Opustil nás veľký priateľ futbalu
Ani sa nám nechcelo veriť, keď sme sa dozvedeli veľmi smutnú správu, že bývalý dlhoročný brankár ligového futbalového kolektívu VSS Košice Roman Benedik už nie je medzi nami. V nedeľu 7.februára 2021 sme zosmutneli, že v sobotu neskoro večer zomrel dva dni pred sedemdesiatimi šiestimi narodeninami lekár, ktorý vracal pacientov do života. Žiaľ, taký je život, ktorému nik z nás nerozkáže a voľky-nevoľky sa navždy rozchádzame.
Tých, čo z jednej rodiny spája takmer spoločný osud, je málo. Nečudo, lebo všetci sme nejako iní, ale aj tak bratský trojlístok v mnohom ťahal za spoločný koniec. Taký bol aj ten, z ktorého každý vyštudoval niečo iné, ale napriek tomu mal spoločného koníčka futbal zviazaný v mladom veku s košickými strojármi. Pravda, takým bol iba podľa názvu, lebo najstarší z nich uznávaný lekár Roman v michalovskej nemocnici, bol brankárom. Druhý v rodinnom rebríčku Peter sa tiež pohyboval na zelenom trávniku, ale v stredovej formácii a vyštudoval na FTVŠ Bratislava, no a najmladší Bohdan sa stal šikovným právnikom, zo začiatku bol tiež nádejným futbalistom, ale neskôr si zobral do rúk píšťalku, s ktorousa dostal nielen do I. čs. federálnej, potom i slovenskej ligy, a tiež na vysoko vzácnu a cenenú listinu FIFA. Ba čo viac, bol aj prezidentom VsFZ...
Ani neprekvapilo, že po vzore najstaršieho brata Romana, ktorý bol pre ostávajúcich dvoch futbalovým príkladom, všetkých napokon, zlákali VSS Košice, kde mali svoje trénerské a funkcionárske vzory. Tam získali povýšenie na všetky odborné fronty a stali sa prínosom pre tento šport.
Najstarší Roman bol pohybovo veľmi nadaný, mnohí obdivovali aj jeho basketbalový talent. Vďaka dobrým doskokom pod košmi mohol svoje skokanské schopnosti a veľký prehľad spod košov uplatniť aj medzi tromi žrďami. Mal však aj veľkú smolu, lebo v tom čase brankár Anton Švajlen bol vo veľmi dobrej forme, tvrdo trénoval, vďaka čomu si udržal výbornú fazónu, navyše tromfol spoluhráčov aj pri premieňaní jedenásťmetrových kopov, čo Romana aj spočiatku niekedy škrelo, ale – ako priznal – ostávalo mu viac času na pokojnejšie štúdium. Až do odchodu z Košíc bol pred sedemdesiatym rokom v I. lige stále dvojkou, avšak neskôr jednotkou a oporou druholigových Michaloviec s prvoligovými parametrami, ba aj v období, keď mal okolo štyridsiatky, bol ešte oporou niektorých mužstiev v oblasti Zemplína, ktoré výrazne napredovali. Roman, ktorý sa narodil 8. februára 1945 v Prahe, vo VSS zastával vari najnevďačnejšie miesto post náhradného brankára. Musel trénovať tvrdo ako gólmanská jednotka, ale napriek tomu si väčšinu prvoligovej kariéry odsedel na lavičke. Pritom tzv. dvojka sa pravidelne objavuje v zápise o stretnutí, avšak na ihrisko nastúpi viac-menej vtedy, keď to čaká azda najmenej, lebo hra je najväčším režisérom rôznych nepredvídaných zvratov a situácii, o ktorých by vedel vyprávať vari najviac jeden z odchovancov VSS, Švajlenov náhradník Roman. Ešte do Jednoty, teda klubu, ktorý vznikol zlúčením Spartaka VSS a TJ Spoj prišiel v roku 1959 medzi najmenších basketbalových adeptov. S výškou 183 cm sa mu darilo...
„Pod košmi VSS sme sa stali v ročníku 1962/63 dorasteneckými majstrami, preto som začal zvažovať, kde mám natrvalo zakotviť. Nakoniec zvíťazil futbal. Počas dorasteneckého veku bol brankár Švajlen pre mňa veľkým vzorom, veľa som od neho odpozoroval, čo napokon bolo prospešné pre môj futbalový a basketbalový rast.“
Keďže Roman mal lekársky diplom v rukách, v zápase letného Rappanovho pohára s belgickým celkom Lierse BK sa lúčil s Košicami a v jeseni roku 1969 zakotvil v Michalovciach. Tam chytal za Zemplín v II. lige a potom v rovnakej súťaži rok za Duklu Banská Bystrica. V lete 1972 v Zemplíne s futbalom skončil, ale... „Mal som už 38 rokov, keď bývalý spoluhráč VSS a Michaloviec Smetana ma zlákal do Petroviec, ale ozaj už naposledy...“ MUDr. Roman Benedik, CSc. sa stal totiž odborníkom v oblasti alergológie a klinickej imunológie. Vymenovali ho za krajského odborníka, urobil si aj ašpirantúru, takže hoci stal často medzi tromi žrďami, písal popri futbale krásnu životnú kapitolu, ktorá ho zdobila do posledných dni života. A my sme s ním mali tiež, veď bol aj veľkou ozdobou futbalu a vlastne i celého východného Slovenska. A za to všetko sa mu treba pri poslednej rozlúčke poďakovať.
EUGEN MAGDA