Pred niekoľkými dňami Peter Petráš, ktorý viedol v jeseni Tatran Prešov, naznačil, že má informácie o tom, že nie menej ako šiesti hráči sú na odchode. Intuícia nám velila skontaktovať sa so skúseným stopérom Martinom Luberdom, ktorý sa vlani vrátil z Popradu. V debate zakrátko bez toho, aby sme vedeli podrobnosti, vysúkal zo seba zaujímavú informáciu týkajúcu sa zmenu dresu. Viac v nasledujúcom rozhovore.

Takže vedno s Jánom Hatokom meníte dres a odchádzate do Humenného...

„Je to tak, stali sme sa novými členmi lídra zatiaľ do konca ročníka.“

Čo bolo hlavnou pohnútkou k tomuto kroku?

„Vyčkávali sme a najradšej by sme zostali doma, keby všetko fungovalo ako má. Lenže situácia bola neúnosná, však už niekoľko rokov Tatran nemá štadión a pendlovali sme kade-tade ako kočovníci, a to aj vtedy, keď sme boli v najvyššej súťaži. Keď som sa vracal z Popradu, predpokladal som zmenu k lepšiemu. Hoci káder, tréneri a tréningy, ako aj počínanie si v jeseni - to všetko bolo všetko super, no ďalšie veci neklapali. Ja chápem, že dávať peniaze do futbalu, ktoré sa nikdy nevrátia, nie je jednoduché a azda i štát by to mohol majiteľom uľahčiť v súčasnej situácii, aby sa šport reštartoval. Navyše aj mesto drieme a tak uznávam, že majiteľ to má ťažké. Takto sa to ďalej nedalo a Prešov by sa nikde neposunul. Mrzí ma, že to tak dlhodobo škrípe.“

Humenčania boli jediní, ktorí vás prehovárali?

„Vyskytlo sa niekoľko ponúk, i z druhej ligy aj z Poľska, lenže v tejto pandémii som nemienil niekde ďaleko odchádzať a riskovať. Humenné vyzerá byť ako konsolidovaný klub s dostatočným zázemím a nadšenými funkcionármi. Takže konečne by som chcel riešiť len futbal, svoju robotu, nie iné veci ako v ostatných mesiacoch... Okrem toho Humenčania majú najvyššie ambície a to ma láka. Napriek veku nechcem pôsobiť niekde len preto, aby som dohrával, ale mienim prispieť k dosiahnutiu cieľa, mám motiváciu niekam sa posúvať.“

Niektorí vám iste budú vyhadzovať na oči, že posilňujete najväčšieho rivala v boji o prvenstvo...

„Človek musí nejako existovať, platiť účty, inkaso, preto som potreboval už konečne normálny klub, kde to funguje. Navyše rokovania boli na úrovni.“

Nechceli ste ešte vyčkať?

„Práveže sme boli trpezliví a hovorili sme si s chlapcami, čo bude ďalej. Každý z nás chcel zostať, no čakať donekonečna sa nedá.“

Neistota, ktorá vládla jednak v už bývalom  klube, ale i v celej spoločnosti, vás primala k tomu, aby ste sa obzerali tiež po nejakom zamestnaní?

„Samozrejme, človek nemohol zostať bez peňazí – však podlžnosti z Popradu mi neboli dosiaľ stále vyplatené a v Prešove to tiež začalo haprovať – preto som si našiel robotu do marca a čakám vedno s ďalšími na to, že sa rozbehne dianie vo futbale.“

Ako to vyzerá s restami v Prešove?

„Už sa to konečne doriešilo, vo februári sa to má všetko doplatiť.“