Neraz býva tak, že pokiaľ sa darí áčku, ide to aj béčku. A opačne. Platí to aj v prípade futbalových tímov Tatrana Prešov, lebo v uplynulej jeseni ani prvý tím v druhej lige ani rezerva v najvyššej regionálnej súťaži žiadnu dieru do sveta neurobili. Skôr naopak. Mladíkov zelenobieleho klubu viedol v prvej časti ročníka Jozef Džubara, ktorý sa stal nedávno lodivodom Trebišova, no my sme boli zvedaví na jeho postrehy z účinkovania v III. lige.
Hoci úlohou béčka nie je v prvom rade myslieť na vavríny, predsa umiestnenie je vecou prestíže. Z toho pohľadu jesenná fáza nedopadla najlepšie...
„Určite sme mohli mať viac bodov, v silách chlapcov bolo získať 15-16 bodov.“
Zámer, aby mladí dostali šancu, sa však podarilo naplniť. Lenže bez pomoci skúsenejších sa len ťažko dajú očakávať skvelé výsledky. Súhlasíte?
„Káder áčka nebol veľmi široký, preto väčšinu zápasov absolvovali len mladíci – starší dorastenci a zavše dokonca prišli na výpomoc i jednotlivci z mladšieho dorastu. Je však jasné, že v seniorských zápoleniach sa s hráčmi tejto vekovej kategórie len sotva dá presadiť.“
Predtým – po iné roky – pravidelne nastupovali hráči zo širšieho kádra prvého mužstva, teraz to však také vypuklé nebolo. Prečo?
„V prvej časti jesene sme mali poruke aj druholigistov, to trvalo približne do desiateho kola. Potom však zápasy áčka i béčka kolidovali, prelínali sa a okrem toho v závere už boli aj obmedzenia v počte štartov. Takže približne do polovice jesennej fázy to ako-tak išlo, niekedy prišli štyria-piati áčkari, potom sa to už ťažko kombinovalo. Pravdaže, keď sme mali k dispozícii skúsenejších, tak aj niektoré zápasy vyzerali inak.“
Pred časom však vaši predchodcovia hovorili, že tiež nie je jednoduché mať v tréningovom procese jednu skupinu zverencov, no komplikácie nastanú tesne pred víkendom, keď sa dozvedeli, ktorí futbalisti z prvého celku prídu na výpomoc a bolo treba špekulovať so zostavou.
„Je jedno, či ide o áčkara alebo dorastenca, ale pokiaľ má tento hráč v sobotu duel na západnom Slovensku a na druhý deň ho čaká vystúpenie rezervy, tak sotva možno očakávať plnohodnotný výkon. Ťažko sa s tým dá vyrovnať. Iné je, ak sa hrá cez víkend iba doma.“
Ak neboli áčkari na pľaci, tak vekový priemer bol naozaj nízky, okrem toho prišli i borci pod hranicou osemnásť rokov. To sa muselo prejaviť v niektorých restoch v porovnaní s fyzicky inak disponovanými súpermi.
„Ťažko bolo zverencov kovať, keď som sa s nimi stretával iba na zápasoch...“
Situácia v klube sa premietla do ochabnutého úsilia prvého mužstva. Malo to dopad aj na vašich mladíkov?
„ Každý má svoje problémy... Situácia v klube vzhľadom na absenciu vlastného štadióna bola špecifická. Bolo by to iné, keby to fungovalo a chlapci by videli vo futbale väčšiu možnosť na realizáciu i nádej. O tom to všetko je. Na umiestnení až tak nezáleží, či bude celok o priečku vyššie alebo nižšie.“
V čom tím hlavne zaostával za súpermi?
„V psychickej odolnosti, čo súviselo s vekom chlapcov, ktorí toľko toho nezažili a nemajú skúsenosti. V každom dueli začali vyrovnanú partiu, no druhý či najmä tretí inkasovaný gól ich vedel rozložiť. Aj preto, že nebola osobnosť, ktorá by pozitívne vplývala na spoluhráčov. Avšak aj podstatne staršie kolektívy majú s tým podobný problém. U nás to však bolo naozaj vypuklé.“
Myslíte si, že je v silách rezervy udržať sa v III. lige?
„Nazdávam sa, že bez doplnenia kádra ostrieľanými hráčmi, ktorí by vytvorili kostru mužstva, to nebude možné. Celkove však nádej na udržanie sa stále žije.“