Hoci väčšina prvoligového kádra Tatrana Prešov je v mladom a strednom veku, predsa sa nájdu medzi jednotlivcami i takí, ktorí majú za sebou pomerne „hustú“ zápasovú vizitku. Spomíname to preto, že tým borcom, ktorí už čo-to odohrali, bolo predsa len azda viac ľúto za starým štadiónom, na ktorom uplynulú sobotu odohrali vôbec posledné súťažné stretnutie za prvý tím. Do tejto kategórie patrí aj ostrieľaný stredopoliar Peter Katona.

Dvadsaťosemročný kreatívny futbalista vylovil z pamäti, že za áčko má od roku 2008 odohraných približne 140 stretnutí. „Pred zápasom si to človek až tak neuvedomoval, lebo sa sústredil na povinnosti, ktoré ho čakajú. Chcel som vyhrať a odovzdať pre úspech i kolektív maximum. Takže počas diania som nevnímal, že ide o rozlúčku, až ku koncu - vtedy, keď rozhodca odpískal záver stretnutia -  a teraz po stretnutí sa k slovu dostali aj spomienky. Sú to zvláštne pocity, keď beriem do úvahy, že som naposledy stál v súťažnom drese na tejto hracej ploche. Absolvoval som na tomto ihrisku nesmierne veľa meraní síl, takže istý smútok za tým, čo bolo, istotne je , ale zároveň sa vyskytlo i čosi povzbudzujúce. Najmä pre mladých hráčov, ktorí budú vyrastať v lepších podmienkach a na lepšom štadióne.“ Podpichli sme P. Katonu s tým, že možno je dobré, že načas si fanúšikovia od hráčov odpočinú a potom si budú vzájomne vzácnejší. „V ostatných dueloch nám priaznivci pomáhali a stále stáli za nami, takže o tom, že by sme si chceli vzájomne od seba oddýchnuť, nemôže byť reč. Možno aj oni sa tešia na novovybudovaný stánok a prídu možno v lepšej nálade. Verím, že si mnohí nájdu čas, aby prišli za nami i do Popradu, kde budeme od budúcej jari dočasne pôsobiť v domácich zápasoch.“

 I keď sa v ostatných rokoch kolektív zelenobielych poriadne obmenil a v mužstve niet vysloveného kmeťa a takpovediac kronikára diania, predsa aj aktuálni hráči čo-to zažili na štadióne, ktorý odchádza do minulosti. Aké teda boli top momenty, ktoré by Peter chcel vypichnúť? „ Pokiaľ ide o pozitívne skutočnosti, tak vrcholné udalosti boli rozhodne  postupové oslavy, či už prvý alebo po druhý raz. Potom mi utkveli v pamäti aj víťazné zápasy so silnými súpermi, či už so Slovanom alebo so Žilinou. Vtedy na týchto super stretnutiach bolo do šesťtisíc ľudí  a hralo sa v nádhernej atmosfére. Ak sa mám dotknúť negatívnych zážitkov, tak ja som vypadnutie z elitných zápolení nezažil, bol som vtedy preč, na hosťovaní v Rimavskej Sobote. Takže škaredé zážitky vlastne ani nemám,“ usmial sa dispečer zo stredu poľa.

Priznal, že prvý raz bol na tomto starom štadióne ešte ako žiak základnej školy. „Začínal som s futbalom ako piatak, stále som sem prišiel. Neskôr som chodil vedno s ostanými podávať lopty, sedávali sme za bránou, tešili sme sa, boli to výborné zážitky. A či bol rozdiel v atmosfére vtedy a teraz? Voľakedy som to tak nevnímal a tak ťažko mi hovoriť, či to bolo kedysi lepšie. Povzbudzovalo sa pred rokmi aj teraz, hoci určite voľakedy chodilo na súboje viac divákov, ale doba sa mení a možno o pár rokov zase príde viac fanúšikov ako teraz,“ dodal Peter Katona. Aj jeho mrzelo, že rozlúčkový duel nedopadol víťazne, hoci Prešov bol k tomu vari o čosi bližšie než Myjava. „O nejaké percento sme boli lepší, ale smoliarsky gól nás o radosť pripravil. Škoda, že v závere mi strelu vyrazil brankár. Keby lopta letela o čosi viac vedľa neho, tak určite by na ňu nedočiahol,“ dodal skormútený P. Katona. Mohol sa zapísať do análov ako posledný strelec Tatrana na tejto ploche, ale nie vždy také čosi vyjde. A určite by bol radšej, keby namiesto zápisu do histórie zostali tri body doma.