Pozícia trénera  nie je jednoduchá. Bez ohľadu na to, či vedie amatérsky tím alebo profesionálny. Práve lodivodi v regionálnych súťažiach musia zápasiť s takými problémami, ktoré ich oberajú  o energiu, elán a niekedy aj chuť.  Nezriedka ide o menšiu možnosť vtlačiť svoje myšlienky a predstavy kolektívu, ktorý majú na starosti. Ani nie preto, žeby hráči nechceli prijímať tieto názory, ale jednoducho  z toho dôvodu, že je na to nedostatočný priestor. Proste, kormidelník je neraz postavený pred hotovú vec – oklieštené tréningové možnosti práce s kádrom. Inokedy sa zase potrebuje trošku „zotaviť“ po mnohých sezónach. Syndróm vyhorenia je chronicky známy a neobchádza ani regionálny  futbal.

Ten sa týka aj Mareka Procházku, ktorý v jeseni viedol štvrtoligové Ľubotice, ale od zimy už nefiguruje ako kouč TJ Sokol. „Rozhodol som sa trošku si odpočinúť od tohto chlebíka a minimálne  pol roka nebudem trénovať seniorov. Požiadal som vedenie klubu o uvoľnenie z tejto funkcie. Mal som toho veľa a navyše v kuse som ťahal azda pätnásť rokov. Pociťoval som nutkanie na zmenu, nech príde niekto druhý a nech chlapci majú tiež novú motiváciu, inšpiráciu. Predsa len niektorých zverencov som viedol možno aj päť rokov a tak sa vyskytol aj istý stereotyp. Nepovedal by som však, že by išlo o ponorkovú chorobu, so všetkými chlapcami mám výborné vzťahy,“ podotkol na margo rošády M. Procházka, ktorý už figuruje v štruktúrach klubu ako manažér a bude pomáhať aj pri mládeži či senioroch ako poradca. Trénerskú taktovku prevzal po ňom  Tomáš Suslo. Ten sa nie tak dávno zviditeľnil hlavne ako tréner Pušoviec ešte vo vydarenej ére plnej postupov. „Som rád, že to zobral práve tento tréner, ktorý má kvalitné tréningy,  dobrý tréningový proces a vie, čo chce futbalistov naučiť. Verím, že to bude pre kolektív osožné.“

Opýtali sme sa už bývalého lodivoda, či za tým, že skončil, nemožno hľadať aj dajakú frustráciu z jesenných výkonov a výsledkov. „Nepovedal by som. Mali sme obrovské problémy postaviť rovnakú zostavu v dvoch zápasoch po sebe, lebo veľké množstvo hráčov bolo zranených a u niektorých  sa zase zmenili priority. Neviem, či by niekto iný lepšie vykorčuľoval z tejto situácie. Na druhej strane šancu dostali mladíci, niektorí nemali takmer žiadne skúsenosti, zo traja nastupovali bez poznatkov z tejto súťaže, išlo o nedávnych dorastencov. Myslím si, že napriek problémom sme zhoreli iba v zápasoch, keď súperom vyšlo všetko a nám nič. Osobne si myslím, že naša hra nebola katastrofálna. Dôvodom teda nebola nejaká nespokojnosť s mojou prácou, ale osobné rozhodnutie urobiť tento krok. Dám si pauzu a potom uvidím.“

Jeseň bola teda pomerne krušná, ale v mnohých ohľadoch aj zaujímavá. Trebárs tým, že dovedna nastúpilo takmer 30 jednotlivcov. „Boli to zložité časy, lebo aj hráči, čo sa vyzdraveli, museli nastúpiť na majstrák bez nejakej tréningovej záťaže a to sa premietlo do ich výkonnosti. Aj napriek tomu až na dva duely v Šarišských Michaľanoch a v Dlhom Klčove, kde súperi, do čoho kopli, to skončilo v našej bráne, sme v ostatných dueloch nejako nepohoreli. Celkove nám však  chýbala primeraná výkonnosť na lepšie výsledky.“

 A čo nové bude v tomto období? Káder zostáva pokope a Ľubotičania poškuľujú po jednom stredovom hráčovi. „Späť v kádri je Emil Fučo, ktorý bude už naplno k dispozícii, čo je dobrá informácia, lebo ide o výraznú posilu. Príprava sa už rozbehla a verím, že kolektív bude pracovať tak, aby bol čo najlepšie nachystaný na jarnú odvetu,“ dodal M. Procházka.