Hoci sa pôvodne zdalo, že Tatran Prešov nikto neopustí, predsa po tom, čo sa rozbehla letná príprava, trénerovi Petrovi Petrášovi niektorí hráči chýbali. Medzi tých, ktorí opustili zelenobiely dres, patrí aj Milan Vinclér, brankár, ktorý sa upísal Trebišovu. Teda klubu, kde s futbalom pred časom začínal. Čo ho viedlo k zmene pôsobiska, o tom sme sa s ním zhovárali.
Po akom čase ste sa znovu objavili v radoch Slavoja?
„Mám pocit, že je to po desiatich rokoch.“
Predtým ste niekedy mysleli na to, že si v Zemplíne niekedy zachytáte?
„Pravdu povediac som nikdy nad tým nerozmýšľal, či sa ešte v Slavoji dakedy objavím. Som však rád, že prišla taká možnosť.“
Predtým ste boli v kontakte so zástupcami tohto klubu alebo toto bola prvá vážna ponuka, ktorá prišla?
„Nejaké kontakty boli, lebo tam fungovali tréneri, ktorí ma poznali, ale na ničom konkrétnom sme sa nedohodli. Až teraz mi zavolal tréner Ondrej Desiatnik.“
Brankársky post sa oslabil, takže sa otvorili dvere pre vás...
„Zrejme to súviselo s tým. Tréner Desiatnik ma oslovil, videl ma vo viacerých zápasoch v tretej lige a tak si ma vybral.“
Odišli ste z tímu, ktorý je ašpirantom na postup a zakotvili ste v celku, ktorý bol v ostatnom čase na opačnom póle. Trošku nezvyčajné, čo poviete?
„Nestalo sa nič také, čo by ma z Prešova „vyhnalo“. Bol som rád v tomto mužstve a aj s trénerom Petrášom som rád spolupracoval. Odkedy prišiel, kvalita hry mužstva išla hore a predpokladám, že sila kádra predurčuje znovu na boj o postup. Ponuka z Trebišova ma zaujala tým, že mám možnosť účinkovať o ligu vyššie a pre hráča je bezpochyby lepšie pôsobiť v druhej než tretej lige.“
Trošku k vášmu kroku prispelo aj to, že pred časom vládla v Šariši neistota s ďalším pôsobením v súťaži?
„Ani nie, tí, čo tu boli dlhšie, boli už na podobné veci zvyknutí... Pán Remeta potreboval viac času na definitívne rozhodnutie, či to chce. Počiatočná neistota však nehrala v mojom prípade žiadnu rolu.“
Kde ste si dosiaľ vo vašej kariére zachytali v II. lige?
„ Samozrejme v Tatrane, predtým v Bardejove a počas legionárskej kapitoly na Cypre.“
V Slavoji nezostal kameň na kameni, poznali ste po príchode vôbec niekoho zo spoluhráčov?
„Nikto z tých čias, keď som tam bol ja, nie je. Jediným, kto zostal, je masér Cyprián Vaľko a jeho syn.“
Možno však fanúšikovia Trebišova napriek dlhej odmlke na vás nezabudli...
„Nemyslím si, že by si ma nejako pamätali, však ja som mal šestnásť rokov, keď som odtiaľ odchádzal a veľa som toho za mužov neodchytal. Prakticky som len trénoval a možno iba tí, čo pozorne sledujú súťaže, si na mňa mohli spomenúť, keď ma zbadali na súpiskách súperov.“