Nie je veľa futbalistov, ktorí dokázali popri aktívnom športe vyštudovať medicínu. Na východe je známy MUDr. Martin Dupkala, bývalý hráč Tatrana Prešov a Bardejova a v jeho šľapajach sa vybral i MUDr. Erik Burcák, ktorý vlani skončil štúdium na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach  so špecializáciou rehabilitačné lekárstvo.  Odchovanec a bývalý futbalista Stropkova sa stal tohto roku hráčom Vranova, pričom rozhodujúce pre zmenu dresu bolo jeho pracovné zaradenie vo Vranovskej nemocnici na oddelení fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie. Vedno sme pretriasali medicínske i futbalové záležitosti.

Vyštudovať medicínu dá poriadne zabrať, ako ste to zvládali?

„Nebolo to jednoduché, neraz som sa po tréningoch či zápasoch učil do noci a trénoval som aj individuálne, keď som nemohol byť na tréningu.“

Keby ste si vybrali inú vysokú školu, ktorá nie je natoľko náročná, domnievate sa, že by ste to dotiahli aj do vyššej súťaže?

„Snažil by som sa o to. Lenže mojou prioritou bolo vzdelanie a futbal som bral ako  koníčka. Keby to bolo opačne, tak by som futbalu venoval viac času a možno by som sa dostal i ďalej.“

Váš príchod do Vranova bol dvojnásobne komplikovaný...

„Ešte na sklonku minulého roka - vtedy som bol ešte iba ústne dohodnutý na príchode a chodil som na tréningy s mužstvom -  som si zlomil nohu pri futbalovej súťaži v mestskej hale  a tri mesiace som bol mimo diania. Navyše potom prišla nútená pauza kvôli pandémii. Napriek tomu ma MFK kúpil, hoci som niekoľko mesiacov netrénoval. Za to patrí klubu vďaka, že vložil do mňa dôveru, ktorú som sa neskôr pokúsil aspoň čiastočne splatiť.“

Takže ste si sám na sebe vyskúšali  rehabilitačné  finesy , aby ste urýchlili doliečenie zlomeniny, však?

„Pravdaže. Našťastie sa všetko zahojilo tak rýchle, ako to len išlo a nepociťujem už žiadne následky zranenia “

Toto bola pre vás prvá zmena dresu?

„Áno, hoci na skúške som bol už inde aj predtým. Napríklad ešte v žiackej kategórii som sa ocitol v Slavii Praha, ale usúdil som, že lepšie pre mňa bude zostať doma. Mal som vtedy istý rešpekt...“

Zrejme máte už dosť pacientov z radov športovcov?

„Je to tak, však v mojej opatere sa ocitol trebárs už prvoligista Matej Trusa z Michaloviec. Pravdaže, neraz poradím aj pomôžem spoluhráčom. Napríklad Marekovi Babjakovi, avšak momentálne pracujem na Covid ambulancii. Tam rozhodujem o tom, či pacient potrebuje hospitalizáciu alebo sa bude liečiť v domácom prostredí. Žiaľ, pacientov stále pribúda, je toho viac a viac. Takže roboty je neúrekom.“

K tomuto vírusu máte naozaj „blízky“ vzťah i vzhľadom na to, že ste jeho devastujúci vplyv na zdravie pocítili na vlastnej koži...

„Prekonal som nákazu, v októbri som viac než tri týždne s ňou bojoval a celé mužstvo muselo byť kvôli mne v karanténe.“

Aj vám to ktosi z mužstva jemne vyčítal?

„Všetci to zobrali s porozumením a pochopili, že sa to môže prihodiť komukoľvek a kdekoľvek. Za to patrí každému v klube poďakovanie, však aj podpora spoluhráčov a ďalších ľudí mi uľahčila prekonať nepríjemnú chorobu.“

Ako ste znášali  infekciu?

„Mal som  stále intenzívne bolesti hlavy, spočiatku aj horúčku a bolesť hrdla či občasný kašeľ. Našťastie nič vážnejšie sa na mojom organizme neprejavilo, problémy s dýchaním sa nevyskytli.“

Neobávate sa, že by sa to mohlo vzhľadom na vaše pracovné zaradenie zopakovať?

„Čítal som o tom  odborné články. Je to málo pravdepodobné, hoci nie celkom vylúčené.“