Medzi príjemné prekvapenia jesennej časti druhej ligy patrili – aj vzhľadom na predošlé roky – výkony Trebišova. Pritom v lete to nevyzeralo nejako slávne berúc do úvahy pohyb v kádri, ktorý bol viac ako masívny. Lenže nový tréner Ondrej Desiatnik dokázal zmobilizovať zverencov. O tom, čo všetko sprevádzalo počínanie si klubu, prezradil viac v nasledujúcom rozhovore.

Siedmeho decembra ste zavŕšili tohtoročný program. Čo bude ďalej?

“ Hráčom som povedal, že im  pošlem individuálne plány a oznámim termín zimnej prípravy. Tá by mala odštartovať  štvrtého januára. Aj preto pomerne skoro,  lebo trinásteho februára má začať jarná časť zápolení.“

Tento rok bol atypický, jedinečný, no nikto si neželá, aby sa podobný priebeh niekedy opakoval. V čom vás trénersky obohatil?

„V minulej sezóne som bol ešte vo Vranove, no jar sa nekonala a v lete som prišiel do nového klubu, kde ma však privítalo len sedem hráčov. Nemal som k dispozícii ani manažéra, väčšinou som hráčske veci riešil ja alebo prezident klubu. Bol som nováčik v tejto súťaži v pravom zmysle slova. Nevedel som sa celkom ešte orientovať v novom prostredí, nevedel som, čo nás čaká. Dozvedel som sa bližšie  viac o tom, že niektorí Slavoj nechceli posilniť, zistil som, ako futbalisti rozmýšľajú. Pravdaže, dostal som sa na inú úroveň ako predtým pokiaľ ide o komunikáciu s hráčmi,  predstaviteľmi iných klubov. Takže bola to pre mňa  poriadna škola...“

Štúdium príslušnej licencie je jedna vec a prax v konkrétnom klube zase iná. Splnili sa vaše očakávania  po príchode do vyššej súťaže?

„Viete, názory na to, že som sa stal trénerom Zemplínčanov, sa rôznili. Boli aj pochybovačné, pesimistické, hovorili mi, že načo som tam išiel. Narážali na problémy s kvalitou hráčov a na minulé trápenia, vymenovali hlavných kandidátov na vypadnutie a Trebišov bol medzi nimi... Avšak druhá liga je predsa o niečom inom ako tretia. Je rozdiel hrať v Skalici či Dubnici a niekde na treťoligovej pôde na východe.“

S čím ste museli stále bojovať vo vzťahu k zverencom?

„Pracujeme s veľmi mladými chlapcami, nevyhratými, ktorým chýba túžba stále vyhrávať, hľadajú ľahšiu cestu odporu, presadzujú si svoju komfortnú zónu. Naproti tomu u vyspelých súperov vidno rozdiel v prístupe hráčov, ktorí sú kvalitní, ale aj pravdepodobne  dobre zaplatení. Tak  chcú byť zaplatení aj mladíci, ktorí nič ešte nedokázali, ale každý chce žiť z niečoho, takže ich aj chápem.“

Čo ste si hovorili v lete, keď ste čelili realite?

„S prezidentom sme si vytýčili métu dosiahnuť dvadsať bodov, čo nevyšlo. Možno v tom bolo prehnané sebavedomie, ale pozerali sme dopredu, aby jar bola pokojnejšia. Ja som si stále išiel za svojím, niekedy sme mali šťastie, na konci aj nešťastie. Trebišov má hendikep, lebo nepatrí k veľkým mestám, ale robí, čo môže a všetka česť prezidentovi, ktorý každý problém rieši s chladnou hlavou.“

Dosiahol tento káder maximum, čoho bol schopný?

„Niektorí hráči nám nevyšli, to priznávam, chýbala mi ich sebareflexia. Treba mať disciplínu  a niekedy musíme zvýšiť hlas, čo vyvoláva i negatívne reakcie, ale inak sa nedá... Preto sme sa rozlúčili s piatimi legionármi a či prípadne nastane ešte v zime nejaký pohyb smerom von, to sa ešte uvidí. Jedna vec je mať mladých poruke a druhá zase to, že treba získavať body, lebo podľa toho  silu tímu hodnotia všetci. Takže je to dilema a každý si ju musí vyriešiť po svojom. V každom prípade nie je dobré, ak veľa hráčov každý polrok mení dres, lebo treba stabilizovať káder. Nahradiť troch hráčov nie je problém, ale my sme v lete privítali do pätnásť nových tvárí a to je už problém. “

Ktoré stratené body najviac mrzeli?

„Proti Petržalke doma, keď hostia hrali dobre, no my sme nepodali primeraný výkon. Aj Liptáci a Púchov boli hrateľní, lenže na keby sa nehrá... Naopak, najkvalitnejšie sme hrali v prvom polčase s Komárnom, ten bol jednoznačne najlepší.“