Nie je veľa hráčov, ktorí sa pohybujú na treťoligových trávnikoch a pomaly sa blížia k štyridsiatke. Ivan Pončák však napriek tomu, že má 38 rokov, stále dokazuje, že to s loptou vie a na jeho schopnosti sa spoliehajú v Šarišských Michaľanoch, kde je výraznou oporou a kapitánom  OŠFK.  Vedno sme uvažovali o tom, čo znamenajú skúsenosti v dianí.

Začnime Jedenástkou III. ligy, v ktorej ste pred časom dva razy figurovali. Ako sa vám pozdáva aktuálne zloženie?

„Je to objektívne, tí, čo sa do nej dostali, si tento flek zaslúžili. Sú tam niektorí skúsení borci a práve prehľad v hre si tréneri okamžite všimnú.“

Možno vás zaskočíme otázkou, ale uvažujete už o konci kariéry?

„Ani nie, nepripúšťam si roky, futbal mi stále rovnako chutí. Hoci pripúšťam, že som mal aj zdravotné peripetie odvtedy, ako som prišiel do Šarišských Michalian. Niekoľko mesiacov som pauzoval, trápila ma noha a aj v jeseni som záverečné zápasy hral s bolesťami. Takže pokiaľ to nejako ustojím, iste futbal chcem hrať, hoci aj v nižšej súťaži. Hoci priznávam, že nároky tréningového procesu si musím korigovať, nemôžem sa rovnať s dvadsaťročnými, no zase viem, čo moje telo potrebuje. Lenže ani môj vek automaticky nezaručuje, že mám vyárendované miesto v zostave, musím si ho zaslúžiť a presadiť sa v konkurencii. Lenže tak to má byť, nemám problém zamakať na tréningoch i v zápasoch naplno.“

Ako vnímajú možnosť hrať mladí hráči?

„Nuž, to ste trafili klinec po hlavičke. V súčasnosti je problém dotiahnuť mladíkov na tréning, radšej vymýšľajú ako neprísť trénovať. Lenže bez toho sa nedá zdokonaľovať.“

Pociťujete od mladých istú dávku rešpektu, prirodzenej úcty?

„V tomto problém nie je, tvoríme dobrú partiu, hoci niekedy sa pozastavím pri tom, koľko mám rokov a niektorí chlapci by mohli byť mojimi synmi. Hoci som si všimol aj to, že niekedy majú mladší problém dohodnúť sa, kto má zobrať pomôcky na tréning...“

Niekedy musíte zvýšiť aj hlas alebo radšej si vydebatujete veci medzi štyrmi očami?

„Nie som typický vodcovský typ, nemám vlohy na burcovanie, ale keď je to potrebné, určite niečo poviem.“

A ako k vám pristupujú protihráči, berú v súbojoch ohľad na váš vek alebo vás vedia rovnako „prebrúsiť“ ako kohokoľvek iného?

„U zrelších, čo ma poznajú, je to iné ako u tých, ktorí ma nepoznajú. Lenže nie je to o tom, aby som si nárokoval na nejaké „úľavy“. Rád posúperím s mladšími, kondične to stíham aj s tými, čo majú oveľa menej rokov, a to je dôležité.“

S jeseňou ste spokojný?

„Vieme aj lepšie zahrať a uvedomujem si, že stále nám čosi chýba, hoci bodov máme dostatok. Pokiaľ ide o mňa, najradšej by som zabudol na vystúpenie vo Svidníku, kde som si dal prvý raz v kariére vlastný gól a aj preto sme prehrali. Naopak, proti Košiciam sme podali naozaj plnohodnotný výkon.“

Kedy by váš tím mohol konkurovať lídrovi?

„V prvom rade treba poctivo a pravidelne trénovať a možno keby prišli skúsení borci, tak by sme sa vedeli priblížiť k vedúcemu tímu. Košice boli suverénom. Inak, spomínam si, že keď som hral v Lipanoch a mali sme 31 bodov ako my teraz po jeseni, boli sme druhí. Lenže aktuálne manko je úplne iné, čo je dôkaz o sile lídra, ktorý chce ísť hore.“