Vyskúšal paragliding i rafting, vystúpil na Machu Picchu a prežil aj "cestu smrti"

Sportnet|20. jún 2005 o 00:00

Košice Odchovanec košického basketbalu Richard Leško, ktorý po návrate z USA v závere uplynulej sezóny po rokoch opäť obliekol dres extraligovej

Slávie TU, má zaujímavú skúsenosť. Bývalý reprezentant Slovenska do 20 rokov, ktorý bol v závere ročníka výraznou posilou Košičanov, absolvoval nevšednú dovolenku v Južnej Amerike. Počas nej skúšal adrenalínové športy rafting i paragliding, s peruánskymi babkami sa modlil pre prejazde hrôzostrašnou "cestou smrti" a pozrel sa do bájneho starobylého mesta Inkov na Machu Picchu. Zážitky si nenechal iba pre seba a bolo to vskutku zaujímavé rozprávanie.

Hurá za adrenalínom

Košičan Richard Leško vlani ukončil univerzitné štúdium v Chicagu v USA, dal sa vzápätí na letnú brigádu a po nej to prišlo. Veľké dobrodružstvo. „Celé leto sme pracovali sedem dní v týždni, aby sme potom mohli cestovať. Robil som plavčíka, nie však ako v Baywatch, že by som každých 15 minút niekoho zachraňoval. Praxoval som aj v rôznych firmách zaoberajúcich sa športovým marketingom, keďže tento odbor som študoval. Najprv sme si prenajali dodávku a za 30 dní sme prešli okolo 15 000 kilometrov na potulkách po USA. Sedemdesiat percent som odšoféroval ja, zvyšok priateľka. Keďže ona má rodinu v Čile, rozhodli sme sa urobiť si trojmesačnú dovolenku v Južnej Amerike," vysvetlil R. Leško, ako sa všetko zrodilo. Veľkú rolu urobili práve priateľkyne korene v Čile, Richard sa s ňou spoznal počas školy. Jej mama prišla do USA pred dvadsiatimi rokmi. Prešli v podstate celú Južnú Ameriku. A výlet si spestrili poriadnou dávkou adrenalínu. „Adrenalínové športy sme chceli vyskúšať už v USA, lákalo nás to. Tam to však bolo strašne drahé. Prišli sme však do Južnej Ameriky a zrazu sme zistili, že tam je to o 80 percent lacnejšie."

Vodu mal aj v gatiach

Rafting si Richard s priateľkou vyskúšali v Argentíne, 200 kilometrov od Aconcagui, najvyššej hory v Južnej Amerike. „Bola to celodenná záležitosť, najprv nás dve a pol hodiny viezli džípom po horských cestách. Dali nám prilby i kombinézu, no tá moja bola malá..." Nečudo, pri Leškových dvoch metroch... „Vždy keď vyšplechla vlna, bol som celý mokrý, vodu som mal aj v gatiach. Musel som tak vydržať štyri hodiny. Našťastie, vtedy svietilo slnko a pri pádlovaní sa človek zahreje, keby bolo pod mrakom, asi by som premrzol, lebo voda bola studená." Na výber dostali z piatich stupňov náročností, Leško vybral strednú cestu - trojku. „Myslel som si, že to bude akurát fajn. Ak by som však šiel ešte raz, vybral by som si štvorku alebo päťku. Miestami sme sa totiž plavili pokojnými spádmi. Asi dvakrát sme sa však aj prevrátili, no boli sme poučení, čo v takýchto prípadoch robiť. Stálo to za to." A stálo to aj dosť síl. „Určite, zabrať dostal najmä chrbát. Vydržať v takejto pozícii s mojimi dvoma metrami nie je jednoduché." Priateľka to mala o to ťažšie, že na rozdiel od Richarda nie je aktívnou športovkyňou. „Do 18 rokov plávala, ale odvtedy päť rokov nič. Na druhý deň po raftingu si necítila ruky ani nohy. Na oddych však nebol čas, program bol nabitý."

Pred roklinou brzdil ostošesť

Ďalším bodom programu bol paragliding. Oskúšal tandemový let s inštruktorom. „Je to super pocit. Ty si tam sedíš a pod tebou kilometer nič, iba vzduch. Z psychického hľadiska to však nie je 'sranda'." Keď porovná, kedy mu viac tuhla krv v žilách, či pri raftingu, alebo paragliningu, odpovedá jednoznačne: „Paragliding. Keď som sa pozrel dole, nebolo mi všetko jedno. Priateľka si to rozmyslela a napokon ani nešla, ja som bol zmierený s tým, že idem." Podmienky totiž zďaleka neboli ideálne a to pridávalo olej do ohňa. „Bolo dosť veterno. Štart sa podaril až na piatykrát, čo tiež nepridalo na pokoji. Rozbehneš sa, no päť metrov pred roklinou začínaš brzdiť. Niektorí čakali až hodinu, kým bude bezvetrie. Ja som mal výhodu, lebo mám väčšiu váhu. Samotný let mal inštruktor pod kontrolou, najťažším manévrom bolo pristávanie. Počas letu sme prekonali tisícmetrový rozdiel."

Časový plán sa okamžite zrútil

Pri cestovateľských potulkách mali jasný cieľ bájne mesto Inkov Machu Picchu. Pri ceste za jeho dobytím prešli Argentínu, Čile, Bolíviu i Peru. Ako na nich tieto končiny zapôsobili? „Čile bolo na úrovni USA, hlavné mesto Santiago je naozaj moderné a bezpečné. Argentína je taký stred a Bolívia a Peru, to bol ten obraz divokej Južnej Ameriky, kde bolo vidieť veľkú chudobu. Nikde sme však nepocítili žiadne nebezpečenstvo. Snažili sme sa správať nenápadne, pripravili sme sa na to. Vedeli sme napríklad, že v Bolívii sú neradi, keď ich fotografujú, lebo veria, že im tým kradnete dušu." Začiatkom cesty k indiánskym ruinám bolo Čile, kde „pribalili" na cestu priateľkinho bratranca. Celkovo im to trvalo 13 dní, počas ktorých prešli okolo 2 500 kilometrov. Väčšinou spali v autobuse, na presuny totiž využívali nočné hodiny, aby šetrili čas. „Vzali sme batoh a šli. Cesty však pripomínali 18. storočie. Termín návratu sme mali pevne stanovený, lebo priateľkin bratranec je archeológ a musel ukončiť v presne určený deň školu. Celý časový plán sa nám však začal rúcať už na druhý deň. Zistili sme totiž, že vlak, ktorý mal ísť, nejde, až o dva dni. Museli sme teda začať improvizovať."

Babky sa prežehnávali,

priateľka zbledla

Najrôzostrašnejší zážitok na nich čakal pri prechode Bolíviou. Cesta z La Paz do Corioco je svetoznáma z cestopisov rôznych dokument árnych televíznych staníc. Nie náhodou ju nazývajú cestou smrti. Kto videl obrázky, vie prečo. Prekonáva veľký výškový rozdiel, je plná nebezpečných zákrut, veľmi uzučká, že sa na ňu vojde len jedno auto a je bez zvodidiel. Stačí chvíľka nepozornosti a vybočenie mimo cesty znamená zrútenie sa do hlbokej priepasti bez šance prežiť. Pritom autá tam jazdia oboma smermi! „Priateľka bola celá bledá, sedela totiž pri okne. Tá cesta je široká akurát na jedno auto, len na určitých miestach pre dve. Vodiči tam však jazdia, akoby boli na diaľnici. Okolo cesty je strašne veľa krížov, zrútené autá tam už ani nevyťahujú, veď zraz je 500 metrov." Keď sa stretnú dve proti sebe idúce autá, jedno musí v nebezpečnom teréne cúvať. „Vodiči sú dosť agresívni, začnú trúbiť. Platí však všeobecné pravidlo, že ten, ktorý ide hore, uvoľní cestu." Bez preháňania možno povedať, že pri prechode touto cestou ide o život. „Veril som vodičovi, čo iné mi ostávalo. Vyzeral sebaisto, vravel som si, že predsa ani on sa nebude chcieť zrútiť. Také tie babky z Peru s košíkmi s kačkami, čo nosia aj dvadsať sukní, sa však v jednom kuse prežehnávali."

Mysteriózne ruiny ríše Inkov

Cieľ Richard Leško dosiahol. Vystúpil na bájne miesto Ríše Inkov - Machu Picchu. Mesto vybudované v pralese medzi štítmi hôr, jedno z najočarujúcejších miest na svete. „Vyráža sa tam z Cuzca. Sú to vlakom štyri hodiny. Za tento čas však vlak prejde len 110 kilometrov, stále sa totiž škriabe hore do vrchu. Samotné Machu Picchu mi vyrazilo dych. Prirovnal by som to ku Grand Canyonu, tiež sa tam vchádza tak, že odrazu sa pred tebou všetko odkryje. Vidíš riuny ríše Inkov, všetko je tam mysteriózne. Všade zeleň, jednoducho krása. Očarujúci zážitok. Presný opak toho, čo som zažil pri návšteve Los Angeles. Z toho som bol sklamaný, všade špina, bezdomovci, žiaden lesk."

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Vyskúšal paragliding i rafting, vystúpil na Machu Picchu a prežil aj "cestu smrti"