Niekde – napriek postaveniu – nerobia pred jarnou odvetou paniku. Týka sa to aj juniorov Tatrana Prešov, ktorým síce po jeseni patrí nelichotivá priečka v pelotóne, ale napriek tomu nikto nad mladíkmi neláme palicu. Aj preto, že poslaním tohto celku je nielen bodovať, ale hlavne získavať skúsenosti a ponúkať priestor pre tých áčkarov, ktorí sa potrebujú herne zahriať, pookriať a nabrať zápasové sebavedomie po zranení či výkonnostnom útlme.

 Svoju premiéru v pozícii kouča zelenobielych absolvoval Radoslav Kubánka (pri kormidle pokračuje ďalej, odštartoval už aj zimnú prípravu vedno s U19). Predtým viedol ako tréner či asistent mládežnícke celky v Tatrane a keď dostal ponuku viesť rezervu, tak najprv ju odmietol. Nie preto, že by sa zľakol tejto výzvy, ale predsa len nevedel si predstaviť skĺbenie učiteľského povolania s trénerským chlebíkom. Napokon privolil a zavážilo aj to, že väčšinu z kádra dôkladne poznal,  omladina prešla totiž už predtým jeho rukami. Takže v tom bola akási citová zainteresovanosť a väzby na zverencov.

Preňho dotyky so seniorským futbalom neboli ničím výnimočné, lebo v predošlých pôsobiskách v nižších súťažiach v regióne  vykonával  (niekedy aj neoficiálne) rolu asistenta trénera už aj ako aktívny ako hráč. Zaskočila ho III. liga?  „Chlapcov som pripravoval na náročnejší spôsob boja. Neraz bol jazýčkom na váhach pri výsledkoch práve vek, absencia skúseností. Niekedy práve to podmienilo, že sme nebodovali. Pri spätnom pohľade sme usúdili, že v prvej časti ročníka sme zhoreli na neefektivite. Pokiaľ sme dostali ako prví gól, bolo náročné otáčať to. Zlomili sme sa skôr po psychickej, nie hernej stránke, lebo skoro v každom zápase sme boli lepší ako súper, ale potkýnali sme sa na individuálnych chybách . Inkasovali sme hlúpe góly a nevyužívali sme zaváhania rivalov,“ rozhovoril sa R. Kubánka.

 Predtým bola tesnejšia väzba na zrelších jednotlivcov, v ostatnom čase je značný príklon k mladíkom. „Spočítal som si hráčov, ktorí dostali šancu hrať, bolo ich dovedna 43, to je neskutočný počet. Skoro v každom kole bola iná zostava. V piatok alebo v sobotu večer som sa dozvedel, kto ide z áčkarov na zápas. Preto moja úloha bola skôr manažérska, musel som chlapcov namotivovať, vyburcovať a podľa toho, kto prichádzal do úvahy, som skladal partiu.“ Je teda postavenie odrazom schopností? „Určite nie, nazdávam sa, že  vzhľadom na to, čo mužstvo predvádzalo, by sme si zaslúžili lepšie umiestnenie, ale ako som spomenul, neraz nám radosť utiekla našimi zaváhaniami. Hra bola teda uspokojivá, ale chceli sme mať aspoň o poltucet bodov viac, v tom prípade by sme sa pohybovali celkom inde. Viackrát sme mohli obstáť, napríklad s Plavnicou či vonku v Sabinove. Mimochodom, jediný raz sme vonku dokázali stiahnuť manko na pôde Vyšného Opátskeho, kde sme prehrávali 0:3 , ale  predsa sme vyrovnali.“ Inak, nie je bez zaujímavosti, že práve v Sabinove nastúpilo najviac hráčov z kádra prvého tímu (dovedna desať) a predsa sa zrodila prehra, inak z áčka chodili  štyria až šiesti borci. Ku koncu jesene ich počet klesal. „Vytvoril sa tak priestor pre nie najlepších hráčov z devätnástky, ale pre tých, ktorí v tomto tíme menej účinkovali. Najmladší, ktorí nastúpili, mali osemnásť rokov, niekedy vekový priemer partie bol do dvadsať rokov. Trebárs v Snine bol iba jeden áčkar, väčšinu tvorili mladíci,“ dodal R. Kubánka, ktorého tiež najviac potešil výkon proti Trebišovu. Povzdychol si, že škoda, že takú hru zverenci nezopakovali viackrát. „V takom prípade by sme boli bez problémov v strede tabuľky. Verím však, že na jar sa odpútame od momentálnej priečky a poskočíme vyššie. Bol by som zlý tréner, keby som hráčom neveril. Určite to zvládnu, je v našich silách predbehnúť minimálne dva-tri celky.“