Nezriedka kariéra futbalistu má nielen vzostupný charakter – ak myslíme kráčanie po schodíkoch z jednej súťaže do vyššej - ale i naopak. Stáva sa, že mnohí hráči, ktorí okúsili aj vrcholový šport, sa postupne presunú do regionálnych zápolení. I v elitných zápoleniach na východe Slovenska účinkuje niekoľko takýchto borcov. Medzi nich patrí tiež Pavol Cicman, ktorý sa po tom, čo skončil vlani v Tatrane Prešov, takpovediac náhodou ocitol pod Duklou v kolektíve 1. FK Svidník.

Zaujímalo nás, či po skončení sezóny nepoškuľuje znovu po kvalitnejších zápoleniach? „Ani nie, zostávam naďalej vo svidníckom drese. Som spokojný, našiel som si také zamestnanie, ktoré mi vyhovuje, lebo dokážem skĺbiť futbal i pracovné povinnosti. Vo Svidníku mi vychádzajú v ústrety,  nemusím chodiť na každý tréning. Keď môžem prísť, tak prídem. A či ma neláka zahrať si ešte vo vyššej súťaži? Pravdu povediac neuvažujem už  tom. Nerád by som sa dostal do situácie, aby som si neskôr zase zháňal prácu,“ podotkol 32-ročný borec.

Na otázku, či mal nejaké predstavy o III. lige a či sa naplnili, odpovedal, že sa príliš nezamýšľal nad tým, čo ho bude v týchto bojoch čakať „Chcel som si zahrať schuti v prvom rade futbal a nad iným som neuvažoval. Hralo sa mi dobre, ocitol som sa vo výbornej partii a pokiaľ ide o to, čo sme dokázali a čo nie, tak k tomu sa vyjadrovať nebudem, to mi neprináleží.“ Predtým vo svojej kariére P. Cicman sa pohyboval aj v najvyššej súťaži (Senica), účinkoval, i v zahraničí (český Bohemians Praha, poľské Gliwice), a tak nás zaujímalo, či sa vyskytlo čosi také, na čo si musel zvykať a čo ho prípadne zaskočilo.. „Ani nie, hoci sa prihodili i niektoré zvláštnosti, ale to nechcem špecifikovať,“ usmial sa a potom s vážnym hlasom dodal: „V tejto súťaži je to predsa len o čosi uvoľnenejšie, nehrá sa tak takticky, aj priestoru na ihrisku je viac. Pokiaľ ide o tvrdosť, tak boli mužstvá, ktoré hrali agresívne, vari až za hranicou.“

Pravdaže, od futbalistov, ktorí už v tomto športe čosi preskákali, sa čaká, že budú lídrami a budú udávať tón, okolo nich sa potom prirodzene točí všetko podstatné. Na druhej strane to môže vyvolávať aj zvýšený tlak z očakávanie okolia. „Ja som nič také neregistroval, ani od spoluhráčov, publika či trénera, skôr sám na seba som niekedy „pritlačil“, že by som mal zabrať viac. A ako som bol spokojný sám so sebou? Nuž, mrzelo ma, že som mal síce mnoho šancí, ale veľa som  ich pozahadzoval.“ P. Cicman naznačil, že by prijal, keby bol strelecky úspešnejší a jedenásť gólov, ktoré dosiahol, nenaplnilo jeho predstavy. Možno v niektorých zápasoch si ho protihráči viac „podali“, predsa len vedeli, že môže byť nebezpečný a tak ho pozornejšie strážili rôznymi spôsobmi. „Stalo sa, že sa na mňa súperi zavesili a nespúšťali ma z očí.“ Tento skúsený borec naznačil, že jeseň bola aj preňho vydarenejšia, aj mužstvo dokázalo viac, hralo v inom zložení. „V zime som si našiel robotu a už to nebolo u mňa také výrazné vzhľadom na tréningové absencie. Hoci sa v tomto roku niektoré veci v mužstve zmenili, predsa si myslím, že naše umiestnenie nie je na zahodenie.,“ dodal hráč, ktorý najradšej bude spomínať na vystúpenie v Plavnici v závere ročníka, kde strelil všetky tri góly Svidníčanov.