Ešte pred desiatimi rokmi sa o ňom hovorilo ako o veľkom talente. Vtedajší MFK Košice v ňom videl potenciál na zaujímavý prestup. Na Ostrovoch aj absolvoval dve skúšky, na oboch miestach zaujal, kluby oňho mali záujem, no k prestupu nakoniec nedošlo. Juraj Hovančík oslávil pred mesiacom 30 rokov a viac ako futbal ho pomaličky zaujíma civilná kariéra. Úplne podľahol strojčeku a nožniciam. Stal sa z neho barber a toto povolanie ho veľmi napĺňa. Do konca roka by si chcel v Lipanoch otvoriť vlastný salón.

Momentálne pôsobíte v treťoligových Lipanoch. Bude to vaša posledná futbalová zastávka?

„Uvidíme, čo prinesie zima a pandemická situácia. Viac sa nehralo ako hralo. Pomaličky rozmýšľam, že sa dám na dráhu barberingu. Uvidím, ako sa mi podarí spojazdniť salón, ktorý by som chcel otvoriť do konca roka. Či budem stíhať aj futbal popri tom, dnes ešte neviem povedať. Aktuálne sme trénovali v skupinkách.“

Pred mesiacom ste oslávili tridsiatku. Nie je to priskoro končiť s kariérou?

„Ešte nekončím, len si prenastavujem priority. Keď vidím, ako funguje futbal a šport celkove, koľko športovcov chodí brigádovať po stavbách, tak rozmýšľam, že sa dám na normálne remeslo, ktorému som sa vyučil počas posledného pol roka. Navyše, ak máte rodinu a potrebujete splácať aj úver, tak dvojnásobne rozmýšľate ako ďalej. Nie je totiž jednoduché zaradiť sa do života.“

Ako u vás skrsla myšlienka robiť pánskeho kaderníka, holiča?

„Už som nad tým rozmýšľam dlhšie. Ešte, keď som pôsobil v Lokomotíve Košice, tak som strihal chlapcov. Väčšinou som mal pozitívne ohlasy, takže sa vo mne niečo také skrývalo a teraz som to objavil. Teraz je boom okolo barberingu, v Lipanoch nič podobné nie je, tak by som to chcel vyskúšať.“

Ako dlho striháte?

„Asi pol roka. Prvý zákazníkom však bol oveľa skôr Dávid Škutka. Pred šiestimi rokmi sme pod vedením pána Kozáka boli s MFK Košice na sústredení v Rakúsku a s ním som bol na izbe. So strojčekom som mu vtedy vypálil boky. Teraz sú rôzne strihy a priznám sa, že som veľký detailista. Všímam si každú chybu a sledujem každý jeden vlas. Úplne ma to pohltilo.“

Kto v súčasnosti patrí medzi vašich zákazníkov?

„Hlavne chlapci v Lipanoch. Strihám 90 percent mužstva a plus som už strihal aj trénera Vytykača. Popritom chodia aj chlapci z dorastu a z okolia. Hoci sme pre pandémiu určitý čas netrénovali, spoluhráči prišli za mnou domov. Tešili sa a vyberali si budúce termíny. Pozitívna odozva je príjemná.“

A keď vás poprosí manželka, aby ste ju trochu pristrihli?

„Nie je problém. Pristrihnúť končeky, vyfúkať. Stále vravím, že, zatiaľ čo vo futbale som bol tvrdý a nekompromisný, pri strihaní som jemný s veľkým citom.“

Až tak, že si otvoríte vlastný salón?

„Presne tak. Mal by sa volať BARBER SHOP 44, odvolávajúc sa na číslo, s ktorým som hral počas kariéry v Košiciach, Podbrezovej, Prešove či v Lipanoch. Samozrejme, plánujem si v salóne zavesiť svoje zarámované dresy. Bude to také premostenie od futbalu k remeslu, keďže toto číslo ma stále sprevádzalo.“

Dlho ste nad tým premýšľali?

„Dosť a veľa som sa radil aj s mojím kmotrom, bývalým spoluhráčom Kamilom Karašom. Ja som si totiž veľmi neveril na začiatku. Kamil ma nabádal, že nech do toho idem, najprv začnem strihať v šatni a postupne sa bude klientela rozširovať. Začal som sa vzdelávať, išiel som na kurz, absolvoval som i školenia u jedného výborného barbera a celkom ma to chytilo. Tisíckrát som sa síce porezal s britvou či nožnicami, ale nevzdal som sa. Teraz to už prešlo do takej fázy, že jeden spoluhráč sa ma spýtal, či by som ho naučil strihať, aby sa u mňa doučoval. Takže za chvíľu budem lektor. S Kamilom veľa hovoríme o barberingu a často preberáme túto tému, keďže aj on je do toho zapojený a trochu mi s tým pomohol.“

Ako investor?

„Dá sa to tak povedať. Potreboval som nejaký depozit na prenájom i platiť nájom a ja som nemal peniaze nazvyš, keďže staviam dom. Kamil mi na začiatok trochu finančne pomohol. Samozrejme mu to splatím. S úsmevom som mu vravel, že u mňa bude mať celoročnú permanentku.“

Svojho času sa v súvislosti s vami hovorilo ako o veľkom talente. V roku 2008 ste ako 18-ročný strávili dva týždne v FC Middlesbrough, o rok neskôr zasa dva týždne v Blackburne Rovers. Ešte sa vám vracajú myšlienky k týmto skúškam?

„Samozrejme. Presne o tom je futbalový život. Dnešný trend je čím skôr predať mladého hráča. Ak neprestúpi v mladom veku, zrazu má 23 rokov a už naň nik nepozerá ako na talent. Prejdú ďalšie dva roky, má 25 a ešte ťažšie prestúpi. V mojom prípade to asi všetko tak malo byť. Možno o 15-20 rokov niečo podobné postretne mojich synov a už budem vedieť ako zareagovať. Sú to pekné spomienky, ale stále si poviem, škoda.“

V oboch kluboch o vás prejavili záujem. Do Blackburne ste mali ísť len na týždeň, no vyžiadali si vás ešte na ďalší. S odstupom času ste pátrali po tom, prečo nakoniec nedošlo k prestupu?

„Vyzeralo to naozaj nádejne. Mne to tak prišlo, že nedošlo k prepojeniu klubov. Napríklad jeden manažér z FC Middlesbrough mi povedal, že je to aj princípom Slovákov – máme nízke platy, no chceme predávať hráčov za veľké peniaze. Z tohto pohľadu je pre Angličanov nereálne kupovať takých hráčov. Možno, keby ma predali za pätinu toho, čo chceli, tak Middlesbrough by ma o tri-štyri roky predal za iný peniaz. A percentá by mali i Košice. Vôbec však neviem, koľko za mňa Košice požadovali. Bol som ešte mladý chlapec. Taký istý priebeh mala aj skúška v Blackburne. Tiež ma chceli, no k prestupu nedošlo. V oboch kluboch som si vychutnal aj zápasy Premier League. V Middlesbrough som sledoval vo VIP-ke súboj s Arsenalom a v Blackburne som sedel s kustódmi hneď za lavičkou počas zápasu s Hull City.“

Ešte vám znie v ušiach veta: „Hi, I am Gareth“?

„Samozrejme. Pamätám sa, ako keby to bolo dnes. Tréner Gareth Southgate ma takto privítal na tréningu a išlo sa na vec. V Middlesbrough ukončil hráčsku kariéru a rovno v roku 2006 začal i trénerskú. Automaticky sa zapojil do tréningu a hrával s nami. A dnes je reprezentačný tréner Anglicka... Neuveriteľné, ako sa vyšvihol.“

Mali ste ešte dve skúšky – v talianskej Ternane a v Liberci.

„Ternane mi to vôbec nesadlo. Všetko to bolo celé v chaose. Naopak, Liberec bol super. Záujem bol, no znova to stroskotalo medzi klubmi. V Slovane som sa cítil naozaj veľmi dobre. Škoda. K minulosti sa však už veľmi nevraciam, pozerám sa do budúcnosti.“

NA VIANOCE V NOVOM DOME

Juraj Hovančík má s manželkou Petrou dvoch synov. Mladší Adam bude mať dva roky a narodeniny má spolu s meninami, keďže sa narodil na Štedrý deň. Starší Oliver má tri roky. „V Šarišských Dravciach, odkiaľ pochádzam, som kúpil 8-árový pozemok. V minulých týždňoch sme dokončovali podlahy, kupovali nábytok a koncom novembra nám prišli zložiť kuchyňu. Vianoce sme už slávili v našom domčeku,“ povedal Juraj Hovančík.