Vyrástli tu generácie výborných borcov, no len pri jednom mene sa už niekoľko rokov uvádza slovné spojenie nestor košického zápasenia - pri Attilovi Borisovi. Žiaľ, na tohto velikána žinenky budeme spomínať už len v minulom čase. Jeho veľké zápasnícke srdce dotĺklo v sobotu ráno po ôsmej hodine vo veku 73 rokov.
Attila Boris sa narodil 16. januára 1934 v Períne, no detstvo i celý život prežil v Košiciach. Už v mladom veku sa veľmi rýchlo skamarátil so športom. Bolo mu úplne jedno, o aké odvetvie išlo, v každom dominoval. V dorasteneckom veku bol až neskutočne zapálený pre šport - venoval sa nielen zápaseniu, ale i vzpieraniu, výborne hrával hokej, futbal či stolný tenis. Čoraz viac však inklinoval k zápaseniu. V mládežníckych kategóriách patril medzi najlepších, no prechod k seniorom nebol už taký jednoduchý a hoci sa na majstrovstvách ČSSR pravidelne umiestňoval do 3. miesta a nosil aj reprezentačný dres, titul majstra ČSSR sa mu nepodarilo získať. Možno aj preto sa skoro rozhodol pre trénersku dráhu. V roku 1959 po odchode Ladislava Nagya bolo košické zápasenie v troskách. Takmer sa rozpadlo. Z ničoho začal postupne budovať družstvo práve Attila Boris. Zo začiatku mal pod palcom všetky kategórie. Postupne si vypiplal si borcov k svojmu obrazu a už v roku 1967 sa tešil so svojimi zverencami z Lokomotívy Košice z druhého titulu majstra Československa. Ten prvý sa viaže ešte k ére L. Nagya. Lokomotíva malá skvelý káder, preto nečudo, že pod Borisovým vedením získala v silnej konkurencii vo vtedajšom Československu ďalších sedem majstrovských titulov!
"Synček" - priam až otcovsky oslovoval svojich mladých zverencov Attila Boris. Nerobil rozdiel medzi lepším a slabším. Všetci boli "synčekovia". Keď sa bývalých zápasníkov Lokomotívy spýtate na Attilu Borisa, prvé, čo sa im vynorí v pamäti, je práve "synček". Ako tréner bol prísny a mladíkov cepoval, no na druhej strane bol priateľský a kamarátsky. A hlavne sršal humorom. Nebolo mladého zápasníka - nováčika - ktorého by si na tradičnom sústredení v hoteli FIS vo Vysokých Tatrách nezavolal k sebe tým svojím povestným: "Synček, poď sem." A už sa piekla nejaká habaďúra. Raz ho poslal do pokladnice kúpiť lístky na kamzičie záprahy, inokedy mal v talóne ďalšie prekvapenia. Pamätné boli najmä jeho stretávky s rovesníkom Zdeňkom Srstkom, bývalým zápasníkom Bohemians Praha a neskôr i známeho herca z českých komédií. Keď boli spolu na turnajoch alebo sústredeniach, všetci sa mali na pozore.
Asi len ťažko by sme hľadali takého zápasníckeho srdciara, akým bol Attila Boris. Od rána do večera sa v jeho prítomnosti hovorilo len o zápasení. Celým srdcom i dušou bol oddaný tomuto športu. Pričinil sa o jeho veľké napredovanie, pretože práve Attila Boris presadil tento olympijský šport do Strediska vrcholového športu. Inicioval, aby sa I. liga vo voľnom štýle konala samostatne, nie spolu s grécko-rímskym zápasením. Mal najväčšiu zásluhu na postavení zápasníckej haly v Košiciach a je jedným zo spoluzakladateľov Olympijského klubu v Košiciach. Nečudo, že získal rôzne Ceny mesta Košice. Takmer 40 rokov sa venoval trénovaniu a nebyť podlomeného zdravia, ktovie, či by ešte nezostal pri ňom o nejaký ten rok dlhšie. Zápaseniu však zostal verný, neopustil ho, ani keď už Parkinsonova choroba bola v pokročilejšom štádiu. Vždy si našiel cestu do zápasníckej haly. A bolo jedno, či na žinenke bojovali žiaci, kadeti, juniori alebo seniori. Prišiel potichučky, sadol si na svoju stoličku, lavičku a pozeral sa. Nebolo jediného turnaja v Košiciach, na ktorom by chýbal. Bežne sa objavil aj na tréningu. Posedel pol hodinku a išiel domov. Nemohol vydržať bez svojho zápasenia.
"Dobre to robíte," pošepol spokojne na nedávnom mládežníckom turnaji Milanovi Vaňurovi, ktorý tak ako A. Boris kedysi, oprášil slávu zápasníckej Lokomotívy. Pomyselný štafetový kolík síce odovzdal už dávnejšie, ale touto vetou akoby sa pod neho aj podpísal. O necelý rok sa budú v Košiciach konať zápasnícke ME juniorov. Nestor košického zápasenia sa už na ne nebude pozerať priamo z hľadiska haly, ale o čosi z vyššia. Bodaj by na jeho počesť zostala nejaká medaila doma v Košiciach. Attila Boris by sa jej určite veľmi potešil.
Česť jeho pamiatke!
