Aj v švrtoligovej súťaži sú niektoré zaujímavé persóny. Prím v tomto smere má Miroslav Viazanko, ktorý si oblieka dres Župčian. Pred časom síce avizoval koniec kariéry, ale zrejme narážal len na ukončenie štatútu profesionála, lebo – ako vidno – amatérsky futbal mu ešte chutí. O dôvodoch, prečo sa napokon rozhodol pokračovať v kopačkách, sme s ním hovorili.

Máte 39 rokov a uvedomili ste si, že ešte predsa by ste to mohli v regionálnych zápoleniach potiahnuť?

„S vrcholovým futbalom som sa rozlúčil kvôli zdravotným komplikáciám, ktoré ani lekári nedokázali špecifikovať. Tie mi znemožnili aj návrat do Tatrana Prešov, s ktorým som pôvodne koketoval po odchode z Podbrezovej. Navyše som  prišiel na to, že sa mi už ani nechce zaberať v takomto tempe a absolvovať podobnú záťaž. Oslovil ma však Jožko Kováč, ktorý je asistentom trénera Petra Petráša v Tatrane a vedie Župčany. Navrhol mi možnosť, či by som si nechcel predsa zahrať. Súhlasil som. Toto rozhodnutie neľutujem, lebo je tam výborná partia. Vyhovuje mi, že idem maximálne raz do týždňa na tréning a potom na zápas. To som ešte ochotný pre futbal obetovať.“

Boli ste na súpiske od začiatku ročníka?

„Prišiel som dva dni pred štartom, vynechal som v jeseni iba jeden duel a strelil som tri góly.“

Nemali ste obavy z pritvrdej hry, predsa len „dedinský futbal“ sa nehrá v rukavičkách?

„Práveže som dosiaľ nemal zlé skúsenosti a nebolo to o nič tvrdšie než v iných súťažiach. Žiadne drastické zákroky som neregistroval. Prekvapilo ma, že mnohé tímy majú technicky zdatných hráčov a snažia sa o kombinačnú hru. Čo si spomínam, tak len dva celky boli skôr bojovnejšie a „drevorubačskejšie“.

Pred časom ste v našom rozhovore uviedli, že počas pandemickej prestávky vám futbal ani nechýbal. Zmenilo sa to neskôr?

„Pravdu povediac ani nie. Už si ho radšej pozriem v televízii... Avšak keď som začal chodiť na tréningy do Župčian, tak ma to chytilo za srdce,  ocitol som sa naozaj vo fantastickej partii, kde vládne výborná nálada a užívame si to. To ma viac ťahalo ako samotný šport. Tunajšia atmosféra je to, čo ma drží v dianí.“

Vaše meno rezonuje, pocítili ste to v tesnejšom bránení v zápasoch?

„Ani nie. Skôr mám príjemné zážitky a nemal som taký dojem ako niektorí iní, čo prišli z vyššej súťaže a ťažkajú si na to, že protihráči sa chcú na nich takpovediac odbaviť. Ku mne sa súperi správali korektne a verím, že to tak zostane aj naďalej. Aj fanúšikovia na mňa vonku  hanlivo nepokrikovali. Aspoň som nič také nezachytil...“

Môže byť aktuálny klub odrazovým mostíkom k inej - vyššej súťaži?

„O tejto alternatíve vôbec neuvažujem. Hoci sa cítim momentálne dobre. Aj keby nebodaj prišla  dajaká ponuka, už by som sa na to nedal. Poviem úprimne- dvojfázové tréningy a celkove tá drina – to všetko ma už otravovalo, ubíjalo. Je to asi prirodzený vývoj po toľkých rokoch strávených na ihrisku. Už mi futbal nič zaujímavé nedokázal ponúknuť.“

Je zaujímavé, že ste vystriedali dosiaľ iba tri ligové kluby – Tatran, Košice a Podbrezovú.  Župčany sú vašou celkove len štvrtou zastávkou s amatérskym puncom. K tomu ste kedysi riekli, že to asi preto, že boli s vami všade, kde ste pôsobili, spokojní a tak nemali dôvod vyhadzovať vás a na strane druhej ste neboli až taký výnimočný, aby vás predávali... Lenže to sa môže ešte zmeniť..?

„Všetko je možné a či tu ukončím nadobro kariéru? Ja som  ju už v podstate ukončil , toto účinkovanie ani nepovažujem za jej pokračovanie. Beriem  to ako dajakú relaxačnú činnosť, udržiavanie sa v akej-takej kondícii, aby som nepribral.“