Futbalisti FK Spišská Nová Ves zdolali v 22. kole III. ligy Východ MŠK Rimavská Sobota 2:1.
Prvý gól stretnutia dali hostia, znovu sa presadil Csaba Juhász, ktorý v aktuálnej sezóne dal už 17 presných zásahov. Ešte pred prestávkou však hlavou vyrovnal Samuel Smorada a v 77. minúte vsietil víťazný gól domácich Viliam Valent. Pre Spišiakov to bola už tretia výhra v rade.
Z troch bodov mal veľkú radosť aj MAREK JANEČKA, športový riaditeľ a momentálne aj kouč Spišskej Novej Vsi.
Zaznamenali ste tretie víťazstvo v rade, proti Rimavskej Sobote ste otočili nepriaznivý stav na 2:1. Ako by ste zhodnotili stretnutie?
Bol to vyrovnaný zápas. Rimavská Sobota hrala dobre, organizovane v strednom bloku a nám to robilo problémy. Hostia išli do vedenia, ale bola tam veľmi dobrá reakcia našich, že sme rýchlo vyrovnali zo štandardnej situácie na 1:1. Veľmi nám pomohlo, že do druhého polčasu sme išli s vyrovnaným skóre.
Cez polčas sme si povedali, čo musíme zlepšiť. Predpokladali sme, že sa hra roztrhá, lebo kondične už to možno nebude ono a budú tam voľné miesta. Mali sme nejaké náznaky šancí, ale znovu rozhodla štandardná situácia.
Veľmi ma to teší, lebo ja si na tom dosť zakladám. Bol som obranca a väčšinou som mal možnosť streliť gól len po štandardkách.
Musím svoje mužstvo pochváliť, ale takisto Rimavská Sobota podala dobrý výkon. Podľa toho, čo som rozoberal jej predchádzajúce zápasy, asi bola pre ňu citeľná strata brazílskeho stredopoliara Matheusa.
Chystali ste sa nejako špeciálne na štandardné situácie?
Vždy hovorím nášmu mužstvu, že keď hra nejde, pomôžme si štandardkami. Máme na to typy hráčov, výborné postavy, či už je to Zapata, Miloš Lačný, Samuel Smorada, Viliam Valent či Kamil Zekucia.
V tomto zápase sme poslali na rohy sedem hráčov, povedal som, že riskneme to, Rimavská Sobota nemá vpredu nikoho a musíme sa presadiť. Som rád, že sa to potvrdilo a získali sme tri body.
Máme tretie víťazstvo po sebe a chceme ísť ďalej, ale tretia liga je dnes vyrovnaná a náročná. Každý zápas je špecifický, či hráte s posledným alebo s prvým.
Po skončení zápasu niektorí fanúšikovia na tribúne kričali „Druhá liga volá“. Čo na to hovoríte?
Treba k tomu pristupovať s pokorou. Momentálne sme v štádiu, že potrebujeme káder prebudovať. Nie štýlom, že starších hráčov pošleme preč, ale tak, že mladých hráčov budeme pomaličky zabudovať do zostavy. Dáme im päť, desať, dvadsať minút podľa potreby aj podľa vývoju skóre.
Nemôžem poslať mladého hráča z dorastu za stavu 1:1 alebo 2:1 do ťažkého zápasu, aby som ho zabil, ale istú minutáž mu môžem dať. Je to veľká skúsenosť pre mladých futbalistov, veľa im to dá.
Čo vás najviac potešilo v stretnutí s Rimavskou Sobotou?
Tri body a víťazstvo, pretože som víťazný typ. Na deväťdesiat minút sa stáva aj môj dobrý kamarát mojím súperom. Chcem vyhrávať a tri body ma potešili.
Samozrejme, je to tretia liga, nie najvyššia súťaž, tam je ten tlak ešte väčší, ale chcem vyhrávať a učím to aj celé mužstvo, aby sme boli hladní za víťazstvami. Aj pri zlom či nie kvalitnom hernom výkone to musíme zlomiť bojovnosťou a srdcom. Víťazstvo potom o to viac chutí.
Znovu ste sa stretli s Jozefom Pisárom, s ktorým ste spolu hrávali počas vášho pôsobenia v Rimavskej Sobote. Ako ste to vnímali?
Máme teraz podobné funkcie, obaja sme športoví riaditelia svojich klubov, ja som momentálne zastupujúci tréner a „Pisi“ je na tom podobne.
Som rád za takéto stretnutia, veď netreba zabúdať na to, že sme niečo spolu zažili.
Obdobie v Rimavskej Sobote bol môj štart do profesionálneho futbalu a spomínam na to v dobrom. Najviac sa mi zaryla do pamäti Trnava, Hansa Rostock a Karviná, ale v Rimavskej Sobote bola tiež veľmi dobrá partia. Tam sa to naštartovalo, veľa som sa naučil o profesionálnom futbale.
Odišiel som do Banskej Bystrice, kde mi to nevyšlo, vrátil som sa znovu do Rimavskej na taký reštart. Potom išiel do Zlatých Moraviec a odvtedy už to malo stúpajúcu tendenciu. Rimavskej veľmi vďačím a vždy sa tam rád budem vracať. Nedám na nich dopustiť: ľudia vrúcni, atmosféra skvelá, doba výborná.
Naučili ste sa niečo konkrétne aj od Jozefa Pisára?
Samozrejme! Vždy musím prihrať staršiemu hráčovi do nohy. To je základ!
Pridelili ma k nemu na predzápasové rozcvičky ako dvojičku. Pár týždňov som mal väčší stres z rozcvičky ako zo samotného zápasu. Dal som mu prihrávku náhodou o pol metra vedľa, on sa na mňa len pozrel: „Mladý, kde to dávaš?!“
Ja som si pomyslel svoje, ale nahlas som nič nepovedal a snažil som sa mu dávať do nohy.
Ako starší hráč ste to potom robili tak isto?
Sem-tam som na tréningu zažartoval, že nemám kondičný tréning, aby som behal za loptou...
Donedávna ste ešte pravidelne nastupovali za Spišskú Novú Ves, ale momentálne koučujete z lavičky. Čo sa stalo?
V prvom kole, keď sme remizovali v Poprade 0:0, tréner Pavol Mlynár bol chorý a mal veľké teploty, takže už vtedy som koučoval ja z pozície asistenta. Potom to pokračovalo pre trénerove osobné a zdravotné problémy. Tento týždeň oficiálne potvrdil, že bude musieť skončiť. Budeme musieť túto situáciu riešiť.
Neťahá vás to ešte na ihrisko?
Momentálne sa určite neplánujem vrátiť, kým som tréner. Nie je to fér voči chlapcom, ktorí celý týždeň trénujú, aby som išiel na úkor nejakého mladého, aj keď len na 20-30 minút. Radšej dám šancu mladému chlapcovi.
Samozrejme, ak by prišla nejaká zvláštna situácia, že je nás jedenásť a potrebuje ísť niekto na ihrisko, tak by som asi tepláky dal dole. Nemyslím si však, že to nastane, pretože máme dostatočne široký káder, aj keď dosť hráčov je zranených.
Uvidíme v lete, či nový tréner bude so mnou chcieť ďalej pokračovať ako s hráčom. Ale ja som športový riaditeľ, takže asi bude musieť robiť to, čo mu poviem. (smiech)
Ako prežívate zápasy? Ste viac nervózny na lavičke ako na ihrisku?
Často som bol nervózny aj na ihrisku. Z pozície stopéra sa dá pred sebou dirigovať hráčov, ale nedá sa urobiť toľko vecí takticky. Snažím sa pomáhať celému mužstvu pokynmi. Hráči ma vnímajú, nie je tu toľko divákov, aby ma nebolo počuť.
Samozrejme, som impulzívny tréner, poviem aj hrubé slovo, ja sa za to nehanbím. Ale som férový. Poviem im aj v šatni, že sú to emócie.
Nie som tréner typu Ancelotti, že si dám žuvačku a budem žuvať opretý o lavičku. To nie som ja.
Skôr mi vyhovuje typ ako Diego Simeone, ktorý dáva bomby. To sa mi páči. Tréner má žiť s mužstvom, má ukázať emócie, často strhávať pozornosť na seba, aby mužstvo odľahčil.
Ja si pôjdem svojou cestou, či sa to niekomu páči alebo nie. Tak ako som bol svojský hráč, budem aj svojský tréner a vôbec ma nezaujíma, čo si myslia ostatní. V mojom blízkom okolí vedia, aký som a že urobím všetko pre to, aby sme boli úspešní. Ostatní ma nezaujímajú.
