Smutnou vizitkou, ako sa niekedy zaobchádza s históriu a tradíciou, je futbal v Tatrane Prešov. Zelenobieli spadli naozaj hlboko do krízy a vyústením totálnej biedy je zostup do tretej ligy. Poslednú fázu nelichotivého deja absolvoval na lavičke zástupcu zo Šariša tréner Jaroslav Galko, ktorému nebolo najprv veľmi do reči pri obzretí sa za uplynulými vystúpeniami, ale nakoniec privolil na rozhovor.

Najprv k aktuálnej situácii – zostávate naďalej trénerom tímu?

„Zatiaľ nie je isté nič. Viem iba toľko, že moja misia sa skončila zároveň s posledným duelom. My sme sa pokúsili o zázrak, ale ten  sa nestal a vypadli sme. Teraz je hluché obdobie, rozišli sme sa a majiteľ naznačil, že prebieha trojtýždňová dovolenka.“

Mesiášom ste sa nestali, hoci vaša ouvertúra v podobe výhry na Interi bol naozaj výborná. Lenže vy ste si už vtedy zachovali nadhľad a vedeli ste, že limit hráčov má svoje úskalia...

„Pravdu povediac nemienim chlapcov kritizovať za to, čo sa stalo. Naopak, zaslúžia si pochvalu, lebo v každom zápase nastupovali šiesti-siedmi do dvadsať rokov. Pre nich to bol vysoká škola futbalu, lebo dovtedy hrali len v doraste. S výnimkou súperenia s Liptákmi sme neboli vyslovene slabší ani odovzdaní a mali sme šancu na lepší výsledok. Napríklad v záverečnom vystúpení proti Banskej Bystrici sme mali za stavu 1:3 toľko možností, koľko azda v troch predošlých súbojoch dovedna.“

Lenže body nepribúdali a tak sa nádej na záchranu postupne vzďaľovala.

„To je pravda. Prišli zranenia aj absencie kvôli kartám a súpiska sa značne zredukovala. Dokonca na zápas do Dubnice sme museli siahnuť po ďalších mladíkoch. To nepridávalo na pohode. Lenže som presvedčený, že tí jednotlivci, čo dostali priestor, sa ešte ukážu v dobrom svetle.“

Vy ste hasili  požiar, ktorý vznikol skôr a toľko vody , aby ste ho zlikvidoval, ste poruke nemali.

„Pravdaže, hlavným dôvodom vypadnutia bol odchod množstva hráčov v zimnom období.“

Súhlasíte, že jarným negatívnym zlomom bola nešťastná porážka s lídrom z Pohronia?

„Trafili ste klinec po hlavičke. Prehrali sme z penalty nariadenej viac ako prísne a navyše v nadstavenom čase rozhodca nás obral o pokutový kop. To chlapcov zlomilo, lebo s favoritom, ktorý si nepočínal oslnivo, sme hrali vyrovnanú partiu.“

Vyskytol sa duel, ktorý by vás vyslovene znechutil?

„Ani nie. Hrali sme to, na čo sme mali. Aj v Trebišove sme si nepočínali zle, ale úzky káder spôsobil, že v záverečnej polhodine sme to nezvládli, lebo sme nemali koho striedať. Ďalším zápasom, v ktorom sme boli lepším tímom, bol ten, ktorý sme absolvovali v Bardejove. Lenže v útoku sme mali iba jedného mladíka. Zase sme nezvládli záver a bolo vymaľované, lebo lavička nebola primerane obsadená. Podobne v Dubnici to bola vyrovnaná partia, lenže zase prišla nešťastná porážka.“

Vášho predchodcu mužstvo už nechcelo, ako sa vám pracovalo so zverencami?

„Snažili sme sa hráčov stále povzbudiť. Všimol som si u nich po svojom nástupe chcenie, ochotu pracovať na sebe, boli uvoľnení a trénovali s chuťou. Bol som spokojný s prístupom v tréningovom procese.“

Ukončime nateraz našu debatu hypotetickou  otázkou, ktorá nadväzuje na vstupný dotaz: Keby prišla ponuka, pokračovali by ste naďalej v práci v Tatrane?

„Robil by som to s radosťou, hoci je  veľa otáznikov. Aj tretia liga je náročná, na úrovni a nevedno, koľko hráčov by zostalo v šatni. Určite niektorí totiž odídu. Je však pravda aj to, že je dosť skúsených chlapcov, ktorí by chceli teraz pomôcť klubu, lenže to je už otázka pre iných, ktorí by mali dať hlavy dokopy a vymyslieť niečo, aby sa futbal nakopol. Navyše bolo by žiaduce, aby sa pohlo so štadiónom, lebo hrať zase inde nie je lákavé, je to nedôstojné pre takýto klub a futbalisti si musia pripadať ako bezdomovci. Je to hanba, že Prešov spadol do regionálnej súťaže, lebo toto mesto je naozaj futbalové  a zaslúži si prvú ligu. Nehovoriac o priaznivcoch, tých mal vždy lepších ako v mnohých iných mestách, trebárs v Košiciach, ktoré sú skôr hokejovým mestom.“