Škrlík si vyskúšal futbalovú exotiku: Kazachom môžeme len závidieť

HUMENNÉ. Futbalový tréner JOZEF ŠKRLÍK už v kariére zažil viac než dosť. V našej najvyššej súťaži bol asistentom v prešovskom Tatrane, na druholigovej scéne viedol ako hlavný tréner Michalovce, Humenné, Trebišov, Lučenec či Liptovský Mikuláš. Bohaté skúsenosti má však aj so zahraničným futbalom. Pôsobil v troch kazašských kluboch, viedol aj tamojšiu reprezentáciu do 21 rokov, krátko bol i v Lotyšsku. V súčasnosti je šéfom realizačného tímu treťoligového Humenného. V minulosti pôsobil aj popri Jánovi Kozákovi či Ladislavovi Molnárovi. Ako spomína na spoluprácu s týmito búrlivákmi? Plánuje ešte odísť za hranice? Aj o tom sme sa zhovárali s 57-ročným Humenčanom.

S trénovaním ste začali už krátko po tridsiatke. Ako si spomínate na vaše začiatky?

„Na trénerstvo ma zlanáril môj bývalý spoluhráč Jaroslav Varchola. Dostal som príležitosť viesť mládežníkov Humenného, za čo sa chcem poďakovať vtedajšiemu prezidentovi FC Chemlon Dušanovi Kapráľovi. V klube som neskôr trénoval aj prvoligových dorastencov či treťoligové B-mužstvo. Pochodil som aj mužstvá z okolia, Kamenicu nad Cirochou, Topoľovku alebo vranovské béčko.“

Na jeseň 2002 ste prvýkrát prišli do Michaloviec, ktoré v tom čase hrali ešte tretiu ligu. U mužov ste robili asistenta skúsenému Jánovi Kozákovi. Čo to pre vás znamenalo?

„Bol som veľmi rád, že som mohol spolupracovať s takým renomovaným trénerom. Aj keď sme boli spolu iba krátko, dalo mi to veľa a bral som to ako prvý veľký test v mojej trénerskej kariére. Kozák je veľká autorita slovenského futbalu. Pre mňa to bola veľká česť, výzva a hlavne zodpovednosť. Nebolo to ľahké, lebo Kozák je náročný tréner, ale sadli sme si a dal mi veľa priestoru. Bola to pre mňa veľká škola.“

O dva roky ste sa už ako hlavný tréner do vtedajšieho ŠK Zemplín vrátili znovu a dosiahli ste s ním úspech v podobe postupu do druhej ligy.

„Za to patrí veľká vďaka majiteľovi klubu Jaroslavovi Bovanovi, ktorý mi ako mladému trénerovi dal šancu. Postúpili sme síce z druhého miesta, lebo zväz neakceptoval prihlášku Vranova nad Topľou, ale nič to nemení na tom, že po rokoch sme pre mesto opäť vybojovali republikovú súťaž. Môžem povedať, že to bol môj najväčší úspech, ktorý som doteraz dosiahol na domácej scéne.“

Darilo sa vám aj po postupe, boli ste na špici druholigovej tabuľky a naháňali lídra z Nitry. O to prekvapujúcejšie bolo, keď ste začiatkom jari, tesne pred súbojom s bratislavským Slovanom z vlastnej iniciatívy pri mužstve skončili. Prečo ste sa vtedy tak rozhodli?