Zápasom s Liptovským Mikulášom sa pre druholigistov Popradu skončila jedna kapitola. Potom do diania zasiahla pandémia a následné opatrenia, ktoré umŕtvili pohyb v činnosti kádra. Ako to prežívajú hráči, o tom sme hovorili s kapitánom FK Matejom Grešákom.

V akej podobe prebieha tréningový proces?

„Individuálne. Dostávame plán na týždeň zahŕňajúci kondičné tréningy a ďalšie činnosti.“

Takže v skupinkách sa nestretávate?

„Zatiaľ nie.“

Hoci súťaž ma profesionálny štatút j, predsa ste výnimku na pokračovanie zápolení nedostali. Bolo to veľké sklamanie?

“Zápasy mohli bežať ďalej podobne ako v prvej lige, takže, pravdaže, sme smutní z toho, že to tak nie je.“

Riešili ste už na úrovni klubu aj finančné záležitosti?

„Zatiaľ je všetko tak ako predtým a čo bude ďalej, nevedno.“

Nazdávate sa, že si ešte kopnete v jeseni do súťažnej lopty?

„Na to neviem odpovedať. Dúfam však, že sa ešte dakedy bude pokračovať a nebudeme sedieť doma so založenými rukami.“

Je možné, že až na jar, čo bude zase výhodou pre tých, čo majú široké kádre pri avizovanom nahustenom programe...

„To je pravda, lebo tí, čo majú dosť hráčov, môžu ľahšie vykryť absencie pri zraneniach či kartách.“

Pre vás jeseň nebola dvojnásobne šťastná – narážame na vaše zranenie...

„Nuž, pauzoval som mesiac. V pohári som si natiahol zadný stehenný sval, ale teraz som už v poriadku.“

Ako sa pozeráte na predošlé vystúpenia?

„Nastalo veľa zmien, prišlo veľa mladíkov. Všetci sme očakávali, že budeme na tom lepšie a získame viac bodov, no nevyšlo to. Verím však, že keď sa viac zohráme, tak sa pohneme dopredu.“

Niektoré zápasy však naznačili, že dajaký potenciál predsa v tíme je, len bodová efektívnosť nevyšla. Prečo?

„Niektoré duely sme nedotiahli do úspešného konca, hoci sme viedli. Vyskytli sa chyby, zaváhania, po ktorých sme inkasovali. Takže taktická nezrelosť a neskúsenosť boli najvýraznejším nedostatkom.“