Tá úľava, keď zbadáte svoj batoh na chrbte trénera olympijského medailistu

PARÍŽ. Moja vysmiata fotka pod vysvietenou eifelovkou po otváracom ceremoniáli dostala na sociálnej sieti 216 lajkov.

Presne to je tá fotogenická časť práce novinárov na olympijských hrách v Paríži, ktorú im každý závidí.

Pritom platí, že človek v dejisku olympiády vidí iba zlomok diania v porovnaní s tými, čo ju sledujú športoví fanúšikovia doma v televízii.

Na druhej strane vidíme aj veci, ktoré v televízii neukážu a máme možnosť hovoriť s priamymi aktérmi bezprostredne po pretekoch.

Športovec väčšinou absolvuje rozhovory s novinármi skôr, ako sa dostane k rodine a priateľom.

Muky aj eufória

Miesto bezprostredného kontaktu medzi športovcami a médiami, kde vznikajú všetky rozhovory, sa volá mixzóna.

Po zbabranej súťaži sa v očiach viacerých športovcov javí ako novodobá mučiareň. Vyrovnať sa s neúspechom po pretekoch, na ktoré čakali štyri roky, podeliť sa verejne o dojmy a pocity v momente, keď by sa najradšej ukryli a boli sami, je pre mnohých neprekonateľný problém.

Na parížskej olympiáde to predviedol napríklad strelec Ján Tužinský, ktorý po nevydarenom vystúpení nezvládol ani rozhovor s reportérom STVR, po tretej otázke sa zohol pre tašku a odkráčal preč.

Hovoriť so športovcom po úspechu je však zážitok. Eufória je nákazlivá, emócie sú silné, všetci sú trochu namäkko. To sú najkrajšie chvíle novinárskej práce.

Úchvatné kulisy

Olympijská atmosféra na vlastnej koži sa tiež nedá porovnať s televíznym prenosom. Rytmický potlesk cítiť aj v kostiach, ohlušujúci hukot vám zaručí zimomriavky, aj keď ovácie patria súperovi.

Hry v Paríži sú výnimočné aj úchvatnými dejiskami. Kamkoľvek sa pozriete, uvidíte nejakú dominantu. Eiffelovku, Víťazný oblúk či katedrálu Sacré-Cœur. Niektoré historické budovy sa dokonca zmenili na športoviská.

Jedným z nich je Grand Palais. Veľkolepý palác postavili na Svetovú výstavu v roku 1900. Odvtedy sa tu konali najrôznejšie podujatia. Dlhé desaťročia bol domovom parížskeho autosalónu, usporiadali tu veľmi úspešnú retrospektívnu výstavu Augusta Renoira i Édouarda Maneta.

Počas tohtoročných hier tu súťažia šermiari. Počas večerného bloku, pred semifinálovými a finálovými blokmi zamávajú publiku z balkóna a zbehnú dole schodmi ako v historickom filme. Už chýba naozaj len D'Artagnan.

Nepomôže ani teleport

Paríž sa v zmysle Agendy 2020 snaží v čo najväčšej miere využiť už existujúce športoviská, za čo však platia daň všetci účastníci dlhými presunmi.

V minulosti platilo, že športoviská sa sústredili v dvoch-troch klasteroch (kompaktných územiach), kde nebol problém doslova prebehnúť z jednej haly do druhej. Teraz by ste na to potrebovali fyzičku maratónca.

Z minulých olympiád mali novinári skúsenosť, že asi tretinu času strávia presunmi medzi dejiskami a dve tretiny na súťažiach a pretekoch. V Paríži sa tento pomer otočil. Ak chcete zvládnuť dve podujatia za jeden deň, potrebujete skvelú logistiku i kus šťastia.

Zákon schválnosti na olympiáde totiž znie, že nech má krajina akokoľvek malú výpravu, kľúčové udalosti sa aj tak budú odohrávať rovnakom čase a reportérovi by pomohol už iba teleport. Alebo ani ten.

Platilo to aj v prípade finále vodného slalomára Mateja Beňuša a skejtbordistu Richarda Turyho, aj v stredu, keď v areáli Rolanda Garrosa hrala štvrťfinále tenistka Anna Karolíny Schmiedlová a na divokej vode sa chystala na súboj s bránkami Zuzany Paňkovej.

Strelcov ani nespomínam, tí súťažia 270 kilometrov od Paríža v Chateauroux. Len cesta vlakom trvá vyše dve hodiny a to sme ešte nezarátali presun zo stanice na strelnicu.

Aj taká je však nová podoba udržateľnej olympiády: ak má toto 43-tisícové mesto má vyhovujúce športovisko, bolo by úplne zbytočné postaviť ďalšie v Paríži.

Nočné zážitky

Udržateľnosť tiež znamená, že všetci sa musia zriecť určitého komfortu. Novinárov nevynímajúc.

Na predchádzajúcich olympiádach chodili novinárske autobusy prakticky na všetky športoviská. Platilo to aj v Londýne 2012, hoci je to tiež svetová metropola s rozsiahlou sieťou mestskej dopravy.

V Paríži je takýchto špeciálnych autobusov výrazne menej, všetkých nabádajú na využívanie miestnej dopravy. Žurnalisti sú navyše rozmiestnení v rôznych hoteloch po celom meste, bolo by nemožné zabezpečiť ku každému nejaký spoj.

A tak spoznávame nočný Paríž.