Uplynulý ročník najvyššej regionálnej súťaže bol dramatický aj z pohľadu najlepších strelcov. Nakoniec sa na čelo dostali dvaja borci ex aequo s 26 gólmi – Lukáš Stanislav a Matúš Lorinčák. Pre neskôr menovaného kanoniera Trebišova, ktorý výrazne  pomohol Zemplínčanom vybojovať postup do druhej najvyššej súťaže,  to bola naozaj vydarená sezóna. Znamenala zároveň  aj akýsi balzam na predošlé boľačky.

Mimochodom, obaja borci sa dosť dobre poznajú, objavili sa kedysi aj v rovnakej partii. Podpichovali sa navzájom v závere zápolení? „Keď sa hrali záverečné zápasy, tak som mu písal, že mu držím palce, že nech sa mu darí a nech vyhrá lepší. Sme dobrí kamaráti, však sme kedysi hrali spolu aj vianočný turnaj v Košiciach. Ja som prial jemu, on mne, tak to má byť. A čo Lukášovi závidím? To je možno silný výraz, ale viem, že jeho prednosťou je dobré krytie lopty a pre Svit je dôležitým článkom hry. Vpredu vie podržať loptu, je výborný útočník, má správny nos na góly a dokáže si nájsť v správnom čase ideálne miesto na zakončenie,“ rozhovoril sa 26-ročný ostrostrelec Slavoja. V poslednom kole mohol byť známy aj víťaz  týchto pretekov, no obaja rivali skórovali „iba“ raz. Podpichli sme Matúša, či neburcoval spoluhráčov, aby hrali viac naňho a aby skóroval ešte viackrát? „U všetkých bola snaha dostať ma na špicu, no zahodil som zo dve-tri tutovky. Myslím si však, že mi to skôr uškodilo, že sa ostatní snažili hrať viac na mňa. Keby sme si počínali  klasicky, tak možno by som loptu do brány poslal viackrát.“ Keď človek veľmi chce, tak to nejde celkom ideálne, aj tento hráč sa o tom presvedčil. Napriek tomu je spokojný so svojou bilanciou.

Vytvoril si svoj strelecký rekord a zrejme s tým ani nerátal vzhľadom na predošlé patálie. „Pred časom takmer štyri sezóny som nadobro vynechal, mal som operované koleno na pravej nohe. Tri razy som sa podrobil zákroku. V Lokomotíve Košice som začínal pred rokmi ako krajný záložník, tam som dal nejakých osem deväť gólov, viac som na ne prihrával. Potom prišla stopka, po pauze som sa rozbiehal v Medzeve, za pol sezóny som dal tiež nejakých deväť gólov. Potom som hral v predošlom ročníku v Krásnej, kde som zaznamenal dvanásť alebo trinásť zásahov.“

Tento hráč bol teda dostatočne osudom skúšaný, roztrhol si predný krížny väz a jeho kariéra sa poriadne zasekla. Nebyť týchto zranení, určite by bol ešte ďalej. Navyše úrazy sa mu stali na nohe, ktorá je jeho silnejšia, hoci je obojnohý futbalista. „Pokiaľ si to však uvedomujem, tak v Trebišove som často skóroval hlavou, možno aj takmer polovicu gólov som dal takto, kým v Krásnej nohami. Možno operácie mi trošku pomohli v tom, že som viac posilňoval svaly a zlepšil som si výskok. Hlavne som ťažil z práce spoluhráčov, veľakrát som skóroval po centroch od chlapcov. Za to môžem poďakovať najviac  spoluhráčom, čo boli na kraji zálohy – Paľovi Ruskovskému, Lukášovi Kulichovi a  Lukášovi Jackovi. To bola veľká podpora. Koniec koncov vždy výsledok je dielom všetkých, nie jednotlivcov, ja som si síce cenil najviac tie góly, ktoré boli víťazné, ale každý ma rovnako tešil,“ vystrúhal pochvalu spoluhráčom M. Lorinčák, ktorý si rozdelil približne rovnako svoje kanonierske prednosti na jeseň i jar. Najviac sa presadil proti Pušovciam a Svidníku, keď dal po štyri góly. Pritom počas ročníka ani raz nezahrával pokutový kop. Niežeby si netrúfal, ale  túto činnosť nechal iným. „Nechcel som sa s ostatnými hádať, tréner určil exekútorov penalty a to som rešpektoval,“ usmial sa hráč, ktorý nastúpil vo všetkých dueloch, akurát dva razy nezvládol celé stretnutia. „Raz ma tréner šetril na pohár, potom zase som odišiel z ihriska predčasne kvôli zraneniu,“ pripomenul  šikovný zakončovateľ, ktorý odštartoval letnú prípravu v Trebišove, ale či tam zostane, to ešte nevedno. Predsa len o súcich zakončovateľov je záujem všade.