Keď naposledy tréner prešovských prvoligových futbalistov Miroslav Jantek horekoval nad tým, že medzi jeho zverencami nie je dostatok víťazných typov, iste si v duchu poťažkal i nad tým, že stále nemá všetkých zverencov poruke. Medzi tými, čo chýbajú najviac, tróni Patrik Jacko. Kapitán (teraz jeho rolu zastáva Jozef Talian) a opora zadných radov.  Práve tento stopér vedel  vyburcovať spoluhráčov, nikdy sa nevzdával. Lenže na jar sa mužstvo musí zaobísť bez jeho účasti.

V ostatnom čase sa  objavil na lavičke ako náhradník. Bolo to dosť prekvapujúce vzhľadom na závažnosť zranenia, ktoré utrpel. Kedy si však naozaj aspoň na pár minút znovu oprobuje súťažný trávnik, nevedno. Pri tejto téme sa len záhadne pousmial...  „Robíme všetko pre to, aby som si zahral ešte v tejto sezóne. Prvý krok je to, že už som v drese a pripravený okúsiť aspoň po kúštičku súťažný duel.“ Podstatné je, že Paťo stále žije so spoluhráčmi a aj jeho prítomnosť na lavičke má psychologický význam pre mančaft. „Niektoré veci robím na tréningu s mužstvom, iné zase individuálne pod dohľadom Jožka Štiebera. Je však jasné, že do kontaktov a súbojov sa nehrniem, no s loptou vykonávam všetky činnosti,“ konštatoval fyzicky dobre disponovaný bek.

To, že na jar je len v pozícii diváka, spôsobilo zranenie 31. januára na tréningu. Išiel do sklzu, zrazil sa so spoluhráčom. „Necítil som nejakú veľkú bolesť, ale podvedome som nestúpil na túto nohu. Lenže  röntgen ma zarazil, výsledkom bolo konštatovanie, že mám zlomenú píšťalu. Bol to šok. Po konzultácii s pánom primárom Bujňákom bolo rozhodnuté, že to treba operovať a spevniť titánovými doštičkami. Potom nasledovala rehabilitácia. Šesť týždňov som nerobil nič, chodil som s pomocou bariel, neskôr sme už začali pracovať na tom, aby sa svalstvo dostalo do pôvodnej podoby. Napríklad stehno operovanej nohy stratilo na obvode päť centimetrov, ale za mesiac sme to dali naspäť. Teraz sa zameriavam na druhú časť prípravy – futbalovej., aby som vedel robiť s loptou a bol nachystaný na zápas. Treba odstrániť blok v podobe osobných súbojov, aby som sa nebál kontaktu.  Noha je po záťaži stále aj opuchnutá, postihnuté miesto je ešte dosť bolestivé, čo cítim napríklad pri zmene smeru. Avšak zlepšuje sa to.“

Bolo to jeho prvé vážne zranenie, vie, že to nie je nič príjemné. „Beriem to ako súčasť kariéry, už sa  neodstane, čo sa stalo,“ naznačil P. Jacko. Okrem zápasu s Trnavou bol s mužstvom na každom stretnutí na jar. „Trpím, je to horšie ako keď som hral. Dosiaľ som bol stále na ihrisku, toto je pre mňa nová situácia. Aj by som chcel pomôcť chlapcom, ale nedá sa. Som takpovediac nehrajúci kapitán,“ usmial sa. Na otázku, či spoluhráčom aj niečo kritické povie. „Pravdaže im nejaké postrehy predostriem, ale nechcem sa púšťať do nejakých veľkých rozborov, nemám právo kohosi poučovať, na to sú tréneri. Keď sa mi niečo nepáči, tak to každému poviem medzi štyrmi očami alebo aj pred všetkými. Chlapci sa snažia, ale niektoré veci nám stále nevychádzajú.“ Zaujímalo nás, čo si myslí o doterajšom účinkovaní v popradskom azyle? „Pod Tatrami je to o čosi lepšie ako vonku, tak to bolo aj v druhej lige, kde nám doma hra išla oveľa lepšie ako vonku. Na pôde súperov je to iné, možno je to menšia koncentrácia. Ťažko povedať. Preto je môj pohľad rozpačitý, navyše pribudli viaceré absencie,  nielen moja, a to sa nedá ľahko vyvážiť. Káder bol úzky už aj predtým a tak po výpadkoch viacerých bolo niekedy poruke naozaj iba málo hráčov,“ pripomenul Patrik Jacko.