Na humenský trávnik prišiel opäť po roku. V jeseni uplynulej sezóny tiež ako šarišskomichaľanec, predtým obliekal humenský dres, bolo to jednu sezónu v roku 2008. Pavol Cicman po stretnutí Humenné – Šarišské Michaľany veľa chuti do debaty nemal. Bodaj by nie, jeho tím prehral pod Vihorlatom 0:3...

„Keď idem do Humenného, vrátia sa mi spomienky. Veľmi sa mi tu futbalovo nedarilo, ale za to klub nemohol. Pamätám si na spoluhráčov, v dobrom vždy myslím na trénera Škrlíka. V globále teda pozitívny návrat. Realita dneška bola iná,“ poznamenal s kyslým úsmevom.  

Šarišania prehrali rozdielom triedy, na margo ofenzívy sa o nebezpečenstvo v humenskej šestnástke i pred ňou starala najmä dvojica Cicman – Petruk...

„Škoda, opäť sme vyšli gólovo naprázdno. Úvod zápasu pritom nebol z našej strany zlý, dobre vysoko sme domácich napádali, aj sme sa dostali k zakončeniu z dobrých pozícií. Ubrzdili nás dva rýchle góly, potom akoby sme odišli aj psychicky. Humenné potvrdilo kvalitu, vyhralo zaslúžene,“ konštatoval 34-ročný futbalista.

Po šiestich kolách iba tri získané body (Krompachy 1:0), len dva strelené góly (najmenej v súťaži) a predposledné miesto v tabuľke sú určite menej, než na Šariši dúfali...

„Hra nie je až taká slabá, ako sú výsledky. Chýba nám aj šťastie, možno strelený lacný gól, ktorý by povzbudil. Mrzí domáci zápas s Popradom – zahodili sme vyložené šance a potom dostali päťku, efektivita nás zrazila na kolená aj v Kalši. Akoby na nás doliehala ťažoba otáčania výsledku, najskôr inkasujeme, potom mužstvu chýbala vnútorná sila. Verím, že prestávka nám pomôže, hráme doma a zápas už patrí do kategórie „musíme“. Len zisk troch bodov nás vzpruží. Káder kvalitu má, len góly chýbajú. Nižšie sa už veľmi ísť nedá,“ dodal Pavol Cicman.