Napísal reprezentantom na Instagrame. V Krompachoch teraz každý chce byť Suslov

Na výzvu Sportnetu, v ktorej sme hľadali výnimočných mládežníckych trénerov, zareagovala aj komunita rodičov z Krompách.

„V roku 2018 prišiel do nášho klubu tréner Jozef Baluch. Plný ambície a elánu mal spolu so svojím švagrom (už nebohým) Romanom Tomčíkom hlavnú myšlienku: Rob to srdcom.

Deti vedie k správnemu prístupu. Tvrdí, že nie vždy je dôležitá výhra, ale radosť a srdce vložené do hry. Dôležitou časťou je aj správanie, veď nikto nechce počuť, ako sa zle správa jeho dieťa. Aj keď k futbalu patrí aj trochu drzosti.

Náš tréner sa vyznačuje prístupom, správaním, obetavosťou a pokorou. Veď kto by vo svojom voľnom čase sa venoval cudzím deťom? Uňho to však nie sú cudzie deti – všetci sme jedna futbalová rodina. Mať takého trénera je veľkým darom pre nás všetkých,“ napísali nám rodičia malých futbalistov z Krompách.

JOZEF BALUCH študoval v Bratislave na FTVŠ, po vysokej škole sa vrátil domov do Krompách. Stále je aktívnym hráčom v áčku, hrá krajného obrancu, no chcel pomôcť aj deťom.

„Videl som, že to nefunguje ideálne a chcel som to robiť lepšie,“ tvrdí a zároveň dodáva, že nie je to len jeho zásluha, mládežnícky futbal funguje vďaka partii šikovných a kvalifikovaných mladých trénerov.

Čo ste chceli v práci s mládežou zmeniť a vďaka čomu podľa vás funguje teraz klub lepšie?

Dali sme sa dokopy štyria tréneri, čo sme zároveň aj veľmi dobrí priatelia. Spolupráca funguje po všetkých stránkach, nemáme problém povedať si, čo je zlé, čo je dobré.

Keď som prišiel na prvý tréning k deckám, bolo tam dvanásť chlapcov. Dnes máme tri kategórie, U7, U9 a U11 a máme v nich dovedna viac ako sedemdesiat detí. Takto sa nám to podarilo za pár rokov zmeniť.

Čím ste chlapcov prilákali?

Išli sme postupnými krokmi. Najprv sme natáčali nejaké videá, malo to nejakú pravidelnosť. Začali tomu veriť rodičia, že to má zmysel.

Vždy sa snažíme vymyslieť nejaké športové výzvy. Sme aktívni a snažíme sa inšpirovať aj lepšími, napríklad Žilinou.

Mnoho vecí si vymyslíme aj sami. V období korony som napísal asi všetkým futbalovým reprezentantom na Instagrame, pritom ani jedného z nich nepoznám, či by deťom nemohli poslať nejaké veci.

Aká bola odozva, reagovali reprezentanti na vaše správy?

Peťo Pekarík poslal deťom podpisové karty a momentálne veľmi žiadaný Tomáš Suslov sa k nám v lete aj prišiel ukázať na futbalový kemp. Vôbec nás predtým nepoznal, vybavili sme si to len cez sociálnu sieť.

Prišiel medzi chlapcov, zahral si s nimi futbal, porozprávali sa s ním. Bolo to v lete, ale chlapci stále z toho žijú, bol to pre nich obrovský zážitok. V Krompachoch teraz každý chce byť Suslov.

Klobúk dole pred ním, že je doma v lete možno dva týždne, ale našiel si čas, aby prišiel.

Ostatní nezareagovali?

Určite majú viac práce a aktivít, ako odpisovať mne. Nie som z toho smutný, som rád za tých dvoch, ktorí zareagovali. Netreba v tom prestávať, treba skúšať ďalej.

Možno som neoslovil tých správnych a trošku aj prestrelil, keď som písal napríklad Marekovi Hamšíkovi, ktorý má veľmi veľa povinností.

Vždy vás lákalo trénovanie?

Vždy ma bavilo pozerať sa na futbal inou optikou, aj usmerňovať spoluhráčov. Už v mladom veku som sledoval trénerov, čo rozprávajú, ako vystupujú, ako by som možno ja vystupoval na ich mieste.

Chceli by ste trénovať aj dospelých?

Aktuálne som spokojný tam kde som, ale samozrejme, chcel by som sa posúvať ako každý. Teraz však chcem odovzdávať deťom 120 percent. Možno po dokončení najvyššej trénerskej licencie sa postupne dostanem aj na vyššiu úroveň na Slovensku či v zahraničí. Nechcem zaspať na vavrínoch, pozerám sa aj dopredu.

Ako by ste charakterizovali ideálneho trénera?

Dobrý tréner nemusí byť úplne najlepší futbalista. Musí však mať k tomu vášeň, musí totálne zblázniť deti.

U nás to nie je len o futbalových tréningoch. Nedávno sme mali turnaj v X-boxe, predtým sme boli na korčuliach aj bicyklovať. Robíme spolu veľa vecí, aby sme deťom trošku nahradili to detstvo, ktoré oni spolu nemajú.

Som rád, že máme fantastických rodičov, ktorí sa pripájajú k deťom. V lete, keď ideme na cyklotúru, sú tam aj všetci rodičia a ideme ako partia päťdesiatich ľudí.

Trénujem deti do 11 rokov a mám pocit, že niektorí tréneri či rodičia už z nich teraz chcú mať hráčov bez chýb, aby všetko robili výborne. Ja to vidím inak. Ešte majú dosť času na futbal bez chýb a na body. Teraz budujeme partiu.

Vravíte, že prípravkári ešte majú dosť času na to, aby hrali na body. Ste teda zástancom toho, aby sa v tejto kategórii ešte nepočítali góly a hralo sa iba pre radosť?

Prípravka je také futbalové rozprávkovo a my si môžeme hovoriť, čo chceme, oni to prežívajú úprimne a emotívne. Môžem im povedať, teraz sa nesústreďte na to, koľko padne gólov, ale aj tak mi po tréningu povedia: „Tréner, dnes to skončilo 32:25.“

Na konci turnaja mi tiež vždy povedia, aké máme skóre, koľko gólov sme dostali, koľko sme dali. Majú to v sebe, takže ja by som im to nebral. Je to tak správne, ako to je.

Na čo kladiete dôraz na tréningoch?

Učíme ich všetko. Milujem, keď prídeme na zápas a na chalanov sa iba pozerám a len si to užívam. Som zástanca toho, že na zápase už len nech si to vychutnajú, nech sa ukážu rodičom, čo všetko sa naučili. Na tréningu sa rozhoduje, ako sa posúvajú ďalej. Samozrejme, sú tam rôzne cvičenia, ale dôležité je, aby ich to bavilo. No a všetci futbalisti, či už malí alebo veľkí, čakajú na tréningu, kedy budeme hrať.

Zažili ste už moment, keď vás zverenci vyslovene dojali?

Jeden moment si zapamätám asi do konca života. Bol to bežný zápas so susedným tímom a dali sme prvý gól. Padol do vzdialenejšej brány. Ja vždy vyzývam deti, aby ukázali emócie, keď padne gól, nech zatancujú, nech si pripravia niečo pre rodičov. No a vtedy ten hráč po tom góle svojím najsilnejším šprintom bežal ku mne, skočil na mňa a objal ma. Bolo to veľmi pekné.

Aká je vaša trénerská filozofia?

Asi to, že keď vyžadujem od hráčov, aby boli najlepší na svete, tak aj ja musím byť najlepší na svete. Sám sebe neodpúšťam nejaké chyby. Vždy si hodnotím tak rok dozadu tréningy, čo som urobil a ako by som si to vylepšil. Niekedy som aj rád, že nie som nejaký lekár, lebo toľko chýb, čo som ja za svoju krátku kariéru už urobil...

Nie ste teraz prehnane kritický voči sebe?

Rád sa vzdelávam, veľmi rád počúvam a pozerám múdrejších než som ja. Na Slovensku už asi nie je seminár, ktorý som nevidel.

Tým, že každý rok viem viac a viac, to, čo som robil pred rokom, sa mi javí, že som to mohol urobiť aj lepšie.

Máte aj trénerský vzor?

Stále sa mi veľmi páčil Carlo Ancelotti, čítal som aj jeho knižku o pokojnom vedení. Vtedy som si povedal, že ten chlap má niečo do seba, s tým, ako pôsobí na hráčov, ako vystupuje, ako to podáva. Je pokojný, rozvážny a má rozhľad.

Ale páči sa mi aj Jürgen Klopp, keď vystrája pri čiare a také myšlienky, ako Pep Guardiola, nemám nikto na svete.

Aký je váš trénerský sen?

Posunúť nejakého hráča, aby som sa naňho mohol dívať v telke. No ideálna kombinácia by bola, keby som v tej telke bol s ním, teda keby sme sa obaja dostali na tú najvyššiu úroveň.