Niektorí brankári to majú mimoriadne ťažké, aby sa uplatnili po svojom príchode do nového klubu. Neraz sú proti tomu, aby sa stali jednotkou v bráne alebo aspoň častejšie chytali, viaceré okolnosti. Predsa len ide o citlivý post a pokiaľ je na ňom vyrovnaná konkurencia, zavážia detaily alebo aj náhoda. Rozprávať by o tom vedel celé hodiny napríklad aj Pavol Penksa, ktorý vlani vystužil súpisku Tatrana Prešov. Avšak ako ticho prišiel, tak aj nenápadne odišiel.

Preňho vznikla nie práve najpriaznivejšia situácia, ktorú však už poznal aj z niektorých predošlých pôsobísk napríklad v cudzine (Cyprus, Maďarsko). Borec, ktorý prešiel vo svojej doterajšej kariére viacerými klubmi na Slovensku ( Podbrezová, D. Streda, Ružomberok) či v zahraničí, tak od zimnej prípravy v kádri zelenobielych chýba. A čo robí momentálne?  „Trénujem v Liptovskom Hrádku a čakám na nové angažmán. Som na voľnej nohe, skončila mi zmluva v Prešove, preto si hľadám  ďalší klub. A prečo som v Hrádku? Nuž na to jednoduché vysvetlenie, trénuje tu môj bývalý kouč a taktiež aj môj otec , ktorý má na starosti brankárov,“ rozhovoril sa rodák zo Spišskej Novej Vsi.

Na otázku, či sa neobáva toho, že by zostal na jar na „ocot“, odpovedal s úsmevom, že je to ťažká otázka a všetko závisí aj od šťastia či šikovnosti manažérov. „A pod akú výkonnostnú latku by som nechcel podliezť? Nuž, niekedy som bol aj v druholigových Borčiciach, pričom predtým som si hovoril, že do druhej ligy by som nešiel, ale zaujala ma filozofia klubu a ambície. Takže veľa bude závisieť od možností, ale aj vízie záujemcov. Manažéri mi stále volajú, ale pokiaľ nemám nič na papieri, tak sa tým vážnejšie nezaoberám. A to sa týka aj cudziny.“

 Vrátili sme sa k jeho účinkovaniu u prvoligistu. „Prišiel som dva týždne pred súťažou  a pán tréner mi naznačil, že Jožko Talian vychytal postup z druhej ligy a dostane šancu, aby bol jednotkou medzi žrďami. To sa i stalo. Nebral som to negatívne, hoci sme spočiatku nevyhrávali, lebo sme nedokázali dávať góly, pričom sme inkasovali. Avšak neboli to žiadne lacné zásahy, za ktoré by sa dal viniť gólman. Nemám preto za to na niekoho ťažké srdce, hoci si myslím, že po viacerých dueloch bez výhry sa možno žiadala aj nejaká zmena v bráne. Keby som bol menej skúsený gólman, tak nepoviem nič, ale mám tiež dosť skúseností, takže som čakal, že prídem k slovu skôr. Napokon moja chvíľa prišla v zápase s Trenčínom, kde sme uhrali bod v náročnom dueli, pričom si myslím, že som si miesto zastal. Lenže vzápätí prišla zmena na trénerskom poste a znovu som zostal na lavičke v nasledujúcom zápase proti Ružomberku. Tešil som sa na tento duel, lebo som tam predtým pôsobil a prišli ma povzbudiť aj rodinní príslušníci. Hoci sa aj spoluhráči domnievali, že pôjdem na pľac, predsa som zostal medzi náhradníkmi. Takže azda jediná negatívna spomienka – lebo ja sa snažím myslieť hlavne pozitívne – bolo to, že som nedostal možnosť chytať proti Liptákom,“ uviedol 31-ročný ochranca svätyne. Naznačil však, že svedomie má čisté a nepozerá úkosom na epizódu v Tatrane. Ide ďalej, pozerá sa dopredu. „Nie som mrzutý z toho, ako to vypálilo, koniec koncov v Šariši som spoznal aj príjemných ľudí. Netvrdím však, že každý bol taký,“  povedal ostrieľaný brankár, ktorý sa predstavil v ligových zápoleniach minimálne, akurát sa zviditeľnil v pohárových  meraniach síl a vo vystúpeniach rezervy. Nuž, rošáda na trénerskej pozícii možno tímu pomohla, preňho  však prišla akosi v nevhodnom čase. A ako došlo k odchodu? „Po súťaži nám bolo povedané, že niektorí chlapci nepresvedčili – do tejto kategórie som však azda nepatril, keďže som nemal príležitosti sklamať – a nebudú s nimi predĺžené zmluvy. Teda aj so mnou. K tomu iste pomohlo odstúpenie Myjavy, lebo sa situácia zmenila a všetko sa vopred vyriešilo, žiadny boj o záchranu sa už nekoná a nejde  v podstate o nič,“ dodal P. Penksa.