Svojho času to na slovenské pomery bola prestupová bomba. Tri roky po rozdelení federácie hlásil Tatran Prešov odchod svojho hráča do nemeckej bundesligy! Do jednej z top piatich európskych líg prestúpil útočník Róbert Kočiš. Fortuna Düsseldorf za neho zaplatila 1,2 milióna mariek, čo bolo približne 25 miliónov korún a to bol na tú dobu veľmi pekný peniaz. Len pre zaujímavosť, po zarátaní inflácie by v súčasnosti išlo o približne 65 miliónov korún (2,15 milióna eur).

Viacerí nechápali vtedy a niektorí ešte aj teraz po rokoch, ako sa Šarišanom podarilo predať hráča, ktorý síce nebol úplne neznámy, no rozhodne nebol z našej ligy najhorúcejším adeptom na takýto lukratívny prestup. Veď priamo zo slovenskej súťaže do bundesligy sa aj v súčasnosti prestupuje naozaj len výnimočne. Mimochodom, Róbert Kočiš bol v tom čase po Jánovi Kocianovi a Marekovi Penksovi len tretím Slovákom v bundeslige!

SLAVOJ NEUSTÚPIL, POTOM ĽUTOVAL

Róbert Kočiš je rodákom z Trebišova, kde začínal s futbalom a kde nakukol aj do seniorského futbalu. Tamojší Slavoj vychoval, alebo prichýlil z okolitých dedín, množstvo skvelých futbalistov, ktorí sa neskôr rozutekali do zvučnejších klubov a výrazne obohatili slovenský futbal. Spomeňme mená ako Jozef Šalamon, Ján Pivarník, Jaroslav Olejár, Marián Timko, Štefan Tóth, Marek Čech, Ján Novák, Jaroslav Kolbas. Práve Trebišov bol výbornou medzistanicou k väčším prestupom aj pre Bartolomeja Juraška či Mariána Šuchančoka a mohli by sme pokračovať. „V Slavoji som odohral aj jednu sezónu v 1. SNFL, čo bola po federálnej lige druhá najvyššia súťaž. Celkom sa mi darilo, strelil som aj nejaké góly a po skončení sezóny prišli funkcionári Tatrana Prešov. V roku 1993 sa akurát začínal prvý ročník samostatnej slovenskej ligy,“ spomína na začiatky Róbert Kočiš.

Prestup sa nerodil vôbec ľahko. Trebišovčania videli v 20-ročnom útočníkovi veľký potenciál na zaplnenie klubovej kasy. Lenže na druhej strane bol prezident Tatrana Vladimír Varga a nakoniec si práve on mohol mädliť ruky. „Pamätám si na ten prestup veľmi dobre. Chceli sme sa s Trebišovčanmi dohodnúť na rozumnej cene s tým, že potom by dostali 10 percent z ďalšieho prestupu. Vtedajší predseda Slavoja pán Kočik o tom nechcel ani počuť. Stále mal svoju predstavu a nechcel z nej ustúpiť ani o krok. Nakoniec išiel prípad na vtedajšiu zmierovaciu komisiu a tá určila odstupné 700 000 korún. Keď neskôr Robo prestúpil do bundesligy, pán Kočik sa pripomenul ohľadom desiatich percent, ale už bolo neskoro,“ spomína Vladimír Varga. Netreba ani pripomínať, čo by vtedy 2,5 milióna korún znamenalo pre Trebišov. „Napríklad neskôr sme si v treťoligovom Svite vyhliadli Milana Jambora. S tamojšími funkcionármi sme sa dokázali dohodnúť na nižšom odstupnom, čo bolo 500 000 korún a desiatich percentách z ďalšieho prestupu. Takže, keď neskôr Jambor prestúpil za 6 miliónov do 1. FC Košice, do Svitu sme poslali ďalších 600 000 korún,“ podotkol Vladimír Varga.

PASKA INICIOVAL SKÚŠKU

Robo sa usadil na prvoligovej scéne, nebol síce bombardér a nikdy nebol ani v popredí streleckej tabuľky, no v koncovke sa presadzoval. Čerpal hlavne zo skvelých prihrávok Vladislava Zvaru. Nepresadzoval sa len na domácej scéne. Tatran Prešov hral v pamätnej sezóne 1994/95 vo vtedajšom Pohári víťazov pohárov. Prešovčania pod vedením už nebohého Igora Nováka vyradili v predkole severoírsky FC Bangor po dvoch víťazstvách (1:0 vonku, 4:0 doma - 2 góly Kočiš). V 1. kole si v dráme poradil aj so škótskym Dundee United (prehra 2:3 vonku, víťazstvo 3:1 doma – 1 gól Kočiš). V 2. kole už nestačili na neskoršieho celkového víťaza Real Zaragozu (doma prehra 0:4, keď 65 minút hrali desiati, vonku prehra 1:2 – gól Kočiš). Bola to skvelá generácia hráčov – Jakubech, Kentoš, Hluško, Bajtoš, Varga, Petruš, Gerich, Matta, Höger, Zvara, Chihuri, Skalka, Nenadič.

Sezónu 1996/97 síce Robo začal v Prešove, no už v septembri sa sťahoval do Düsseldorfu. Na vtedajšie pomery to bola naozajstná prestupová bomba. „To veru hej. Mám taký dojem, že predo mnou odišiel za väčšie peniaze iba Peťo Dubovský do Realu Madrid,“ usmial sa Robo Kočiš a začal rozplietať niť svojho prestupu. „Vladimír Varga prišiel za mnou a povedal mi, že v priebehu dvoch týždňov vycestujeme na skúšku do Nemecka. Nevedel mi však ešte povedať, kam. Predchádzala tomu návšteva pána Pasku, známeho agenta FIFA a priateľa Vladimíra Vargu, na jednom zápase, v ktorom som strelil dva góly. Vtedy vraj povedal: ´Ten chlapec je dobrý, toho ti predám.´ Pavel Paska vlastne inicioval moju skúšku v Nemecku. Po niekoľkých dňoch mi pán Varga povedal, že letíme do Düsseldorfu na pár dní a uvidíme, čo z toho bude.“

Trénerom Fortuny bol v tom čase Bosniak Aleksandar Ristič a jeho asistentom bol Čech Petr Rada. Robo absolvoval niekoľko tréningov, aj individuálnych na zakončenie, a odohral i modelovaný zápas. Celý týždeň mu vyšiel výborne a tak mu na jeho konci funkcionári Fortuny povedali, že sú spokojní a berú ho do kádra. Pre mladého, vysokého a tenkého (193 cm a 75 kg) 22-ročného chlapca z Trebišova, ktorý postavou tak trochu pripomínal Petra Croucha, sa zrazu zmenil svet. „Düsseldorfu chýbal zakončovateľ a hľadali nejakého mladého strelca. Celé to sprostredkoval Pavel Packa. Vycestovali sme teda do Nemecka deň pred ligovým zápasom. Absolvoval aj ľahší predzápasový tréning i tréningovú jednotku v deň zápasu s tými, ktorí neboli nominovaní. Po zápase bol rozdelený tréning. Hráči, ktorí mali v nohách zápas, mali regeneračný tréning, ostatní mali klasický tréning pod vedením Petra Radu. V jeho závere sa štrnástka hráčov rozdelila na dve polovice a odohrali na polovici ihriska zápas. Pamätám sa, že veľmi pršalo, priam lialo. Robov tím vyhral 13:9 a sám Robo strelil sedem gólov. Rada vzápätí povedal Rističovi, že ide o typického zakončovateľa. Nasledovalo stretnutie s prezidentom klubu a vyjednávanie podmienok,“ vrátil sa o 24 rokov späť do minulosti Vladimír Varga.

OBROVSKÝ SKOK MEDZI HVIEZDY

Slovenský útočník absolvoval premiéru pri domácej prehre 0:2 s Rostockom, keď v prestávke nastúpil na druhý polčas. Na jeseň nastúpil ešte proti Mönchengladbachu, Bochumu, Schalke a Karlsruhe, no skórovať sa mu nepodarilo. Jar už odohral na hosťovaní v Austrii Viedeň (10 zápasov/1 gól doma s Riedom 2:1). Druhú sezónu odštartoval na jeseň znovu v Düsseldorfe, ale už v druhej bundeslige (2 zápasy/1 gól na ihrisku Stuttgarteru Kickers pri víťazstve 4:2). Jar absolvoval na hosťovaní v Jene (8 zápasov/1 gól v Meppene 2:0). „Pre mňa to bol obrovský skok. O takom profesionalizme som dovtedy mohol iba snívať. Dotrénovali sme, odhodili sme kopačky na stranu a na druhý deň sme ich mali vyčistené a pripravené na tréning. Zrazu som sa v šatni ocitol s ruskými hviezdami Sergejom Juranom a Igorom Dobrovolským. Keď som bol druhý rok vo Fortune, tak tam so mnou bol aj Tibor Jančula. Nadchýnal som sa však štadiónmi. Atmosféra na nich bola úžasná. Proti Bayernu som doma síce iba sedel na lavičke, ale z vypredaného 55-tisícového štadióna som bol ohúrený. Nezabudnuteľným zážitkom pre mňa boli i hráči, proti ktorým som nastupoval.“ V súboji s Mönchengladbachom hral proti Effenbergovi, v zápase so Schalke nastúpil zasa proti Lehmannovi, Müllerovi, Thonovi, Wilmotsovi či Látalovi, v Karslruhe boli zasa hviezdami Hässler, Kirjakov či Dundee. „So Schalke sme síce prehrali 1:3, no gól sme dali z jedenástky po faule na mňa. Kapitolou samou osebe bol Bayern – Kahn, Babbel, Kuffour, Hamann, Scholl, Zickler. Plagáty dvoch najväčších hviezd Klinsmanna a Mathäussa som mal doma vylepené na stene a zrazu sme v tuneli išli vedľa seba na zápas... Podobné to bolo i v Stuttgarte, v ktorom hviezdili Bobič a Elber. Pár týždňov dozadu to bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné,“ spomína po rokoch Róbert Kočiš.

Samozrejme, iné to bolo aj platovo. „Určite sa to nedá porovnávať so súčasnými príjmami v bundeslige. Na druhej strane to bolo oveľa viac ako by som zarobil na Slovensku. Plat bol podmienenými viacerými atribútmi – štartovné, prémie za víťazstvo a podobne. Mesačne som však zarobil okolo 15 000 mariek, čo bol na tú dobu veľmi pekný peniaz.“ V tom čase to bolo okolo 300 000 korún, dnes by to vychádzalo na 777 000 korún (necelých 26 000 eur).

Po dvoch rokoch v Nemecku sa Robo sťahoval na Cyprus. Prestúpil do Omonie, odkiaľ po dvoch-troch mesiacoch odišiel na hosťovanie do Apoelu, za ktorý odohral celú sezónu. „Bola celkom vydarená. Strelil som vyše 15 gólov a vyhrali sme Cyperský pohár. Po sezóne však do Apoelu prišiel tréner z Omonie, kvôli ktorému som prišiel do Apoelu, a priniesol si svojho útočníka. Následne som teda prestúpil do klubu Denyrias. Žiaľ, dosť vážne som sa zranil a nasledujúce dva roky som chodil skôr po lekároch a absolvoval som aj tri operácie kolena.“ Ďalšia Robova kariéra na Slovensku i v Rakúsku sa už odvíjala v nižších súťažiach.

KTO JE RÓBERT KOČIŠ

Narodil sa 27. decembra 1973 v Trebišove. Ako 20-ročný zamieril do Tatrana Prešov. V septembri 1996 prestúpil do Fortuny Düsseldorf. Počas dvojročného pôsobenia v klube hosťoval aj v Austrii Viedeň a v Carl Zeiss Jena. Neskôr jeho kroky putovali na Cyprus – Omonia Nikózia, Apoel Nikózia a Anagennisi Derynias. Vrátil sa do Tatrana Prešov, no postupne išiel na hosťovania do Novák a Dolných Vesteníc. V roku 2005 prestúpil do Rakúska, kde pobudol 6,5 roka v dvoch kluboch nižších súťaží – Bad Ischl a Gosau. Kariéru ukončil v Slovane Nitrianske Sučany, kde začal aj trénovať. Je držiteľom B-licencie a trénuje tímy z okresných súťaží, aktuálne Pravenec. Žije v Prievidzi a pracuje v Elektrárni Nováky na prevádzke zauhľovania. Je rozvedený, má dvoch synov - 21-ročného Adriána a 13-ročného Tomáša.

TEXTY K FOTOGRAFIÁM

Róbert Kočiš v drese Fortuny Düsseldorf.

Dvaja Trebišovčania v súčasnosti - Robert Kočiš (vpravo) s Mariánom Timkom. V Slavoji hrali spolu od šiestich rokov, až kým sa ich kariéry nerozdelili v lete 1993. Kočiš zamieril do Prešova, Timko do Interu.