Pracuje v kasíne, vášeň našiel v pokri. Bývalý reprezentant aj o Petrželovi či dedinskom futbale

Najväčšiu slávu zažil v Žiline, s ktorou oslávil tri majstrovské tituly. Na najvyššej úrovni pôsobil tiež v Humennom, Petržalke a Trnave. V ôsmich prípadoch si na seba obliekol najcennejší dres a skúšal to aj v zahraničí.

Kariéru ukončil potichu, po skončení uplynulej sezóny v Pavlovciach nad Uhom. Ako sám priznáva, aj vinou zdravotných problémov, ktoré si preniesol z profesionálnej kariéry.

Bývalý slovenský reprezentant DUŠAN SNINSKÝ (44) dnes pracuje ako manažér v kasíne. Viac o tom, čomu sa venuje, ako aj o ďalších témach prezradil v rozhovore pre SPORTNET.

Čomu sa aktuálne venujete?

Pracujem ako manažér v najväčšom kasíne na Slovensku, kde mám na starosti sekciu pokru.

Ste aj aktívny hráč? Venujete sa pokru profesionálne?

Profesionálne sa mu nevenujem, skôr rekreačne. Ak je nejaký dobrý festival, nenechám si ho ujsť.

Stihli ste už aj vyhrať nejaký turnaj?

Nie, prvú cenu sa mi zatiaľ vyhrať nepodarilo. Niečo som už vyhrať stihol, ale presné sumy si nechám pre seba (smiech).

Poker hrávajú aj iní bývalí futbalisti, spomeniem napríklad Emila Lukáča, bývalého hráča Trebišova, ktorý aj niečo vyhral. Poznáte sa osobne?

Poznáme sa. Sem tam si chodí zahrať aj ku mne. Má za sebou niekoľko turnajových úspechov. Dokonca viem, že si každý rok chodí zahrať do Las Vegas. Venuje sa tomu na trochu inej úrovni ako ja.

Dá sa pokrom uživiť?

 Dôležité je, ak hráte turnajový poker, natrafiť na nejakú zaujímavú výhru. Máte potom k dispozícii takzvaný bankroll a môžete sa tomu venovať profesionálne. Nemusíte riešiť peniaze, tento systém zabezpečí to, aby ste s nimi narábali rozumne a predišli bankrotu. Konkrétne Emilovi sa podarilo vyhrať nejaké turnaje, a tak sa tomu začal venovať profesionálne.

Cash game alebo turnaje? Čo je výhodnejšie hrávať?

Poviem konkrétne za seba, že ak hrám, tak väčšinou turnajovým spôsobom. Na turnaji je obrovský rozdiel medzi sumou, ktorú vložíte a potencionálnou výhrou.

Aj u nás sme nedávno mali turnaj, kde bol vstup 220 eur a možná výhra tridsaťtisíc. Je to však veľmi náročné, hrá sa pokojne aj štyri dni.

Hlavný rozdiel medzi oboma druhmi je ten, že pri turnaji vložíte peniaze iba raz a hráte dokonca alebo v priebehu hry vypadnete, zatiaľ čo pri „cashovom“ prídete k stolu, zameníte si peniaze a môžete hocikedy odísť. Alebo ak prehráte, zakúpiť si žetóny a hrať ďalej. Cash spôsob netrvá dlhšie ako jeden hrací deň.

Kedy ste sa k pokru dostali? Tréneri by počas kariéry profesionálneho futbalistu zrejme hazardné hry netolerovali…

Dostal som sa k pokru v období, keď ešte u nás nebol taký populárny ako dnes. Bolo to niekedy v období pred koncom mojej profesionálnej kariéry, po návrate z Petržalky domov na východ. Čo sa týka práce manažéra v kasíne, tej sa venujem zhruba od leta.

Oslovil ma priamo jeden z majiteľov, ktorého inak považujem za krstného otca pokru na Slovensku. Práca zahŕňa prípravu a organizáciu turnajov, komunikáciu s hráčmi. Zabezpečujeme celý priebeh od A po Z. Dôležité je tiež to, aby sa hráči u nás cítili komfortne.

Prejdime k futbalu. V uplynulej sezóne ste ešte nastupovali za štvrtoligové Pavlovce nad Uhom, v tej aktuálne už nehráte nikde. Je futbalová kariéra z vášho pohľadu ukončená?

Ako som spomenul, dostal som pracovnú ponuku, pracujem v noci, zároveň dochádzam z Michaloviec do Košíc. Okrem toho všetkého, množstvo práce mám cez víkendy, kedy ľudia majú čas zájsť si do kasína, nemajú povinnosti, nemusia na druhý deň niekde vstávať.

Možno by sa to aj dalo skĺbiť, bavíme sa o nižšej súťaži. Už som však nechcel riskovať, predsa len, nemám dvadsať a telo je do istej miery opotrebované a mohlo by dôjsť k zraneniu. Počas profesionálnej kariéry som podstúpil niekoľko operácii kolien. Aj preto som si zvážil pre a proti a rozhodol sa skončiť.

Usadili ste sa s rodinou v Michalovciach?

Áno, po ukončení kariéry som sa vrátil do rodných Michaloviec. Žijem tu spolu s manželkou Gabrielou a jej synom, ktorého má z prvého manželstva a spolu máme spoločného syna Borisa, ktorý má 16 rokov. Starší Rado hráva hokej a mladší Boris sa venuje štúdiu a bojovým umeniam.

Trénerská kariéra vás nelákala?

Skúšal som urobiť si kurz. Istý čas som i trénoval v Sobranciach, avšak poviem to otvorene, situácia v našom futbale a najmä na východe, je v katastrofálnom stave.

Máme málo hráčov, rozdiel vidím aj v prístupe. Kým naša generácia, ktorá pomaly ale isto končí, mala futbal v srdci, tá nová, či sa to niekomu páči alebo nie, rieši iba peniaze.

Mnoho ľudí, futbalistov nevynímajúc, odchádza z východu študovať či pracovať na západ alebo do zahraničia. Futbal tým pádom pre nich ide na vedľajšiu koľaj.

Dnes je iná doba, je to viac o ukazovaní sa na sociálnych sieťach. Ak chcete dostať hráča na tréning, musíte sa mu pomaly prosiť. Neviem, celkovo tomu nemôžem prísť na chuť.

Doslova zlaté časy ste zažili v Žiline. Ako si spomínate na obdobie strávené pod Dubňom?

Dodnes mám s vedením MŠK nadštandardné vzťahy. Bolo to najkrajšie obdobie mojej profesionálnej kariéry - po všetkých stránkach. Nedávno som bol na večeri s bývalým spoluhráčom zo Žiliny, Mirom Nemcom, ktorý aktuálne trénuje v Michalovciach a aj sme si zaspomínali.

Dá sa povedať, že sme vtedy troma titulmi naštartovali žilinskú éru. Myslím si, že aj to vtedy presvedčilo majiteľa, aby sa futbalu venoval ešte viac. Neskôr klub dosiahol ešte väčšie úspechy, vybudoval sa krásny areál, akadémia.

V drese Žiliny ste si zahrali proti Chelsea s Terrym a Lampardom. Obe stretnutia ste absolvovali v základnej zostave. Ako si na ne spomínate?

Pamätný dvojzápas, spomínam na neho veľmi rád. Bolo to presne v období, keď Chelsea kúpil Abramovič. Hoci sme oba zápasy prehrali, hlavne z Londýna som si odniesol pekné zážitky a mám aj spomienku v podobe dresu jedného z protihráčov.

V Žiline bol počas vášho pôsobenia asistentom Štefan Tarkovič, aktuálny tréner reprezentácie. Vy ako bývalý reprezentant isto sledujete stretnutia reprezentácie. Mal by ako tréner pokračovať alebo skončiť?

Poznáme sa osobne, bol asistentom trénera počas môjho pôsobenia v Žiline. Kiežby sme mali viac takých odborníkov, ktorí žijú pre futbal. Nielen pracovne, ale aj ľudsky ho uznávam, je to dobrý človek. Či už pri reprezentácii ostane alebo nie, držím mu palce.

Pod Dubňom bol prezidentom klubu, v čase kedy ste tam pôsobili, politik Ján Slota. Ten mal obľubu v športe, angažoval sa aj v hokeji. Známy je jeho prejav zo šatne žilinských hokejistov. Chodil aj medzi futbalistov?

Bol síce prezidentom, ale viac sa venoval hokeju. K nám prišiel iba, keď sme získali titul, ináč nie. V klube sa to všetko točilo okolo majiteľa Antošíka a manažéra Belaníka.

Po odchode zo Žiliny ste zamierili k trénerovi Radolskému do Poľska. Ten v klube po čase skončil a následne na to aj vy. Neľutujete spätne, že vám to v zahraničí nevyšlo, povedzme na dlhšie časové obdobie?

S Poliakmi som sa vtedy dohodol na tri roky, avšak po roku prišli finančné problémy, klub následne na to skončil nie veľmi slávne. Nevyšlo to aj z toho dôvodu.

Evidovali ste na vrchole kariéry ponuky zo zahraničia? Ak áno, odkiaľ?

Nejaké šumy boli. Keď som pôsobil v Žiline, záujem som evidoval z ruskej ligy, myslím, že to bolo z niektorého z moskovských klubov. Na skúšky, tak ako teraz, sme v danom období nechodili. Každý hráč mal svoje meno, cenu. Mali sme na to výsledky.

Následne ste zamierili do Petržalky, hrali aj v Trnave. Dosť sa vtedy hovorilo o korupcii v slovenskom futbale, spomeniem pamätný zápas Petržalky s Trnavou či zatknutie Vladimíra Wänkeho, ktorý bol vtedy v podstate druhým mužom slovenského futbalu…

Ja som sa s tým nestretol, nebol som ani aktérom spomínaného stretnutia. To čo sa tam dialo, rozprávalo, to išlo všetko mimo mňa. Tam sa súťaž, ak si dobre pamätám, nejako delila, čo asi nebolo veľmi šťastné riešenie. Asi aj na základe toho tam boli nejaké špekulácie, ale ako hovorím, zápas som sledoval iba ako divák, čiže neviem. Nemám k tomu čo povedať.

Na poste defenzívneho záložníka a stopéra ste zvádzali množstvo tvrdých súbojov. Proti ktorému z hráčov z éry, ktorú ste zažili, sa vám hralo najhoršie? Koho bolo ťažké odstaviť od lopty?

Na pozícii defenzívneho štítu som mal na starosti vždy top hráča súpera, tzv. desiatku, čiže ofenzívneho záložníka. Do kontaktu som tam prichádzal s mnohými dobrými futbalistami.

S pôsobenia v Česku spomeniem Tomáša Rosického a z našich hráčov, hoci to bol útočník, tak určite Róbert Vittek.

Po návrate na východ ste pôsobili v Trebišove, následne v Michalovciach, kde ste sa krátko stretli s trénerom Petrželom. V kasínach, kde sa dnes pracovne pohybujete, strávil množstvo času, prehral obrovský balík peňazí…

Neviem, aký zámer vtedy majitelia klubu videli za angažovaním Petrželu. Nemyslím si, že to bol veľmi šťastný ťah. Bol to tréner, ktorý bol zvyknutý pracovať vo veľkoklube a pokiaľ viete, ako to v takých kluboch funguje, isto máte vedomosť, že hlavný tréner tam nerobí nič, iba napíše na papier zostavu. Má okolo seba tím ľudí, profesionálov, ktorí sa o všetko starajú.

V nižších súťažiach na Slovensku to funguje tak, že hlavný tréner musí robiť všetko od tréningov až po regeneráciu či rozhovory s hráčmi.

Tie problémy s hazardom vás prenasledujú. Ak do toho kolotoča raz spadnete, myslím si, že to nie je bez následkov. Konkrétne pri ňom bolo vidieť, že tá stopa tam je.

V druhej lige podľa mňa klub potrebuje trénera, ktorý pozná prostredie, mentalitu hráčov. Neviem, ten krok som ani spätne nepochopil.

Pod Petrželom ste odohrali iba polsezónu, následne skončili. Prečo?

Po polroku prišiel do šatne so zoznamom hráčov, ktorí v mužstve končia. Boli to väčšinou starší, skúsenejší hráči. Klub sa vtedy rozhodol ísť inou cestou, filozofiou.

Vidíme to aj dnes, kluby okrem Slovana, Trnavy či Dunajskej Stredy, kde si môžu dovoliť aj starších, lepšie platených, razia cestu mladých hráčov, ktorí ešte nemajú rodiny a majú menšie finančné nároky.

Po odchode z Michaloviec ste pôsobili polroka v Lučenci a následne už iba v regióne. Dlhšiu dobu ste si obliekali dres Veľkého Horeša, ktorý sa však po postupe do tretej ligy odhlásil zo súťaže v jej priebehu…

Po odchode z Lučenca som ešte rok a pol pôsobil vo Veľkých Revištiach.

Celkovo som pôsobenie v nižších súťažiach bral ako spestrenie, s tým, že síce mužstvu pomôžem, ale nepotrebujem k tomu nejaké extrémne, záťažové tréningy. V mojom veku, čo sa týka tých futbalových vecí, už nemáte veľmi čo natrénovať.

Neskôr som sa dostal do Horeša, kde ma zaujal projekt pána Brezinu, ktorý mal ambíciu sa z piatej ligy prebojovať do tretej. Stálo a padalo to celé na ňom. Futbal mal rád, bohužiaľ, čo je mi veľmi ľúto, dostal zdravotné problémy a neskôr zomrel. Bol dušou tohto klubu.

Zároveň, dedinský futbal môžete robiť do určitej súťaže. Je mnoho príkladov takýchto klubov. Vyššia súťaž si vyžaduje vyššie nároky, či už vám prísnejšie podmienky stanoví zväz alebo aj čo sa týka cestovania. Potrebujete lepších hráčov, aby ste boli konkurencieschopní, taktiež niekoľko mládežníckych družstiev.