Je známe, že na Hornom Zemplíne vyrástlo a vyrastá  mnoho kvalitných futbalistov, ktorí hrajú v kluboch po celom Slovensku, ba aj v zahraničí. Jedným z nich je aj rodák z Vyšnej Sitnice, okres Humenné Jozef Džubara, ktorý hral československú, českú a slovenskú ligu.  V súčasnosti žije v Prešove.

Aké boli vaše začiatky s futbalom a kde ste hral v žiackych a mládežníckych kategóriách?

,,Vyrastal som na dedine a môj prvý kontakt s loptou bol na dvore a potom na ulici. U nás na dedine sa žiacka kategória nehrala. Súťažne žiacky futbal som hral iba v škole a v obci iba pouličný turnaj troch družstiev a to Horný koniec – Dolný koniec -  Pacatov.  V obci boli registrovaní iba dorastenci a muži. Ako 13-ročný som nastúpil za dorast. Túto súťaž sme vyhrali asi trikrát alebo štyrikrát po sebe.  Na strednú školu som nastúpil do Sniny a zároveň som začal hrať za Spartak Vihorlat Snina za mladších a starších dorastencov. Mojimi trénermi boli  J. Vaľko a S. Gerzanič.  Ako starší dorastenec som dostával príležitosť aj u mužov pod vedením trénerov Š. Andraščíka a D. Céreho. Vtedy Snina hrala II.  SNL. Na Sninu veľmi rád spomínam. Stretol som tam obetavých a zapálených ľudí pre futbal, ale aj skúsených futbalistov - J. Mika, Š. Aľušík, J. Gerboc, J. Tomáš, J. Filip a ďalší. Nesmiem zabudnúť na maséra, výborného fyzioterapeuta, nebohého Ladislava Jankaja, s ktorým som ostal v kontakte a vedel mi pomôcť pri zraneniach.”

U mužov Spartaka Vihorlat ste sa dlho neohrial. Aká bola vaša ďalšia cesta?

“Počas základnej vojenskej služby 1985-1987 som dva roky hral za VTJ Sereď. Po dvoch rokoch vojny som sa do Sniny nevrátil. Prestúpil som do I. SNL do Slavoja Trebišov, kde boli skúsení tréneri Š. Nadzam a S. Rychlik. V lete 1989 som prestúpil do Tatrana Prešov, ktorý hral I. SNL a o rok sme postúpili do celoštátnej československej I. ligy pod vedením trénerov Š. Nadzama a J. Bubenka. Bola tam výborná partia starších a mladších futbalistov ako V. Gombár, P. Geroč, Čmiľanský, Tóth, Stachura, Vytykač a ďalší. Prvý rok vo federálnej lige sme skončili v strede tabuľky, no druhý rok v dolnej časti tabuľky na desiatom mieste, ale hrali sme finále Československého pohára v Trebišove, kde sme podľahli Sparte Praha 1:2. Nakoľko sa pripravovalo rozdelenie Československa, uskutočnil sa prvý výber Slovenska, kde som bol nominovaný na prezidentský turnaj do Číny, kde boli výbery Rumunska, Dánska, Kórey,  a domácej Číny. V nominácii Slovenska boli  Diňa, Kostoláni, Pavlík, Klinovský, Solár, Jančula a ďalší.  Po rozdelení Československa moje kroky viedli k susedom do Česka do Hradca Králové, kde som pôsobil tri roky.  Počas mojej pôsobnosti Hradec Králové pohyboval v strede tabuľky. V roku 1995 sme vyhrali Český pohár na jedenástky. Hrali sme PVP. V predkole sme porazili FC Vaduz so skóre 14:1. V prvom kole sme porazili FC Kodaň so skóre 7:2. V druhom kole sme sa stretli s Dinamom Moskva. Prehrali sme na jedenástky 1:3.  V tom období hrali v Hradci  Jeslínek, Černý, Urban, Pilný, Kincl, Holub, Ulich a ďalší.  Trénovali ma tréneri Zajac, Pálka, Radolský a Krejčík. Tohto roku v januári sme v Hradci Králové mali stretnutie po 25 rokoch, kde sa spomínalo na zápas PVP.  Zúčastnilo sa na ňom 17 bývalých hráčov Hradca. V lete sa plánovalo stretnutie po 25-tich rokoch, no pre pandémiu ho zrušili. Po návrate na Slovensko som krátko hral v Jelšave. V roku 1996 som prestúpil do Rimavskej Soboty, kde som hral štyri roky pod taktovkou trénerov Jarábka, Sýkoru, Jurkemika, Vassa a Danka. Futbalovým kibicom určite v pamäti ostal zápas Rimavská Sobota – Spartak Trnava 2:1, v ktorom Trnava v poslednom kole prišla o titul a majstrom sa stali FC Košice.  Po odchode z Rimavskej Soboty som hral v nižších súťažiach a to vo Veľkých Kapušanoch, v Ľuboticiach, Finticiach. Môj posledný majstrovský zápas bol Kapušany – Janov, okres Prešov.  Pri futbalovom klube Tatrana Prešov je aj mužstvo Internacionálov. Chodíme na hodové zápasy a iné športové podujatia. Už niekoľko rokov, keď mi čas dovolí vždy v auguste s partiou internacionálov prídeme na benefičný zápas do Sniny, teraz do Rokytova v prospech Mira Labuna, bývalého hráča Tatrana Prešov, ktorý je na invalidnom vozíku.“

A vaša trénerská  kariéra?

,,V roku 2002 som sa vrátil do Prešova a dal som sa na trénerskú  dráhu v Tatrane Prešov. Začal som pri mládeži - žiaci, mladší a starší dorast. Tri roky som pôsobil pri juniorke Tatrana Prešov.  Dvakrát som pôsobil v Lokomotíve Košice, v Michalovciach a naposledy v Slavoji Trebišov. Väčšinou som kombinoval prácu s trénerstvom. Profesionálne som pracoval iba v Trebišove.“

Deti sa dali tiež na športovú dráhu?

,,S manželkou Evou sme spolu viac ako 30 rokov. Vychovali sme dve deti. Syn hrá tiež futbal, ale nižšie  súťaže. Dcéra je v poslednom ročníku na fakulte UK, je pohybovo nadaná a venuje sa latinsko-americkým tancom. Rád chodím do prírody, navštevujem športové podujatia, pozriem si dobrý film a nevynechám žiadny futbalový prenos v televízii.“

Text: PA, foto: súkromný archív JDz