Postup do druhej ligy slávil v Senici. Štarty v prvej zbieral s Trenčínom i Prievidzou. Baráž o ňu si zahral s Eldusom Močenok. S Igorom Držíkom pôsobil v Rakúsku, teraz je po jeseni v šiestej lige top kanonierom Uhrovca. Vo veku 43 rokov. Dámy a páni – Andrej Masarovič.
V akej kategórii ste nastupovali za AS Trenčín? Máte nejaké štarty aj za prvý tím?
Do Trenčína som narukoval ako 18-ročný chlapec rovno po škole. Vybral si ma tréner Griga, keď som hral za Bánovce prípravný zápas proti Trenčínu, my sme vyhrali 2:1 a ja som dal oba góly. V tom čase hrali Bánovce 3. ligu a Trenčín 2. ligu, postupoval do prvej. Následne som v klube, ktorý vtedy niesol názov Ozeta Dukla Trenčín, strávil 1,5 roku a nazbieral s ním okolo 30 štartov v lige. Bolo to fakt super mužstvo - výborní spoluhráči a samozrejme tréner.
Čo vás priviedlo ku prestupu do Senice? V akej súťaži sa klub vtedy pohyboval?
Do Senice som prestúpil opäť z Bánoviec po polsezóne, keď som reštartoval kariéru po zranení zadného stehenného svalu. Vtedy som bol najlepším strelcom tretej ligy, sezónu som dohral v Senici a na jej konci sme slávili postup do druhej.
Ako s odstupom času spomínate na polsezónu, ktorú ste odohrali za močenský Eldus?
Do Močenku ma zavolal vtedajší majiteľ Szabo spolu s nebohým trénerom Meszlényim, keď sa prebojovali do baráže o Corgoň ligu. Zo začiatku bolo všetko super, až na tú aféru s p. Wänkem, keď sa nám majiteľ postupne otáčal chrbtom a všetci vieme, ako to dopadlo. Dovolím si tvrdiť, že sa tam zišla dobrá partia a zároveň kvalitní hráči, keby sme ku koncu sezóny fungovali tak, ako na jej začiatku, isto by sme postúpili. Mená ako Fišan, Paľo, Dojčan, Pavlovič, Ďurica, Drahno či Bernáth hovorili samé za seba. Bola to dobrá skúsenosť a zážitok zároveň.
Dve polsezóny (v rokoch 2000 a 2007) ste strávili aj v Prievidzi. Ktorá z nich bola úspešnejšia?
Ťažko sa to porovnáva, lebo v čase môjho prvého pôsobenia Prievidza hrala prvú a potom druhú ligu. V prvej lige sme síce vypadli, no mali sme tú smolu, že kvôli reorganizácii vypadlo až šesť mužstiev, ich počet sa znížil zo 16 na 10. Boli sme mladé mužstvo s pár staršími hráčmi ako Jožko Urblík či Ďuro Halaska, ale aj tak sme súťaž dohrali so cťou. To, že sme nemali výplaty, ani nespomínam. Na lavičke bol vtedy Vlado Goffa, dobrý tréner, bola s ním sranda. Teraz krstil knižku, v ktorej spomína aj na túto sezónu. Druhá liga začala super, mali sme veľké až 4-tisícové návštevy, no po polroku opäť prišli problémy vo vedení. Celkovo je Prievidza futbalové mesto a prajem jej, nech sa vráti tam, kam patrí.
Ako sa zrodil váš prestup do rakúskeho FC Andau? Na akej úrovni ste hrávali s Jahrndorfom?
Odchádzal som sem z ŠK Vegum Dolné Vestenice. Mali sme vynikajúce mužstvo a mali sme postúpiť do 2. ligy! Päť kôl pred koncom sme boli prví, no vedenie sa rozhodlo nepostúpiť kvôli výdavkom v celoslovenskej súťaži, dodnes si to vyčítajú. Oznámili nám to už pred koncom súťaže, ktorej záver sme nezvládli a skončili druhí... Stratil som motiváciu a odišiel radšej do Rakúska. Klub mi vybavil masér Liborko Chrenko z Nitry, ktorý v klube pôsobil už s mojím bratrancom Jožkom Rybnikárom. Súťaž bola na úrovni 4.-5. ligy. Neskôr sme spolu s Liborom prestúpili do Deutsch Jahrndorf. Stretol som sa tu ešte s poctivcom Igorom Držíkom a zobral si k sebe z Bánoviec Jara Kosibu. Pekné časy, v pohári sme sa dostali až do 4. kola, čo bola rarita, no domáci to akosi nevedeli doceniť, čo bol v Rakúsku skôr paradox.
Čo vám po športovej stránke dali dva roky v Nedanovciach?
V tých časoch bolo bežné, že kluby na úrovni 2. až 4. ligy klamali hráčov a hrali sme bez peňazí, len z lásky k futbalu. No roky pribúdali, tak som vsadil na istotu a šiel do Nedanoviec, kde mi majiteľ ponúkol prácu plus niečo za futbal. Znovu som mal radosť z futbalu a darilo sa mi spolu s celým tímom. O tom, ako to tu funguje, sa donieslo aj iným kvalitným hráčom a zrazu sme mali s nadsázkou ligové mužstvo - mená ako Papranec, Rybnikár, Bohunský, Rusnák, môj brat Michal a iní, aby som na niekoho nezabudol, bola radosť hrať tu futbal. Všetko fungovalo tak, ako malo. Volali nás do vyšších súťaží, no tu bolo vždy všetko tak, ako sme sa dohodli. Pán Oravec, inak majiteľ, bol férový chlap, ktorý splnil to, čo sľúbil. Problém nastal, až keď sme trikrát po sebe vyhrali majstrovstvá oblasti, majiteľ nechcel postúpiť a nás to prestalo baviť. Morálka klesla, niektorí hráči odišli a zostalo len priemerné mužstvo. Škoda, lebo vtedy sme v príprave porazili Topoľčany, Bánovce či Partizánske...
Dežericiam ste majstrovský titul v šiestej lige vystrieľali 22 gólmi, prečo ste klub opustili už po roku?
Hľadal som klub bližšie k Bánovciam a poznal som trénera aj väčšinu chalanov. Chceli sme sa baviť futbalom a začalo sa nám dariť, až z toho bolo prvé miesto. Poznal som aj ligu o súťaž vyššie a myslel som si, že v ďalšej sezóne by sme tu mohli hrať dôstojnú úlohu, aj ľudia chodili na zápasy vo veľkých počtoch. Na moje prekvapenie si niektorí spoluhráči postavili hlavu, že oni vyššiu súťaž hrať nepôjdu. To som neakceptoval a odišiel preč, bol to začiatok konca. Futbalista, ktorý nemá cieľ či ambíciu, nie je u mňa futbalista. Viem, že to bol len dedinský futbal, ale tak som bol naučený.
Dres Dolných Vesteníc ste následne obliekali pol roka, no len dvaja spoluhráči dali v tejto sezóne viac gólov než vy a tím bral konečnú štvrtú priečku. Aké bolo vaše predošlé pôsobenie v tomto klube?
Dolné Vestenice svojho času patrili na vrchol západoslovenského regiónu. Silná fabrika zabezpečovala všetko, čo bolo treba. Uvediem príklad - keď som zo Senice prestupoval do Vesteníc, prichádzal spolu so mnou Robo Kočiš z Fortuna Düsselforf, tímu druhej Bundesligy. Darilo sa mne i mužstvu, len škoda toho postupu do 2. ligy. Do Vesteníc som sa ešte po nejakom čase vrátil, bol to však už len pokus o reštart klubu, ktorý sa nepodaril. Inak tam pracujú ľudia zanietení pre futbal a želám im obnoviť zašlú slávu.
Prečo Bánovce nad Bebravou odstúpili z V. ligy Severozápad?
Bánovce sú mojim materským klubom, ktorý ma vychoval. Je mi ľúto, ako to tu dopadlo, no pokiaľ viem, nebolo iného východiska. Doba je zlá, mesto to samé neutiahlo a sponzor žiadny. A vieme, že nielen futbal, ale ani iný šport sa bez peňazí hrať nedá, predlžovať agóniu nemalo význam. Myslím si, že všetko zlé je na niečo dobré a futbal sa do mesta opäť vráti. Máme areál minimálne na 2. ligu a kopu mládežníkov, bola by škoda nedať im príležitosť ukázať sa.
Čo vravíte na pobyt v Uhrovci, kde ste boli tretím i druhým top strelcom tímu?
Do Uhrovca som sa vrátil hlavne kvôli tomu, že som tu poznal väčšinu hráčov ešte z mládežníckych kategórii alebo z Bánoviec. A nebudeme si klamať, bolo tu aj viac hráčov vekom mne blízkych (úsmev). Tu už som nešiel s cieľom byť najlepší strelec, ale odovzdať mladším skúsenosti a baviť sa futbalom. V neposlednom rade, táto súťaž má svoju kvalitu, tak som chcel zistiť, či na to ešte mám (úsmev). Či áno, to musia povedať iní. Je tu dobrá partia, tréner mi vychádza v ústrety s tréningami a ľudí v Uhrovci futbal baví, čo ma teší, keď na domácich zápasoch vidím 200-300 ľudí. No sám neviem, dokedy tu budem hrať a kam ma vek pustí.
FOTO: Branislav Bucák.