Rozlúčka so starým štadiónom Tatrana Prešov nedopadla priaznivo, ale ani nie katastrofálne. Zelenobieli sa síce hotovali na víťaznú záverečnú jazdu proti Myjave, ukoristili však len bod, takže dojmy boli rozpačité. Navyše  sa k tomu pridružil „utajený“ vyrovnávajúci zásah, autora ktorého neodhalil ani videozáznam. Podľa slov trénera Miroslava Janteka i funkcionárov klubu sa nedalo presne určiť, kto sa ako posledný dotkol lopty. Do úvahy prichádzalo niekoľko hráčov domácich, ale je takmer nemožné, aby bol za autora „vlastenca“ označený brankár Talian.

„Neustrážili sme si rohový kop súpera. Mali sme dbať na prvú žrď, ale lopta i tak tam prešla a obtrela sa od jedného z protihráčov – Machovca – a  potom sa odrážala od našich hráčov až sa dokotúľala sa za bránkovú čiaru. Taký gól som už dlho nevidel. Bolo smutné, že to bolo v náš neprospech. Bol to naozaj smoliarsky gól, preto nás nerozhodný výsledok škrie o to viac,“ poznamenal kapitán domácich Patrik Jacko.  I on si spomenul v tejto chvíli na to, že aj v prvom vzájomnom stretnutí na Kopaniciach si Šarišania nedali pozor na rohový kop a vtedy po rovnakej štandardke inkasovali jediný zásah, ktorý rozhodol o ich porážke. „Žiaľ, stalo sa, už to nezvrátime. Mrzí nás to, že sme si tesný náskok neudržali a umožnili sme súperovi, aby sa pozviechal.“ Takže posledný známy strelec na doterajšej hracej ploche bol Streňo, vyrovnávajúci zásah sa dostane do histórie ako ten, ktorý nik nerozlúštil pokiaľ ide o jeho autora. „Dali sme zrejme dva góly, ale iba jeden do brány súpera,“ ironicky sa usmial skúsený borec zo zadnej línie Prešova. Podľa neho v prvom polčase sa darilo dostať súpera do defenzívy a taktika spočívajúca v zatlačení súpera vychádzala. „Hostia nás neohrozili, ale nedotiahli sme brejky. Preto sme sa burcovali, aby sme vydržali v aktivite a nedopustili to, čo proti Trnave. Po vyrovnaní to bolo na vážkach, lietalo sa hore-dolu, ale na náročnom teréne sa nedalo príliš kombinovať . Myjava je kvalitná, ale napriek tomu sme chceli nechať na pľaci všetko a vyhrať. Nebaví nás byť remízovými kráľmi, lebo takto nenazbierame dosť bodov.“

 Aj napriek rozpakom si P. Jacko v krátkosti zaspomínal na to, čo on a spoluhráči prežili na tomto štadióne, ktorý odchádza do minulosti. „Už sme sa s chlapcami bavili o tom, ako to bude ďalej fungovať. Toto ihrisko malo svoju dlhú a bohatú históriu, odohralo sa na ňom veľa kvalitných zápasov  a aj my sme na ňom absolvovali nejedno stretnutie. Spomienok je veľa a určite príde aj priestor na nostalgiu. Hlavne po tom, čo budeme dosť dlho pôsobiť v Poprade. Na druhej strane staré musí ustúpiť novému, aj sa trochu tešíme. Robí sa to pre dobrú vec, pre prešovský futbal a výstavba nového stánku je žiaduca. Tento klub si zaslúži, aby vznikol nový štadión. Potom sa tu stretneme ako hráči či diváci a verím, že to bude v prvej lige. Pokiaľ ide o to, ako to bude fungovať v budúcom roku, tak ešte nemáme presné informácie. Malo by sa trénovať v Prešove a možno jeden-dva tréningy uskutočníme pod Tatrami. To sa však všetko len uvidí.“

Na otázku, aká bola najkrajšia spomienka na starý štadión. P. Jacko bez dlhšieho rozmýšľania odpovedal: „Určite to bolo prvenstvo v druhej lige, keď sme sa dostali sa znovu medzi elitu. Okamihy, keď sme dvíhali pohár pre víťaza súťaže po poslednom zápase so Sereďou, sa nedajú ničím vymazať. Verím, že tento moment ešte niečo pozitívnejšie prekoná na novej ploche.“ Určite bude zaujímavé sledovať, ako sa Prešovčania popasujú v provizóriu s absenciou fanúšikov. Hoci na druhej strane mnohí, ktorí chodili na tribúny, spôsobovali hráčom skôr iné pocity, len nie priaznivé. „Priaznivci, ktorí nás podporujú, nám budú chýbať, tí, ktorí si myslia svoje, tých nemusíme mať. Hoci nastane špecifická situácia, predsa by som chcel vyzvať fanúšikov, aby sa neotočili chrbtom, ale drukovali nám. Nastanú síce možno ťažšie časy, ale aj tie pominú, treba to pretrpieť a  myslieť na to, čo príde neskôr.“