Janečka sa vracia na Spiš. Nastúpil aj v Mníchove a chytal proti Slavii

Srdciar, bojovník, univerzál. MAREK JANEČKA počas svojej kariéry vždy patril k hráčom, ktorý na ihrisku nechali všetko, aj preto ho fanúšikovia milovali.

Po piatich rokoch mu už nepredĺžili zmluvu v Karvinej a on sa rozhodol prijať zaujímavú ponuku zo Spišskej Novej Vsi.

Po skončení profesionálnej kariéry budete pôsobiť v Spišskej Novej Vsi. Aká bude presne vaša funkcia?

Vraciam sa na Spiš po pätnástich rokoch profesionálnej kariéry. Spišská Nová Ves hrá tretiu ligu a je to zatiaľ amatérsky klub. Oslovili ma a páčila sa mi ich vízia fungovania klubu. Najväčší šéf klubu bol zhodou okolností mojím bývalým spoluhráčom v doraste. Tréner Braňo Ondáš je tiež môj bývalý spoluhráč. Rozhodol som sa, že ich ponuku prijmem.

Moja funkcia bude hrajúci asistent a zároveň športový riaditeľ klubu, čo bol asi hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol ukončiť profesionálnu kariéru, odmietnuť nejaké ponuky. Dúfam, že som sa rozhodol správne.

V rámci pozície športového riaditeľa je jednou z úloh výber hráčov, ale aj skautovanie či administratívne veci. Práve po takýchto veciach som už dlhšiu dobu poškuľoval. Momentálne je to tretia liga, ale vo futbalovom živote má každý nejaké ambície, aj ja ich mám so Spišskou.

Môžete konkretizovať, aké ponuky ste dostali po tom, keď už bolo jasné, že v Karvinej skončíte?

Myslím si, že je to už zbytočné a nekorektné. Mal som nejaké ponuky ešte ako hráč a jednu aj ako asistent trénera. To asi nie je tajomstvo, že za svoju kariéru som mal nadštandardný vzťah s trénerom Jurajom Jarábkom. On ma oslovil, či by som nešiel do Serede. Ja som sa rozhodol pre Spišskú, ale nie je vylúčené, že niekedy v budúcnosti budem s trénerom Jarábkom spolupracovať.

Láka vás skôr rola funkcionára ako trénera?

Vždy som tvrdil, že najviac by ma bavila funkcia športového riaditeľa. Netvrdím však, že v budúcnosti nebudem tréner. Čas ukáže, ako sa to bude so mnou ďalej vyvíjať.

Čo považujete za najväčšiu výzvu v amatérskom futbale?

Chcem, aby Spišská mala vynikajúcu mládež. Pracuje sa tam s mládežou solídne, U19 a U17 hrajú druhú ligu a aj nižšie vekové kategórie sú na dobrej úrovni. Z toho chceme spraviť výbornú mládež, aby sa tí chlapci vekovo posúvali. Naša predstava je taká, že nakoniec by za Spišskú Novú Ves hrali vlastní odchovanci, chlapci z regiónu.

Ešte pred koncom sezóny som rýchlo preskúmal hráčsky trh. Je dobré, že v regióne budú pôsobiť v tretej lige aj Rudňany a Spišské Podhradie, uvidíme, čo bude s Krompachmi. V okruhu 20-25 kilometrov sú štyri kluby, čo je pre región dobré. Znamená to, že v tom regióne sú asi chlapci, ktorí majú kvalitu. Vždy som tvrdil, že Spišská musí byť v tomto regióne klub číslo jeden, musia tam pôsobiť najlepší hráči a to sa budem snažiť dosiahnuť.

Samozrejme, závisí to aj od toho, aké bude mať klub finančné možnosti. Verím, že pritiahneme aj sponzorov a podarí sa nám v najbližšej budúcnosti zrealizovať nejaké projekty.

S vedením máme záujem, aby sa vymenila umelá tráva za novú, a na mieste starej škvary chceme vytvoriť ďalšie tréningové ihrisko. Radi by sme klub posunuli aj marketingovo. Samozrejme, naším cieľom je, aby A mužstvo dôstojne reprezentovalo v tretej lige a hralo o čo najvyššie priečky.

Dokedy plánujete ešte hrať?

V prvom rade musím byť zdravý. Počas celej kariéry som mal obrovské šťastie, že som nemal nikdy vážne zranenia.

Na poslednom domácom zápase v Karvinej som sa rozlúčil s fanúšikmi. Mal som menšiu tlačovú konferenciu, na ktorej som povedal, že som strašne rád, že som bol v Karvinej a tiež za to, že som nemal vážne zranenie… Asi som si to tak trochu privolal, lebo v poslednom ligovom kole s Baníkom Ostrava som si natrhol väzy v členku. Trápim sa s tým už tretí týždeň a ešte stále to nie je ono.

Uvidím, ako dlho budem hrať. Keď budem cítiť, že stále na to mám, tak by som chcel hrať čím dlhšie. Aj keď samozrejme by som bol najradšej, keby naši mladí odchovanci boli takí dobrí, že by som si mohol povedať, že už hrávať nemusím a môžem sa naplno venovať funkcii športového riaditeľa.

Zatiaľ však mám zmluvu postavenú tak, že ešte budem hrávať, minimálne rok alebo dva.

V Karvinej ste strávili dovedna päť rokov. Aká bola vaša rozlúčka?

V dnešnej dobe je to rarita, hoci sú aj futbalisti, ktorí celú kariéru strávia v jednom klube. Nedá mi nespomenúť bývalého spoluhráča Peťa Orávika, ktorý hral jedenásť rokov v Zlatých Moravciach.

Ja som pôsobil päť rokov v Karvinej a nebol som úplne domáci hráč, aj keď česko-slovenské vzťahy sú dobré a veľa ľudí ma nebralo ako cudzinca. No predsa len som hral v inej krajine päť rokov, vybudoval som si nejaké meno, niečo som pre klub odviedol.

Rozlúčka bola pekná, aj keď musím povedať, že nebola taká emotívna, ako vtedy, keď som skončil v Trnave prvýkrát, po troch rokoch. Keď som sa lúčil s Trnavou, tam padli aj slzy, lebo na tom klube mi veľmi záležalo. S majiteľom pánom Poórom mám nadštandardný vzťah dodnes.

Fanúšikovia Karvinej mi poďakovali za päť rokov, ja som povedal zopár slov, že som sa tam cítil dobre a budem im stále držať palce. Dokonca som sa v Karvinej usadil, mám tam byt aj trvalý pobyt. Karviná tak bude vždy spätá so mnou.

Na Spiš teda budete dochádzať z Karvinej?

Nejaké pendlovanie tam bude, lebo moja partnerka je Karviňáčka. Väčšinu času budem musieť bývať v Spišskej Novej Vsi, ale ak budeme mať deň voľna, určite sa objavím v Karvinej.

Ste univerzálny hráč, počas svojej kariéry ste si vyskúšali všetky posty, dokonca aj brankársky. Kde sa cítite najlepšie na ihrisku?

Za to, že som univerzálny hráč, môžem poďakovať trénerovi Jarábkovi. Hrával som v Rimavskej Sobote, ktorá hrala aj so Zlatými Moravcami o postup do ligy. Vtedy si ma vybral tréner Jarábek. V Rimavskej som hrával pravého obrancu, ale tréner ma v Zlatých Moravciach postavil na post stopéra. Bola to moja prvá zmena.

S trénerom Jarábkom som sa stretol v troch kluboch, a hrával som pod ním často na každom možnom poste.

Aj v Karvinej vedel tréner Jozef Weber, že som pravý obranca, no hneď ma postavil do stredu zálohy a na tom poste som vydržal celkom dlho. Hral som však na pravom aj na ľavom krídle, aj ľavého obrancu, dokonca aj útočníka. Najčastejšie som hrával stredného záložníka a to mi najviac vyhovovalo. Mám však zažitý aj stopérsky post.

Nikdy som nemal problém nastúpiť na akomkoľvek poste. Bral som to tak, že ma tam tréner a mužstvo potrebuje a vždy som sa snažil odviesť maximum.

Do bránky ste sa postavili v januári tohto roku v závere zápasu so Slaviou Praha za stavu 1:3, keď vám vylúčili brankára Petra Bolka. Mali ste nejaké brankárske skúsenosti z minulosti?

V žiackom a dorasteneckom veku som v Levoči odchytal niekoľko majstrovských zápasov. Stávalo sa, že brankár neprišiel. Postupom času, keď som hrával v ligových mužstvách, po tréningu som sa často postavil do bránky a spoluhráči na mňa strieľali.

Nešiel som teda do úplného neznáma, aj keď majstrovský zápas medzi mužmi je niečo iné, tam už sú brankárske návyky i tréningový cyklus celkom iné. Ale už sme nemohli striedať, tak som si zobral rukavice a išiel tam. Nikomu inému to ani nenapadlo a ja som vedel, že nám treba brankára.

Bola to červená karta za faul pred šestnástkou, rozhodca tú akciu nechal pokračovať a následnú strelu náš obranca vyhlavičkoval na roh. Rozhodca sa až následne vrátil k tomu zákroku a udelil červenú. Takže som si v prvom momente myslel, že nasleduje priamy kop.

Išiel som k postrannej čiare po brankársky dres, ktorý mi lepiacou páskou museli prerobiť na moje číslo 66. Rozmýšľal som nad tým, ako si postavím múr. Rýchlo som sondoval, kto je u súpera ľavonohý hráč, lebo sa to hodilo skôr pre ľaváka. Na ihrisku bol ešte Lukáš Provod, tak som si myslel, že bude kopať on. Nakoniec som bol prekvapený, keď rozhodca ukazoval rohový kop.

Čelil som teda jednému rohu, čo bol dosť nebezpečné. Trocha som sa zľakol, bola to nebezpečná lopta na prvú tyč. Tam preletela, minula šestnástku a skončila v aute. Rozhodca odpískal koniec. Potom som sa smial v šatni, že som vychytal nulu proti Slavii.

Bol to najkurióznejší moment vašej kariéry?

Asi áno. Ďalším nevšedný moment som zažil v Dunajskej Strede. Jeden známy fanúšik Spartaka, ktorý často chodil do kotla, sa zrazu ocitol na hracej ploche. Vtedy sa budoval štadión a asi preskočil nejaký plot. Videl som, že už k nemu zbiehajú domáci usporiadatelia. Tak som zakročil, že ho vyvediem preč. Asi by to dopadlo preňho horšie, ak by som ho nevyvádzal ja.

Ktoré zážitky zo svojej bohatej kariéry si najviac ceníte?

Mal som sen stať sa profesionálnym futbalistom a ten sa mi naplnil. Prvú profesionálnu zmluvu som podpísal v Rimavskej Sobote za trénera Mikuláša Komanického.

Cením si aj vstup do ligy: do najvyššej súťaže som sa dostal v 25 rokoch. Niekto povie, že je to neskoro, ja som si išiel za svojím cieľom a dostal som sa tam. Niečo som v slovenskej lige odohral, pretože som sa dostal do nemeckej druhej Bundesligy, do Hansy Rostock, aj keď iba na pol roka. Tam sa mi lámala kariéra, ak by som vtedy ostal v Nemecku, vyzeralo by to možno ináč.

Ale neľutujem svoje kroky. Ak by som zostal v Nemecku, nikdy by som nehral za Spartak Trnava, kde som zažil futbalovo najkrajšie obdobia. Prestupom do českej ligy, do Karvinej som si vyskúšal aj iný level, ako je slovenská liga. Ťažko sa to Slovákom počúva, ale česká liga je úplne inde. Pôsobil som tu päť rokov, získal si nejaké renomé, za to som vďačný.

Môj najlepší futbalový úspech je zisk Slovenského pohára, keď som sa z Karvinej vrátil na pol roka pomôcť Trnave. Vtedy sa hovorilo, že sa Trnava rozpadá, odišlo 14-15 hráčov z majstrovského kádra. Všetko sme podriadili zisku pohára, lebo sme sa v lige nedostali do prvej šestky. Nakoniec som ako kapitán zdvihol pohár nad hlavu. Erik Grendel bol totiž vtedy zranený a ja som bol jeho zástupca. Bol to najväčší úspech mojej kariéry.

Ako spomínate na hosťovanie v Hanse Rostock?

Nemecká liga so slovenskou sa už vôbec nedá porovnávať. S českou sa možno trošku dá porovnať vo fyzickej náročnosti. Aj keď v Nemecku je aj to na vyššej úrovni.

Nikdy som nemal problém s kondíciou a s nasadením, ale tam som si raz aj ja v duchu povedal: aspoň dve minúty hrajte na druhej strane, nech si vydýchnem!

Futbalovo je tam všetko na top úrovni. Pamätám si, že sme prvý ligový zápas hrali v Bochume v januári. Prekvapil ma obrovský húf fanúšikov, bol som nadšený, ako ľudia futbal žerú. Ihrisko vyzeralo ako u nás v auguste, keď sa na ňom nehráva a je v parádnom stave.

Užíval som si celú druhú Bundesligu. Vyvrcholením bolo, že som mohol nastúpiť aj v Allianz Arene, lebo tam hral svoje domáce zápasy 1860 Mníchov. Vyhrali sme 1:0. Za domácich vtedy chytal maďarský reprezentant Gábor Király. Dostal kuriózny gól. Centrovali sme, náš hráč hlavičkoval a trafil žrď, lopta sa odrazila do chrbta brankára a odtiaľ za bránkovú čiaru.

V každom klube ste mali veľmi dobrý vzťah s fanúšikmi. Čomu za to vďačíte?

Nikdy som nebol vychýrený technik, neudivoval som ľudí nejakými finesami, alebo krásnymi gólmi. Skôr som zaujal fyzickou pripravenosťou a bojovnosťou. Myslím si, že fanúšikovia vedia oceniť, ak hráč bojuje za svoj klub.

Fanúšikovia ma buď milovali, alebo ma nemali radi, nič medzi tým. Aj v Trnave som si vypočul zopár nadávok, no postupom času som si vybudoval takú pozíciu, že som cítil podporu tribún.

Pamätám si na vyhecované zápasy v Dunajskej Strede. Ešte som nevystúpil z autobusu, a už na mňa pokrikovali „Kopasz!“ a iné nadávky. Ja som sa smial, bral som to v pohode. Potreboval som, aby na tribúne bola atmosféra a na Slovensku sú len dva kluby, ktoré majú fanúšikovskú základňu – a to je Trnava a Dunajská Streda.