Nováčik najvyššej regionálnej súťaže zo Spišského Podhradia si v nedokončenej jesennej časti počínal solídne a dostal sa do „bezpečného“ pásma v strede pelotónu. Značnú zásluhu mal na tom aj najlepší strelec tímu a jeden z popredných kanonierov súťaže – Michal Vilkovský, ktorého sme požiadali o rozhovor.

Dali ste už niekedy v takomto počte zápasov desať gólov?

„Domnievam sa, že nie. Odohral som desať duelov, lebo raz som chýbal kvôli tomu, že som bol v karanténe. S bilanciou som spokojný, hoci zásahov mohlo byť ešte viac, keby som si lepšie poradil so šancami, v ktorých som sa ocitol.“

Čomu pripisujete túto streleckú explóziu?

„Hlavne tomu, že som bol konečne zdravý, lebo v ostatných rokoch ma prenasledovali zranenia a neraz som vypadol na týždeň-dva, čo nikdy neprispieva k forme a pohode.“

Ste rodák zo Spiša, zavážilo to pri voľbe nového pôsobiska pred začiatkom tohto ročníka?

„Pamätám si, že za Spišské Podhradie som absolvoval zápasy na tradičných žiackych podujatiach v Prešove. Takže poznal som minimálne polovicu kádra na čele s mojím veľmi dobrým kamarátom Dáriusom Vandraškom. Poznám aj pána Komaru a jeho syna Tomáša, s ktorým som bol pred časom v Senici. Takže som prišiel do takpovediac domáceho prostredia. Už predtým som bol oslovený, aby som si obliekol dres klubu, ale to bolo ešte vtedy, keď bol v štvrtej lige. Keď postúpil do III. ligy, tak som to uznal za vhodné, chcel som byť v mužstve, kde by som pravidelne účinkoval, lebo v ostatných sezónach som veľa toho nenahral.“

Prečo?

„Neraz ma vyradili úrazy, napríklad v Lipanoch som utrpel netradičné zranenie - opuch kosti - keď som dopadol na vystretú nohu a koleno sa prevalilo akoby dozadu. Na viac než tri mesiace som bol potom mimo. Navyše Vladovi Pydovi sa darilo, bol najlepším strelcom súťaže a tréner nemal extra dôvod nestavať ho na hrot, teda na post, na ktorom hrám i ja.“

Naznačili ste však, že vaša predstava o zástoji v stretnutiach bola iná...

„Určite som si to predstavoval inak. A či som celkom nezapadol do hernej koncepcie celku? Zostava je vecou trénera a možno potreboval skôr také behavé typy napádajúce protihráčov, kým ja so svojou postavou som hráč skôr na súboje, zakrytie lopty.“

V zime ste sa presunuli zrejme z tohto dôvodu do Š. Michalian, lenže všetko nabúrala korona...

„V Lipanoch som už nechcel pokračovať a tak som si hľadal nový klub s lepším uplatnením, čo mi vyšlo v lete.“

Takže perspektíva pred vami je, na ako dlho?

„Ťažko povedať, vo futbalovom svete sa môže prihodiť čokoľvek, ale teraz nemám dôvod zaoberať sa nejakým podnetom. Ktovie, čo bude neskôr, možno príde aj zaujímavejšia ponuka, no momentálnez vládne neistota v súvislosti s pandémiou a ťažko niečo plánovať dopredu.

Mali ste dvorného asistenta?

„Nespomínam si na niekoho konkrétneho,  moja koncovka bola skôr zásluha celého tímu. Pokiaľ ide o spôsob zakončenia, silnejšiu mám pravú nohu, ale ani ľavá nie je iba na podopieranie. Všetky góly som dal z hry,  lebo na štandardky a penalty je určený Tomáš Komara.“

Užili ste si aj dosť okopávania?

„Tak ako inokedy, ale kým protihráči nie sú zákerní, nemám s tvrdým spôsobom boja problém. Som zvyknutý na fyzický štýl hry, však odjakživa hrám na hrote.“

Tiež si myslíte, že súťaž kvalitou upadá?

„Domnievam sa, že vôbec nie, zásluhou popredných tímov má primeranú úroveň a je to lepšie než po iné roky. Celkove sú zápolenia viac vyrovnané než bývali.“