Mnohí by sa na jeho mieste azda radšej niekde schovali, aby nemuseli vysvetľovať, tlmočiť svoje názory, dojmy. Nuž, byť trénerom  jasne posledného celku nie je nikdy nič príjemné a veľakrát aj mimoriadne ťaživé. Štefan Bačkay, ktorý viedol v jesennej časti treťoligových futbalistov Pušoviec, sa však pozeral priamo do očí dianiu, ktoré bolo nanajvýš nežiaduce. Predsa len jeho skúsenosti mu umožnili urobiť akúsi clonu , aby mal nadhľad nad neľútostnou realitou, ktorú zažíval v minuloročných niekoľkých mesiacoch.

 „Čakal som túto otázku a že sa opýtate na to, či som niekedy niečo podobné už absolvoval? Nuž, od pätnástich rokov, keď som začal súťažne s futbalom,  toto bolo po prvý raz, takúto bilanciu som ešte nikdy nezažil,“ poznamenal v úvode kormidelník FK Rozvoj. Netreba jatriť rany a pripomínať totálnu biedu, ktorú trie tento tím beznádejne okupujúci poslednú priečku. Bez výhry, bez bodu a so zahmlenými vyhliadkami na obrat. Ktovie, možno jar bude v znamení rozlúčky s regionálnou elitou a môžbyť predsa sa len prihodí nejaký zázrak a kolektív vstane z popola. „V tejto chvíli na margo najbližšej budúcnosti môžem povedať len toľko, že neviem, či budem pokračovať pri kormidle aj na jar. Zrejme však nebudem ďalej pôsobiť v tejto funkcii.“

Napriek týmto takpovediac nemilosrdným slovám tréner sa predsa len pristavil pri futbalových nedostatkoch, ktoré kvárili Pušovčanov. Nehovorili sme o ekonomických a iných aspektoch, len o tom, prečo mužstvo, ktoré bolo nie tak dávno šťukou regionálneho futbalu na východe, sa zrazu zmenilo doslova na niečo, čo je doslova len do počtu a jednoducho nepomáha dvíhať úroveň zápolení ako predtým. Skôr naopak.

Čím si vysvetľujete takýto výkonnostný pád – bolo to hlavne absentujúcou kvalitou kádra? „V lete som vedel, do čoho idem, som však rodák z Pušoviec a bývam tu na staré kolená. Som dôchodca a zobral som to s tým, že pomôžem. S človekom to neraz po výsledkoch a hre  cukalo, ale hovorili sme si, že to nejako dohráme, budeme  zápoliť ďalej, neutečieme z boja. Za pochodu sme čosi aj robili, aby nastala zmena, ale mladí sa ešte niekedy zľakli, inokedy neboli hráči poruke a dopĺňali sme káder nie nejakými vyspelými hráčmi, ale skôr každým, kto mal doslova ruky a nohy. A či teda niekto spĺňal treťoligové kritériá? Nuž,  chlapci na túto súťaž nemajú a tí, čo majú aké-také predpoklady, musia na sebe veľa pracovať. Najvyššie by som hodnotil Milana Anderka, 42-ročného kapitána, ktorý mal napriek svojim rokom najlepšiu kondíciu. Netreba k tomu povedať azda nič viac...“

Pritom však kouč sa snažil, aby tréningový proces nepokrivkával, tréningy boli tri razy do týždňa, pravdaže, dochádzka bola rôzna. Predsa len výkony a zástoj na pľaci bol na míle vzdialený predstavám ambíciám. „Hráčska kvalita jednoducho nebola, od toho sa odvíjalo všetko. Aké-také skúsenosti s treťou ligou mal iba Rišo Migaš, ostatní absolvovali debut. Tým je povedané všetko.“ A boli teda nejaké zápasy, kde mužstvo ako-tak obstálo? „Dobrý polčas sme odohrali v Giraltovciach, potom nás smoliarsky gól zlomil. Aj naposledy proti Plavnici sme zase po zmene strán nedostali gól. Takže polčasové remízy sme dokázali uhrať, no reálne sme na bodový zisk nemali nárok,“ dodal Štefan Bačkay s tým, že aj napriek pribúdajúcim prehrám nemal pocit hanby, bral to športovo a cenil si, že aj pušovskí diváci mužstvo nezatracovali a videli, že hrá celkom iné mužstvo. „Fanúšikovia kvitovali, že chlapci bojovali  a zbierali skúsenosti, aspoň to sme od nich chceli.“