V minulom ročníku druholigisti Bardejova ušli hrobárovi z lopaty a preto zámerom činovníkov v bolo vytvoriť taký káder, ktorý by sa nedostal do podobnej šlamastiky.  Aj z toho dôvodu pribudli na súpisku napríklad traja bývalí hráči Tatrana Prešov – Katona, Lipták a Dupkala. Pri vstupe do novej sezóny to však dosť  dlho neštimovalo a partia, ktorá sa formovala, hľadala optimálnu hernú tvár. Až vo finiši jesene prišli tri zápasy bez prehry a sedembodový úlovok zlepšil pohodu, bilanciu aj vyhliadky na  udržanie sa v týchto zápoleniach. Od úspešného záveru prvej časti sa začal odrážať aj rozhovor so skúseným 30-ročným Petrom Katonom, ktorý pri príchode do Partizána podpísal dvojročný kontrakt.

Výkony aj rezultáty na konci jesene akoby naznačili, že herná fazóna sa konečne objavila a pre vás bola škoda, že súťaž má prestávku.

„Lepší herný prejav naozaj prišiel vo finiši a ľutovali sme, že je súťaž má pauzu. Mohlo to prísť o čosi skôr, ale vďaka aj za túto záverečnú bilanciu.“

Hráč, ktorý účinkuje v tíme, čo neveľmi žiari, skôr naopak, hľadá nové možnosti, ktoré by naplnili jeho ambície. Lenže odchod do Bardejova z Tatrana, zdá sa, nebol z tohto pohľadu tým ideálnym rozhodnutím. Bol to krok z blata do kaluže?

„Neberiem to nejako dramaticky, lebo mužstvo sa potrebovalo zohrať a verím, že výsledky na jar budú úspešnejšie. Vnímam to skôr z pozitívnej stránky.“

Ako hodnotíte váš zástoj, mali ste dostatok priestoru na svoju realizáciu?

„Zahral som si dosť a určite niektoré zápasy som mohol zvládnuť aj lepšie. Niekedy však snaha nestačí na to, aby bol efekt podstatne viditeľnejší.“

Zmena trénera mala skôr psychologický dopad alebo aj herne ste ako mužstvo pookriali?

„Ja osobne som si zahral primerane pri jednom aj druhom trénerovi. Pokiaľ ide o zmenu lodivoda, tak každý kouč má svoju taktiku, názory, zámery a filozofiu futbalu.  Tréner Berta priniesol niečo nové a to nám osožilo v zisku bodov. Keď sa jeho systém premietol do bilancie, tak je to v poriadku.“

Úvod ročníka vám nevyšiel, prvá výhra prišla až v piatom vystúpení. Niet pochýb, že to s vaším tímom poriadne zamávalo.

„Je zjavné, že to otrasie sebavedomím každého futbalistu. Chceli sme, snažili sa, bojovali, no výsledky neprichádzali. Herne sme sa trápili a preto bola bilancia chudobná. Určite nám to na nálade  nepridávalo.“

Ani domáce prostredie nebolo zvyčajnou oporou – prečo?

„ Možno sme doma až príliš chceli, mienili sme sa ukázať pred fanúšikmi a dokázať, že vieme futbal hrať. Lenže možno nám práve to zväzovalo nohy. Vonku sme boli pod menším tlakom a preto sme neraz obstáli.“

Ktorý duel by ste označili za najhorší a naopak najlepší?

„Doma s Trebišovom to bolo najbiednejšie, absolútne sme tento duel nezvládli a nechcem sa vyhovárať na to, že sme boli aj trošku unavení, lebo sme mali nahustený program a bolo toho na nás priveľa. Najlepšie sme si počínali so žilinským béčkom, keď sme vyhrali na vlastnom trávniku rozdielom triedy a trošku sme sa nakopli. Aj strelecky nám to konečne vtedy vyšlo, lebo predtým neraz sme nezúročili šance, nepadalo nám to a to povestné športové „šťastíčko“ nás obchádzalo.“