Celý život strávil v Topoľčanoch, jeho futbalové srdce však patrí neďalekej obci. Hrajúci tréner Rastislav Hájovský je doslova synonymom OFK Tovarníky, kde ťahá ako hráč či funkcionár úctyhodnú štvrtú dekádu.

Návštevníci vášho profilu na Futbalnete nenájdu žiadne prestupy. Skutočne ste celú kariéru strávili v Tovarníkoch, alebo ste pôsobili aj inde?

Futbalnet neklame. Celý futbalový život som prežil v jedinom klube – v Tovarníkoch. Podobne ako Paolo Maldini v AC Milan (smiech). Hoci som rodený žochár a aj som vždy býval v Topoľčanoch, moje srdce vždy patrilo futbalovému klubu v Tovarníkoch. Asi to bude tým, že s otcom som ako malý chlapec chodieval na futbalové zápasy hlavne do Tovarník. Na jar 1986 som sa prihlásil do prípravky a odvtedy som členom tohoto klubu. Prešiel som tu všetkými kategóriami a posledných 15 rokov som aj členom vedenia oddielu. V roku 2015 som sa stal jeho tajomníkom a zároveň aj hrajúcim trénerom družstva dospelých.

Tovarníky sa v histórii vyššie uvádzaného portálu umiestnili iba raz mimo top šestky, pričom získali štyri medaily naprieč troma rôznymi súťažami. Čomu vďačia za dlhodobú hernú kvalitu?

Dôležité je najmä to, že všetci naši hráči sú z Topoľčian alebo veľmi blízkeho okolia. Preto sa zväčša poznajú oveľa skôr, ako pridu k nám. Pri dopĺňaní kádra kladieme dôraz nielen na futbalové zručnosti hráča, ale hlavne aj na povahové vlastnosti. Prvoradé je, aby bol každý tímovým hráčom. Za následok to má nízku fluktuáciu hráčov, čo je dôležitý predpoklad pre systémovú prácu. Keď to celé podčiarkne výborná tréningová morálka, aj v skromných podmienkach sa dajú dosiahnuť slušné výsledky.

Aký post vám na trávniku vyhovuje najviac a prečo? Skúšali ste to už aj inde?

Okrem brankára som hrával asi na každom poste. Ale najlepšie som sa vždy cítil v stredovej formácii. Dnes sa tomu hovorí defenzívna šestka. Hráč je v strede diania, často s loptou a výrazne ovplyvňuje hru svojho mužstva.

Menej gólov než vy dostal iba Branč – v posledných piatich kolách si držíte čisté konto. Prečo je také ťažké prekonať vašu obranu?

V jesennej časti sme odohrali 9 zápasov bez inkasovaného gólu, nerátajúc ten kontumovaný proti Želiezovciam. Podľa mňa by ich bolo aj viac, keby sme nemuseli improvizovať v zložení obrannej formácie kvôli zraneniam.

Čím to je? V pohode chytajúci brankár, jednoducho a hlavne čisto hrajúci krajní obrancovia, ktorých si výborne organizovali zodpovední stopéri. Samozrejme každé bránenie vždy začína od hrotového útočníka, takže pochvalu za defenzívnu činnosť si zaslúžia všetci.

Čo vám pomohlo zdolať veľmi silného nováčika zo Šoporne?

Zápas so Šoporňou bol veľmi ťažký, pretože súper u nás vsadil na maximálne prehustenie vlastnej polovice a vyrážanie do rýchlych protiútokov. Nám sa veľmi ťažko hľadali skulinky v ich defenzívnej sieti. Jeden gól sa nám predsa len podarilo vsietiť a to bleskovým založením protiútoku našim brankárom po súperovom rohovom kope. Dušan Vaňo si jedným dotykom loptu pripravil, druhým zacentroval a Kyčerka po 90-metrovom šprinte zakončil akciu hlavou do siete. Na tri dotyky cez celé ihrisko – určite náš najkrajší gól jesene.

Čo bolo kľúčom k bodovému zisku v jesennej rozlúčke proti ďalšiemu novicovi FK Sokol Pozba?

Prehajdákali sme prvý polčas, super išiel do vedenia. Druhý polčas sme zlepšili pohyb, prišli aj šance. Keď bol vylúčený súperov brankár, tak sme sa snažili zápas otočiť, ale podarilo sa nám len vyrovnať na 1:1. Treba povedať, že domáci si za svoj výkon prehrať nezaslúžili.

Čo vravíte na divácku návštevnosť v piatej lige? Ako sa vám pozdáva kvalita súťaže?

Z diváckeho “nezáujmu” som sklamaný. Ťažko to niečomu pripísať. Myslím si, že mnoho zápasov v tejto súťaži má kvalitu, ale ako som už raz v istom rozhovore povedal: zápasom chýba atmosféra. A tú vedia urobiť len diváci. Nezostáva nič iné, len pokračovať v práci a veriť, že raz sa to zlomí a ľudia chodiť začnú.

Nepochybne ťažká otázka, ale predsa -  na ktorý moment v drese Tovarníkov spomínate najradšej?

Určite na zápas IV. ligy na štadióne FC ViOn Zlaté Moravce v sezóne 1999/2000. ViOn vtedy postupoval každý rok o súťaž vyššie a v tej sezóne sme ho dokázali poraziť na jeho štadióne 4:3 pred 3000 divákmi, keď sme ešte v polčase prehrávali 0:2. Zlatou čerešničkou bolo, že sme nakoniec súťaž vyhrali a postúpili do 3.ligy. ViOn si musel na ďalší postup jeden rok počkať.

Aké ciele má klub v aktuálnej sezóne? Zvažuje v blízkej budúcnosti aj vyššiu súťaž?

Naše ciele sa dlhodobo nemenia – hrať o čo najlepšie umiestnenie. Ak by sa podarilo vhodne doplniť káder, ktorý je momentálne príliš úzky a bude príležitosť vyskúšať si vyššiu súťaž, tak ju radi využijeme.

Pôsobíte tu najmä ako asistent trénera, ocitli ste sa však aj na súpiske a ešte donedávna ste bol aktívnym hráčom. Čo pomohlo vašej futbalovej dlhovekosti?

S Adriánom Candrákom, kapitánom mužstva, tvoríme trénerský tandem už niekoľko sezón. Pre nás nie je dôležité to, kto je napísaný na ktorom riadku v zápise o stretnutí, ale to, či to funguje. Myslím, že u nás je to o maximálnej dôvere a rešpektovaní jeden druhého.

Hráčsku kariéru som stále oficiálne neukončil, a tak si aj dnes s chalanmi stále rád zatrénujem. V nomináciách na zápasy samozrejme majú priestor mladší a ja slúžim iba ako poistka pre prípad núdze. Do súťažného zápasu som naposledy zasiahol pred troma rokmi – vtedy som mal 44 rokov. Za tých 34 odohratých sezón vďačím hlavne tomu, že som mal to šťastie, že sa mi vyhýbali ťažké zranenia.

FOTO: Jaroslav Šupa.