Lašák: Zlosť si na nás vybíjajú frustrovaní ľudia. Hokejisti nespravili zo Slovenska druhú Afriku

S brankárskou maskou a v slovenskom drese zažil na majstrovstvách sveta opojné chvíle po zisku titulu, ale aj napínavé momenty v zápasoch o záchranu.

• Informácie o MS v hokeji 2025 (prehľad)

Po skončení kariéry sa intenzívne venuje práci s nádejnými hokejovými brankármi. Na šampionáte v Štokholme je JÁN LAŠÁK v pozícii trénera brankárov slovenskej hokejovej reprezentácie.

Tréner Országh po zápase proti Lotyšsku povedal, že hráči hrali na majstrovstvách sveta na hranici možností. Dá sa to povedať aj o brankároch?

Nemyslím si. Samo Hlavaj má veľký potenciál a ja verím, že sa presadí. Už tretí rok je slovenská jednotka na majstrovstvách sveta, čo je v tak mladom veku veľká skúsenosť.

Verím, že sa bude ešte výkonnostne posúvať a že budeme mať o bránkovisko postarané na päť až desať rokov. Samozrejme, k nemu budeme postupne pridávať ďalších šikovných chlapcov.

Slovensko priviedlo na šampionát mladý tím. Keď ste nastúpili na prvých majstrovstvách sveta v Petrohrade 2000, tiež ste boli mladý. Vtedy vám veľmi pomohol kapitán tímu Miroslav Šatan, ktorý vám dával lekcie zo života. Kto sa postaral o mladých hráčov v Štokholme?

Máme tu lídrov. Ale to je trochu iné, ako keď si ma Miro Šatan zavolal v Petrohrade do miestnosti a urobil nám prednášku. Na míting sme prišli ako chalani, ktorí si idú zahrať štvrťfinále a odchádzali sme z neho ako hráči, ktorí vedeli, že idú vyhrať.

Pokora sa dala krájať. Mentálne nastavenie, ktoré nám dal, bolo neskutočné. Už vtedy bol Miro veľký líder a taký sa nerodí často.

Bol tam aj Zdeno Chára. Čo si budeme rozprávať, Zdeno je jedna z najuznávanejších osobností histórie svetového hokeja, tiež tam bol aj Michal Handzuš.

Nechcem znižovať hodnotu Sukyho (Matúš Sukeľa) a Lantiho (Róbert Lantoši), ale tí chalani boli hviezdy, ktoré všade uznávali. Aj preto ich potom rešpektovali lepšie aj mladší a, samozrejme, aj starší.

Načúvajú mladí chlapci v šatni lídrom, ako ste to robili pred rokmi vy?

Nie som v šatni, my tréneri máme inú kabínu. Nie sme s nimi a ani nepočúvame, čo sa tam deje. Treba sa opýtať starších hráčov.

Zažili úspešné šampionáty, na ktoré chodili hráči spontánne, ale zažili ste aj šampionát v Halifaxe, kde veľa hráčov z NHL neprišlo. Mení sa doma a treba dnes k hráčom pristupovať inak ako v minulosti? Narátali sme viac ako 20 hráčov, ktorí do Štokholmu neprišli.

Zásadná otázka - je 20 hráčov veľa alebo málo? Lebo keď 20 hráčov odmietne prísť, z toho 12 môže byť pokojne zranených. To je proste dôvod. Šesť - sedem môže hrať play-off, čiže tí hráči chýbajú. Skôr je to o základni, to je jedna vec.

Druhá vec je, že generácia sa mení. Pracujem s mladými ľuďmi a každá generácia je iná. Ale to je prirodzené. Keď čítam rozhovory typu, že my sme hrali hokej na ulici a mladým to chýba, tak ma to vie nahnevať.

Môj dedo bojoval vo vojne, otec lopotil v povojnovej dobe a ja som vyrastal bez moderných technológií. Teraz je generácia, ktorá neuznáva autority. Všetko majú zadarmo.

Nie je to však o tom, čo urobia oni, ale čo urobíme my. My sa musíme prispôsobiť, aby sme im rozumeli. Až tak môžeme s nimi pracovať.

„Zarezať” niekoho je veľmi jednoduché, ale vychovať niekoho je naozaj ťažké. A naša práca, trénerov brankárov na Slovensku, je vychovávať. 

Veľakrát aj pred médiami zatajíme niektoré skutočnosti, aby sme mladých ochránili. Aj teraz sa to napríklad stalo.

Minulý rok niektorí fanúšikovia kritizovali Slafkovského, že nedáva góly, tento rok čelil podobnej kritike Dalibor Dvorský. Na druhej strane, hokej robí na špičkovej úrovni približne 13-14 krajín a Slovensko je deviate. Hokej je napriek tomu v krajine obrovský fenomén, aj vďaka spomínaným fanúšikom.

Tých, ktorí kritizujú, mi je ľúto. Vidno, že sú v situácii, že nie sú šťastí. Za to, že ľudia nie sú šťastní, my, hokejisti, nemôžeme. Za to môžu úplne iní ľudia, ktorí spravili zo Slovenska druhú Afriku. Povedzme si tak, ako to je.

Prejdeme hranice a máme inú situáciu. V Česku sa stavajú haly, zlepšuje sa infraštruktúra. Mestá dotujú kluby. Niektoré tam dostávajú 35 miliónov českých korún na chod klubu, to je milión a pol eur. 

Zvolen, keď dostane 400-500 tisíc, tak je rád. A to nie je o tom, že Zvolen nechce dať, ale tie peniaze nemá. Nefungujú základné veci. 

Nemáme mladých ľudí, inteligencia nám odchádza zo Slovenska. Mám kopec kamarátov, ktorí zo Slovenska utiekli, a ich deti tu šport nerobia, pretože ho robia v zahraničí. 

Tieto deti nám budú chýbať. Nemáme kvalitu, nemáme kvantitu, nemáme s kým pracovať. A s tými, s ktorými pracujeme, to robíme na kolene.

Brankár v českej extralige dostane každé dva-tri mesiace nový výstroj. Ja prídem na extraligový zápas a musím zháňať brankárovi korčule. 

Slovenský brankár v extralige dostal použitú lapačku. To sú veci, ktoré vo svetovom športe nepoznajú, to nikde neexistuje.

Musíme sa pozrieť na to, v akých podmienkach pracujeme. Keď som teraz videl zvolenský štadión... A to je ešte jeden z tých lepších. 

To je obraz krajiny. Ľudia sú frustrovaní z toho, ako žijú svoje životy a vybíjajú si zlosť na nás. My im dávame dôvod, to beriem. Napriek tomu si myslím, že šikana je prehnaná.

Pritom keby prišli do šatne, neurobia nič. Odfotia sa s nami, vypýtajú si podpis, potom zájdu za roh a na internete nám znovu naložia. Ale z očí do očí by to nepovedali – česť výnimkám. 

Treba samozrejme rozlišovať medzi komentárom, ktorý je kritický, a tým, ktorý je nenávistný. A žiaľ, tých nenávistných je dnes oveľa, oveľa viac.

Dalibora Dvorského tréneri na zápas proti Lotyšsku posadili na tribúnu. Čo to pre neho môže znamenať z psychologického hľadiska? Ako ste niečo podobné niesli počas kariéry vy?

Deväťdesiatdeväť percent chlapcov nezažilo drezúru, akú sme zažili my. To, čo s nami robili v Amerike, keď sme tam prišli. Psychicky nás ničili, aby nás zocelili. To, že hráča posadia, je nič. Má možnosť prísť na ďalší zápas lepší a silnejší.