Lipanom nevyšiel ďalší takpovediac šesťbodový zápas v druhej najvyššej súťaži. Po tom, čo prehrali v Trebišove, nezvládli ani domáce vystúpenie s Lokomotívou Košice. Už tretí raz na jar prehrali o jeden gól a tomu sa povie, že je to naozajstná smola. Aj o tom sme hovorili s jedným z členov kádra ŠK Odeva Jurajom Hovančíkom.

S viacerými hráčmi železničiarov sa poznáte, napríklad s Lukášom Tóthom, ktorý jediným zásahom rozhodol o výhre hostí. Dali ste mu najavo, že takto vás nemusel zarmútiť?

„Luky je môj dobrý kamarát, po zápase som mu podal ruku, nech sa drží on aj celý mančaft. Je to šport, hoci ide o veľa. Pravdaže, poznám viac chlapcov z Lokomotívy, však som tam hral.“

Práve preto ste mali špeciálnu motiváciu pred týmto meraním síl?

„Išlo nám o to, aby sme vyhrali alebo aspoň neprehrali, čo však, žiaľ, nevyšlo. Škoda. Práve súperenia s týmito rovnako ohrozenými rivalmi mrzia dvojnásobne a navyše ak sa prehrá doma, tak trojnásobne.“

Zaslúžili si hostia výhru?

„Bol to vyrovnaný duel, náznaky možností mal hlavne do prestávky súper i my. Po zmene strán sme sa do nejakej šance nedostali, boli iba dajaké centre. Hostia po jednej akcii, ktorá sa sekala, a našej  chybe, skórovali, keď Luky to na zadnej dobre zavrel. Loky to vyšlo, nám nie a to rozhodlo.“

Podľahli ste prílišnému tlaku?

„Možno. Preto sme to nezvládli. Boli sme nervózni. Nedá sa povedať, že by sme ukázali málo úsilia, možno sme práve až príliš chceli a vtedy to obyčajne nevyjde.“

Takže pre diváka to až taký zaujímavý futbal nebol...

„Bolo to obojstranne dosť silové a vedelo sa, že pravdepodobne jeden gól rozhodne. Možno i preto, že terén nebol najlepší. Bolo to skôr o chcení ako o kvalite hry. My sme hrali do plných, súper však chcel hrať futbal, nebol deštruktívny, po zmene strán mal loptu viac v držaní a my sme sa spoliehali na brejky.“

Možno hostia ťažili aj z toho, že predtým vyhrali, kým vy ste zostali na štíte.

„Súper naposledy porazil Poprad, čo mu dodalo sebadôvery, my sme tesne podľahli v Liptove. Košičania majú na jar na konte viac bodov, sú vo väčšej pohode. Každý bod je veľmi cenný a nám niektoré utiekli doslova medzi prstami.“

Proti Popradu sa na vás šťastena usmiala, no potom sa viackrát odvrátila...

„Ja to tak neberiem. Isté však je, že v každom zápase máme šance, no nezakončujeme. Aj naposledy sme mali veľmi zviazané nohy a trpela tým hlavne finálna fáza. Škoda, že vždy sa vyskytne jedno zaváhanie, jedna minúta, keď sa nekoncentrujeme, neodkopneme napríklad  loptu a to nás pripraví o lepší výsledok. Sú to minichyby, ktoré nás zarmucujú.  Keby sme stále vysoko prehrali, tak je jasné, že na to nemáme, ale takto...“ 

Už tretí raz na jar ste nedali ani gól. Prečo?

„Máme v ofenzíve šikovných hráčov. Či už ide o môjho bratanca Mateja, Lukyho Janiča, Sládeka. Verím, že sa postupne presadíme natoľko, aby sme zbierali body. Netreba vešať hlavy, dá sa vyhrať všade - aj vonku. Nič nie je rozhodnuté, veď do konca je ešte dosť ďaleko.“