BRATISLAVA. Chýba už len niekoľko mesiacov od obdobia, kedy si Slováci spolu s Čechmi budú pripomínať 50. výročie slávneho belehradského finále z roku 1976.
Futbalisti spoločného štátu vtedy získali po víťazstve nad Nemeckou spolkovou republikou titul majstrov Európy. Bývalý útočník Tatrana Prešov Marián Prusák (60) pri tom nebol, v tom čase sa ešte len zaúčal do tajov futbalovej abecedy v rodnom Stropkove. No predsa len, niečo ho s touto udalosťou spája.
Ide o vzácny suvenír, ktorý má vo svojej zbierke. A vlastne – mal, on ho už teraz ani nemá. Ako to teda vlastne je? Má, či nemá? Začína to byť zaujímavé, nasledujúce riadky však ponúknu rozlúštenie tajničky…
Bez troch pruhov a trojlístka
Začnime presným dátumom. Píše sa 20. jún 1976, Československo víťazí nad majstrami sveta z roku 1974 a obhajcami európskeho prvenstva z roku 1972 v rozhodujúcom súboji o nadvládu nad starým kontinentom 5:4 na penalty (v riadnom hracom čase 2:2).
Po ňom si drvivá väčšina hráčov súperiacich tímov mení navzájom dresy. Ide pochopiteľne o vzácne „kúsky“, ktoré budú s pribúdajúcimi rokmi čoraz vzácnejšie.
No predsa len, jeden z nich, vzhľadom na niektoré skutočnosti, by sme mohli považovať za najvzácnejší. Ktorý? Predsa ten, ktorý má na sebe exekútor rozhodujúcej penalty Antonín Panenka.
„Červenú osmičku“ získava Nemec Berndt Hölzenbein, stredný obranca, ktorý gólom na 2:2 v predposlednej minúte zariadil neskorší rozhodujúci rozstrel. Lenže, čo za dres potom drží v rukách Marián Prusák? Tu je vysvetlenie…
„Naši reprezentanti vyfasovali v Belehrade sadu, z ktorej je presne tento dres. No keďže si vtedajší vládni predstavitelia neželali, aby hráči zo socialistického sektora robili reklamu značke z kapitalistického štátu, zabezpečili pre našich hráčov sadu, na ktorej neboli ani tri pruhy na ramenách a ani trojlístok na prednej strane. A presne z tejto sady sa dres s číslom osem dostal cez Panenku k Berndtovi Hölzenbeinovi,“ uviedol náš spolubesedník Marián Prusák.
Pomohlo aj malé promile
Boli časy, kedy sa bývalí aktívni hráči predovšetkým z federálnej éry stretávali na tradičnom vianočnom halovom turnaji v Prahe. Nechýbali hviezdy zo Sparty, Slavie, Dukly, Bohemians a ďalších klubov. Na sedemnástich z dvadsiatichpiatich ročníkov sa zúčastnili aj Prešovčania.
„Stalo sa to asi pätnásť rokov dozadu... Panenka priniesol na začiatku turnaja povestný dres a postavil sa s ním na stred hracej plochy. Držiac ho pred sebou sa otočil na všetky svetové strany, diváci mu zatlieska a odišiel na lavičku.
Večer na recepcii – priznávam, posmelený nejakým aperitívom, som nabral odvahu a opýtal sa ho, či by mi ho daroval. Súhlasil - možno aj preto, lebo, poviem to takto, tiež nemusel cestou domov šoférovať,“ zasmial sa Prusák.
Mimochodom, podpis autora povestného „vršovického dloubáku“ na drese je relatívne čerstvý, stalo sa tak len nedávno, 9. marca, a to počas stretnutia najvyššej českej súťaže Bohemians – Olomouc 0:1.
„Priznám sa, bol som na pochybách. Mal som mierne obavy, či mi nenaznačí niečo v tom zmysle, že vtedy na recepcii by mi bol daroval čokoľvek. No neurobil tak. Pamätal si všetko, čo a ako to bolo - a podpisovanie prebehlo takpovediac nad očakávanie hladko,“ hovorí bývalý útočník, ktorému spoluhráči, vzhľadom na jeho nevysokú a štíhlu postavu, dali v roku 1984 po príchode do Prešova prezývku Pimpo.
Ktoré sú naj?
A ako je to s tým, či najvzácnejší suvenír Prusák má, alebo ho nemá?
„Odpoveď je jednoduchá. Štrnásťročný vnuk Nikos, ktorý momentálne hráva futbal za Žilinu, ma oň minulý rok požiadal. Dal som mu ho a rovnako aj ďalšie, spolu som ich za tie roky nazbieral vari polstovku.
A veď, komu inému, keď nie jemu. No prízvukoval som mu, nech nepristúpi na žiadnu ponuku, keby niekto chcel od neho nejaký kúpiť. Dal mi slovo, dúfam, že mu môžem veriť.“
Reč bola aj o niektorých ďalších dresoch, ktoré sú pre Prusáka vzácnejšie, než ostatné.
„Napríklad rozlúčkový od vedenia Tatrana Prešov, keď som v tomto klube v roku 1992 ukončil aktívnu hráčsku činnosť. Cením si aj dres od nebohého reprezentačného exkapitána Petra Dzúrika, ktorý mi neskôr venoval aj dres bývalej tureckej futbalovej hviezdy Hakana Süküra.“
Za zmienku stojí aj iná „vecička“ z bohatej zbierky, hoci nie futbalová, a to vydražená hokejka bronzového olympionika Martina Gernáta.
Pri káve o futbale...
Bývalý prezident FC Tatran Vladimír Varga je od februára tohto roku čerstvým členom Siene slávy prešovského športu. Na čele najstaršieho slovenského klubu stál práve v čase, keď Prusák začínal svoje pôsobenie v Prešove. V jednom z nedávnych rozhovorov prezradil:
„Náš vzájomný vzťah s Mariánom bol na začiatku v rovine nadriadený - podriadený, no s pribúdajúcimi rokmi prerástol do priateľstva a tak je tomu až doteraz. Stretávame sa často v našej obľúbenej kaviarničke, kde preberáme najčastejšie futbal. Minulý aj súčasný, prešovský aj mimoprešovský.
Marián mi imponuje hlavne vedomosťami, aké má o dvojici pražských S, teda o Sparte a Slavii a často navštevuje aj ich ligové zápasy.“
Horšie už ani nemohlo byť
Samotné spomienky bývalého rýchlonohého útočníka, ktoré sa tisnú do mysle počas jeho návštev pražských duelov prvej českej ligy, sú nemenej zaujímavé. Sú napríklad o tom, ako zeleno-bieli jeden rok odchádzali z toho istého štadióna maximálne spokojní, no rok predtým si vyrobili poriadnu hanbu.
„Na Letnej sme v roku 1985 prehrali vysoko 0:7. Tuším Dušan Uškovič nepremenil penaltu, no oveľa väčším smoliarom bol Štefan Varga, ktorý si dal vlastný gól a neskôr si zlomil nohu.
V 75. minúte sa Karol Korpáš po piatom inkasovanom góle dal vystriedať Mirom Kováčom, no čisté konto si neudržal ani skúsenejší z dvojice. Dnes by nad tým obaja mávli rukami, aj by sa pousmiali, no už nie sú medzi nami - taký je život.
Paradoxom bolo a je, že v tom zápase sme vsadili na typický prešovský betón a bol z toho takýto debakel. Horšie už ani nemohlo byť.
O rok neskôr sme si povedali, že vsadíme na ofenzívny futbal – a čuduj sa svete – výsledkom bola remíza 2:2.
Alebo iné zamyslenie, keď sa na Letnej vždy raz za zápas zapozerám na bránu na západnej strane, do ktorej som dokázal skórovať. Raz, a potom nikdy viac...“
Najlepší a (spoločne s legendou) jediný
Jeden štatistický zápis a jedno ocenenie radí Prusáka medzi tých, ktorí sa môžu v pozitívnom zmysle slova pochváliť prívlastkami naj... a jediný.
„Nikdy som nebol vychýreným strelcom, no zato som bol najlepším nahrávačom federálnej ligy v sezóne 1990/91. Hodnotenie vtedy robil český týždenník Gól. Mal som desať asistencií, z toho bolo osem jedinému spoluhráčovi, Pavlovi Vytykačovi.“
Okrem toho získal v roku 1985 Cenu fair play Československého olympijského výboru za príkladný športový počin v zápase rok predtým doma proti Sparte Praha. Spoločne s Jánom Popluhárom sú z celej plejády futbalistov v Čechách i na Slovensku jediní.
„A keď sa mám ešte raz vrátiť k téme mojej streleckej produktivity, ten zápas, v ktorom som sa priznal k tečovaniu lopty, bol jediný prvoligový, v ktorom strelil dva góly,“ dodal na záver Marián Prusák.
