Nezriedka sa hráči z republikových súťaží presunú – možno aj nečakane – do regionálnych zápolení. Taký je kolobeh kariéry, futbalového diania. Vždy sú za touto zmenou rôzne dôvody. Hoci každý túži účinkovať čo najvyššie, predsa prídu aj okamihy na prehodnotenie tohto zámeru. Tak to bolo aj v prípade Pavla Cicmana, ktorý po tom, čo opustil tábor Tatrana Prešov, zakotvil vo Svidníku. Borec, ktorý si okúsil aj medzinárodný futbal počas účinkovania v Poľsku či Česku, sa zrazu ocitol v treťoligových bojoch.
„Nemal som inú ponuku a tak som reflektoval na možnosť zahrať si pod Duklou. Prišlo k tomu skôr náhodne. Sedel som s niektorými chlapcami z Prešova, ktorý vo Svidníku pôsobia, a oni mi vnukli myšlienku, či by som neprišiel na tréning ukázať sa. Tak som to oproboval a zostal som tam. Už sa teším na novú zimnú prípravu, neodchádzam nikam. Pokiaľ by sa aj niečo vyskytlo, tak to by sa riešilo potom, nad tým teraz nerozmýšľam,“ rozhovoril sa skúsený borec, ktorý koncom januára oslávi 32. narodeniny.
Zaujímalo nás, ako vnímal nástup v tejto súťaži, ktorá sa predsa nemôže rovnať tomu, čo si vyskúšal predtým. „Chcel som hrať, to bolo podstatné. Skok to bol, ale nie zase nejaký mimoriadny, lebo niektoré zápasy boli naozaj kvalitné, kým predtým v druhej lige sa vyskytli aj slabšie duely. Rozdiel bol hlavne v týždennom tréningovom mikrocykle, v počte tréningov, predsa len ide o amatérsky futbal.“ Pravdaže, príchod takého skúseného matadora znamenalo aj to, že mal na pleciach naložené viac než iní spoluhráči a tréner vyžadoval od neho, aby plnil nielen rolu dispečera hry, ale aj usmerňovača mladších kolegov. To, že sa presadil strelecky či ako asistent, sa bralo ako samozrejmosť.
Je zaujímavé, že medzi regionálnou elitou ešte nefiguroval, toto bola jeho premiéra. Adaptoval sa rýchle, znovu našiel príslovečnú radosť z futbalu, z hry. V predošlých mesiacoch si jej veľa neužil. Bolo pôsobenie na jar v drese Tatrana Prešov, kam sa vrátil po odmlke, strateným časom? „Tak by som to nenazval, ale predstavoval som si to trošku inak. Dopadlo to ako dopadlo, hlavná vec, že sa postúpilo a chlapci hrajú medzi slovenskou elitou.“ Myslíte si, že keby bol vtedy pri kormidle tréner Miroslav Jantek, zostali by ste dosiaľ v tábore Šarišanov? „To neviem posúdiť, nepoznám jeho hernú filozofiu.“
V každom prípade počas tých mesiacov, čo bol v Tatrane, očakával výraznejšie naplnenie svojich futbalových predstáv. Príčin , že to tomu tak nebolo, bolo zrejme viac. „Chýbala mi herná prax z predošlých pôsobísk, o tom tréneri vedeli. Mrzelo ma, že sa mi nedostalo trošku viac trpezlivosti, aby som výraznejšie vhupol do diania. Sám som na sebe cítil, že moja herná prax je nedostatočná a rovnako tak fyzička.“ Pravdaže, ak chce hráč zaujať, musí byť primerane v akcii. Na druhej strane zase každý kouč hľadí na úspešnosť, výsledky a nie vždy je jednoduché zladiť nároky kladené na tím a jednotlivca. „Šancu som dostal, ale neuchytil som sa. Tak to v športe neraz býva.“ Odkedy odišiel z Poľska, tak sa nejako nevedel na dlhšie uchytiť a to isté bolo aj v Prešove. „Boli to krátke epizódy a škoda, že mi to neprinieslo nárast sebavedomia a chuti,“ uviedol Pavol Cicman. Zaujímalo nás, či vo svidníckych farbách okúsil aj neprimeranú tvrdosť protihráčov, ktorí akoby mu chceli dokázať, že III. liga je o niečom inom než vyššie súťaže. „Boli aj tvrdšie zápasy, ale nedomnievam sa, že by som bol dajakým zvláštnym terčom vzhľadom na to, čo mám za sebou a že by ma súperi poznali a išli náročky po mne.“