 27 percent športovcov,“ vysvetlil Kocian.
Olympiáda sa však nekončí posledným štartom. Pre mnohých prichádza ťažšie obdobie až potom.
„Štyri roky sa pripravujete na jeden moment. Všetko má obrovský význam. A zrazu je po všetkom. Vrátite sa domov a máte ísť späť na bežné preteky. Nič sa tomu nevyrovná. Je ťažké znova nájsť motiváciu.“
Tlak je privilégium
Dôležitá je podľa Kociana vizualizácia výkonu. Svoju rolu hrá aj to, že športovec môže byť nervózny a časté myšlienky, že ako to zvládne.
Deň pred pretekmi odporúča športovcom, aby spomalili a nevyčerpali sa. "Byť primerane aktívny, ísť sa prejsť, ale šetriť energiu. Nepreťažovať hlavu Netflixom alebo mobilom," vysvetlil.
Pre mladých olympionikov má jasný odkaz. „Chcel by som, aby tam išli sebavedomo. Lebo si to zaslúžili. Tlak je privilégium. Znamená, že sú dosť dobrí na to, aby tam boli," povedal Kocian.
Na záver dodal myšlienku, ktorú by si podľa neho mal zapamätať každý debutant: „Nechoďte tam len prežiť atmosféru. Choďte naplno, buďte odvážni, riskujte.
Nerozmýšľajte nad tým, čo sa môže pokaziť, ale čo môžete dosiahnuť. A keď sa potom pozriete do zrkadla a poviete si, že ste dali maximum, to je skutočné víťazstvo.“
