Barthez ho vozil autom. Vo Francúzsku som zostal v teplákoch, nechceli ma pustiť, spomína

Bol obyčajný chlapec z dedinky Biely Potok pri Ružomberku. Nemal dobré podmienky na trénovanie, no nechýbala mu chuť. Vzorom mu bol otec, ktorý ho trénoval do pätnástich rokov. Vďaka nemu, ale hlavne dravosti sa dostal do najvyššej súťaže.

VILIAM HÝRAVÝ (59) si obliekal dresy Ružomberka, Žiliny, Banskej Bystrice a najväčšiu stopu po sebe zanechal v Baníku Ostrava.

Roky hrával za reprezentáciu Československa a neskôr Slovenska, dostal sa tiež na majstrovstvá sveta 1990 v Taliansku. Legionársky chlebík okúsil vo francúzskom Toulouse FC.

Pred desiatimi rokmi ste viedli Ružomberok, no odvtedy sa v profesionálnom futbale nepohybujete. Čo dnes robí bývalý reprezentant?

Normálne chodí do práce. V jednej ružomberskej firme začínam o šiestej ráno a končím o druhej. Do predčasného dôchodku mi nechýba veľa, takže to doklepnem. A budem sa naplno venovať rodine. Našťastie mám voľné víkendy, takže čas trávim s manželkou, deťmi a vnúčatami.

Nad trénovaním už neuvažujete?

Nie. Chcem mať už hlavne svätý pokoj. Ak sa mám priznať, futbal už toľko nesledujem. Radšej zoberiem rodinku do lesa. Celý môj život boli víkendy plné futbalu, preto chcem zmenu. Veď som ním žil štyridsať rokov. Teraz si prajem najmä zdravie.

Pamätáte si, kedy ste s futbalom začínali?

Neviem, koľko som mal presne rokov. Otec hrával, preto som ako chlapec začal aj ja. Bol mojím vzorom. Doma v Bielom potoku mi dal prvú futbalovú abecedu a trénoval ma do šestnástich rokov.

V tých časoch neboli žiadne umelé trávy ako teraz, ale škvara. Keď som sa šuchol po zadku, to bola veru radosť (smiech). Boky, lakte som mal zodraté. Chcel som však vo futbale niečo dosiahnuť, preto som do toho dával všetko. Mal som lásku k futbalu a športu celkovo.

Hrali ste aj iné športy?

Vtedy to bolo bežné. Súťažne som hral stolný tenis, ale musel som to nechať. Nebolo času nazvyš. V šestnástich si ma zobral tréner Ján Haspra starší, ktorý ma chcel do Ružomberka. Vybavil mi, že vojnu absolvujem v Jičíne, kde som sa mal rozohrať.

Pravidelne som hrával krajské majstrovstvá, čo mi ako mladému chlapcovi dalo veľa. Sľúbil som však, že po vojne sa vrátim domov do Ružomberka, čo som aj urobil.

Ako spomínate na svoje prvé ostré štarty v 2. SNL?

Výborne. Spoluhráči ma prijali medzi seba a boli sme skvelá partia. Hoci som mal len dvadsať rokov, nejakú kvalitu som dosahoval. Z futbalovej stránky som sa preto nebál.

Chceli sme postúpiť do prvej ligy, no žiaľ, skončili sme na druhom mieste. Spišská Nová Ves mala vtedy lepšie podmienky a vyhrala zaslúžene.

Ako ste fungovali v Ružomberku, koľko ste v tých časoch zarábali?

Všetci sme chodili normálne do práce. Zarezávali sme v Bavlnárskych závodoch, kde sme na strojoch šili nite. Robili sme do dvanástej a potom sme išli na tréning.

Za futbal sme mali len tristo korún, no neriešili sme peniaze. Chceli sme sa ukázať a dostať vyššie.

Po roku ste prestúpili do Žiliny, ktorá hrala 1. SNL.

Mal som aj ďalšie tri ponuky. Rozhodol som sa pre tú, ktorá bola najbližšie. Dva roky som každý deň cestoval vlakom. Po dvoch tréningoch som prichádzal neskoro večer. Býval som strašne unavený.

Keďže som bol ženatý a mali sme malú dcérku, požiadal som klub, aby mi vybavil ubytovanie v Žiline. A podarilo sa. Zrejme pomohlo aj to, že som bol členom reprezentácie Československa.

Aj v Žiline ste chodili do práce?

Bol som zamestnaný v podniku, ale chodil som si len po výplatu. Vždy som šéfovi doniesol fľaštičku a pekne poďakoval (smiech). Mali to tak všetci hráči. Za futbal sme dostávali 1 500 korún, čo bolo fajn prilepšenie. V štvrtej sezóne sme však vypadli, preto som začal riešiť odchod.

V tom čase nebolo jednoduché odísť. No keďže som hral za reprezentáciu, dostal som výnimku a Žilina ma musela uvoľniť.

Odišli ste do Baníka Ostrava, kde ste v 189 zápasoch strelili rovných päťdesiat gólov.

Mužstvo viedol Milan Máčala. Človek, ktorého si nesmierne vážim.

Trikrát bol za mnou v Žiline, aby som išiel do Ostravy. Chodil na návštevy k nám domov a manželka si ho obľúbila. Rozhodli sme sa preto, že mu dáme šancu. A bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť.

Milan je dobrý psychológ. Vie sa zabaviť, ale byť aj vážny. Na Ostravu a na neho nedám v živote dopustiť.

V roku 1991 ste získali Československý pohár.

Niečo úžasné, aj dnes na to rád spomínam. Vo Frýdku-Místku sme zdolali Trnavu 6:1 a ja som dal dva góly. Na štadióne sa tiesnilo sedemtisíc divákov. Viac by sa tam ani nezmestilo.

V Ostrave to bolo niečo úplne iné. V Žiline sme hrali o záchranu, no v Baníku o špicu. Vždy nás prekonala len Sparta Praha, ktorá mala mužstvo nabité reprezentantmi. Boli to však skvelé, vybičované zápasy.

Hrať o titul je iné, ako o posledné priečky. Človek nie je pod takým tlakom a darí sa mu oveľa viac.

Ako by ste porovnali vtedajšiu Federálnu ligu s dnešnou Fortuna ligou?

To sa ani nedá. Dnes na celé kolo nepríde toľko ľudí, ako vtedy na jeden zápas. Ihriská boli možno v horšom stave, ale hral sa lepší futbal. Bojovnejší.

My sme hrali za klub, zatiaľ čo teraz hrá každý za seba. Mnohí mladí hráči si myslia, že sú najlepší na svete. A nedajú si poradiť.

Nemám preto motiváciu trénovať. Naposledy som bol v tretej lige, ale to je na míle vzdialené od tretej najvyššej súťaže, ktorá sa hrala v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch.

Kde je problém?

V tréningoch. Nie, že by boli zlé, ale nie sú žiadne. Kedysi sa trénovalo každý deň, teraz si prídu chlapci v piatok zahrať a v nedeľu idú na zápas.

Tak sa však nedá robiť futbal. To nemá zmysel. Dnes si hráči dokonca vyberajú trénera, čo za našich čias neexistovalo.

Doba sa zmenila. Nás bolo aj v nižšej súťaži 22 hráčov a bili sme sa o miesto. Teraz je problém postaviť základnú jedenástku. Nemá kto hrať. Berie sa každý kus.

Raz som prišiel na tréning a boli tam štyria chlapci. A to mi stačilo. Povedal som si, že dosť.

Je niečo, čo vás ešte trápi?

Veľké množstvo legionárov, ktorí držia miesto mladým slovenským chlapcom. Máme výborných dorastencov, no v lige nemajú miesto. Mnohí končia na dedinách a potom nadobro.

Na čo potom robíme v kluboch mládežnícky futbal, keď v lige hrajú legionári? Koľko mladých chalanov sa dostane napríklad do áčka Slovana?

Nedal by slovenský chlapec do hry väčšie srdce ako cudzinec, ktorý ani nevie, za koho hrá?

V slovenskom futbale je dnes všetko o peniazoch. Ako sme si to ale nastavali, tak to máme. Je to smutné, ale je to tak.

Za našich čias si mohli reprezentační tréneri vyberať. Vo Federálnej lige bolo toľko skvelých hráčov, ktorí sa všetci osobne poznali. Na ihrisku sa videli naslepo.

Dnes hrá každý v inej lige, preto je problém sa zohrať.

Vravíte, že tréneri mali na výber množstvo hráčov. Ako ste vnímali, keď po prvý raz vybrali vás?

Ako nesmierny úspech. Vždy som túžil vo futbale napredovať a toto bol veľký krok. Vo výbere vtedy bolo viacero Slovákov. Za všetkých spomeniem mená ako Ľubomír Moravčík či Vladimír Weiss starší. Bolo mi česť hrať s takýmito osobnosťami v reprezentačných farbách.

V roku 1990 vás nominovali na majstrovstvá sveta do Talianska.

Pred šampionátom som hrával stabilne. Roztrhol som si však krížny väz, preto som takmer rok laboroval. Do súťažného kolotoča som sa dostal až štyri mesiace pred turnajom. Bál som sa tak, že mi ujde.

Tesne pred majstrovstvami sme išli hrať do Anglicka, kde sme postavili dve mužstvá. Ja som hral za béčko, teda chlapcov, ktorí zrejme ostanú doma.

Zápas mi však nadmieru vyšiel, preto mi tréneri Jozef Vengloš a Václav Ježek dali šancu. A dodnes som im za to vďačný.

Na šampionáte ste však neodohrali ani minútu.

Nezasiahol som do hry, no napriek tomu to bol obrovský zážitok. Prial by som to každému hráčovi, ktorý robil futbal. I keď som bol na lavičke, nesmierne som si to užíval.

Množstvo ľudí, parádna atmosféra, skvelé ihriská, nádherné ubytovanie a ešte omnoho viac.

Navyše, v zápasoch sa nám darilo. Hrali sme skvelý futbal, preto tréneri nemali dôvod meniť zostavu. Po postupe zo skupiny sme narazili na Kostariku, ktorú sme zdolali 4:1.

Stopku nám vystavilo až Západné Nemecko, ktoré nad nami vyhralo 1:0. Všetko však mohlo byť úplne inak.

Ako to myslíte?

Zápas bol vyrovnaný. Rozhodca však odpískal pokutový kop, ktorý nemal byť. Bohužiaľ. Napriek tomu to bol úspech.

Mali sme skvelé mužstvo, čo potvrdzuje fakt, že Nemci napokon celý turnaj vyhrali.

Krátko po šampionáte ste prestúpili do Toulouse FC. V tých časoch sa do zahraničia veľmi nechodilo. Ako sa vám to podarilo?

Mal som veľké šťastie. Do Francúzska sme v zime chodili na halové turnaje a v lete na prípravné zápasy.

Posledný duel pred odletom sme hrali proti Nimes, kde pôsobil Dušan Tittel. Funkcionári z Baníka Ostrava mi volali, že sa na zápas príde pozrieť tréner Toulouse, aby som sa snažil. Vraj potrebuje konštruktívneho stredného záložníka, čo bola moja parketa.

Ako zápas dopadol?

Vyhrali sme 2:0 a ja som dal oba góly. Chalani z Baníka išli domov, no ja som do lietadla nenastúpil. Z Toulouse ma už nechceli pustiť. Zostal som tam bez všetkého, v teplákoch (smiech).

To vám nezostali žiadne iné veci?

Batožina odišla do Ostravy. Mal som len hygienické potreby a nejaké maličkosti. Volal som preto žene, že zostávam hrávať tu a za tri týždne štartuje liga.

Čo na to povedala?

Bola v poriadnom šoku. Najskôr tomu nechcela veriť. Po piatich týždňoch potom prišla za mnou.

Razom ste hrali najvyššiu francúzsku súťaž. Bol to pre vás veľký skok?

Ani nie. Mal som za sebou niekoľko štartov v reprezentácii, preto som to zvládol.

Problém mi robilo akurát počasie. V tom čase tam bývalo štyridsať stupňov, na čo som nebol zvyknutý. Tréningy boli vo vyššom nasadení ako v Ostrave, ale prispôsobil som sa.

Mali sme výborné mužstvo a skončili sme v strede tabuľky. Bolo to krásne obdobie mojej kariéry.

Je niečo, čo vás vo Francúzsku ešte zaskočilo?

Nevedel som reč. Slovíčkam som rozumel, ale hanbil som sa hovoriť. Dohováral som sa rukami, nohami. Niektorí spoluhráči mi pomáhali, ale väčšina sa na mňa vykašľala. Bol tam veľký boj o miesto v zostave. Nejako som to však zvládol. Hrali sme dobre, čo bol základ.

Kto vám pomáhal?

Fabien Barthez. Fantastický brankár a človek. Vo všetkom mi nesmierne pomohol. Vždy ma podržal. Bez neho a pár ďalších by som to tam nezvládol. Toulouse je obrovské mesto, preto ma vozil na tréningy a domov. S manželkou sme bývali v starom dome, ale stačilo nám to. Dostal som aj auto, no veľmi som ho nepoužíval. Stačilo odfotiť sa so sponzorom a bolo moje (smiech).

Stretávali ste sa s francúzskym reprezentantom aj mimo futbalu?

Veľmi nie. V klube vládol čistý profesionalizmus. Chodili sme len na tréning a domov. Ani spoločné obedy sme nemali. Do mesta som chodil akurát s manželkou. Bola hotová z veľkých nákupných centier, pretože u nás vtedy nič také nebolo. Pozerala ako puk, čo tam všetko majú (smiech).

Koľko ste v tom čase v Toulouse zarábali?

To si nechám pre seba. Ale bolo to niekoľkonásobne viac ako u nás. Keď som začínal v Ostrave, extra veľa sme nezarábali. Zlepšilo sa to až potom, keď som sa tam vrátil.

Prečo ste vo Francúzsku skončili?

Manželka chcela ísť domov. Povedala mi, že mám zostať, ale bez nej by som to nezvládol. Som rodinne založený typ, preto som sa vrátil do Ostravy.

Vždy si ma tam vážili, preto som dlho neuvažoval. Navyše, klub mi dal byt na štadióne, čo bolo pre mňa komfortné.

Keď sa v Ostrave dozvedeli, že sa vraciam, Radima Nečasa predali za 24 miliónov českých korún do Slavie Praha. Na tú dobu to boli nekresťanské peniaze. Ak by som neprišiel, nepustili by ho.

Po návrate ste žiadnu trofej nezískali. Ako si spomínate na obdobie po Francúzsku?

Dával som góly, takže som bol spokojný. Ale nebolo to už ako predtým. V mužstve som mal samých mladých spoluhráčov, čo nebolo úplne ideálne. Na Ostravu však nikdy nezabudnem.

Po návrate na Slovensko ste hrávali v Banskej Bystrici, Žiline a Ružomberku.

Staval som dom, preto som chcel byť doma. V Banskej Bystrici som hrával najvyššiu súťaž, no vedenie klubu ma poslalo do Žiliny. Nechcel som tam ísť, pretože to bola druhá liga. Ale musel som. Nakoniec to však bolo na niečo dobré, pretože sme postúpili do ligy.

Banská Bystrica potom uvažovala, že ma získa naspäť. Ja som však na ňu zanevrel. Za to, že ma nútila.

Kariéru ste ukončili tam, kde ste ju začali. V Ružomberku.

Taký bol môj sen a cieľ. Boli to krásne časy. Pamätám si, že na domáce zápasy chodilo osemtisíc ľudí. Dnes je niečo podobné v Ružomberku utópia.

Boli sme partia, čo ľudia cítili a podporovali nás. Po každom zápase sme chodili na víno, pohárik. Ja som nikdy nepil, dal som si radšej cigaretku (smiech). Ale chodil som so spoluhráčmi. Veď som bol súčasťou mužstva.

Za našich čias sme utužovali vzťahy. Dnes ide každý po zápase domov a hľadí len na seba.

Posledný zápas ste odohrali vo veku 39 rokov proti Trenčínu. Ako naň spomínate?

Vedel som, že prišiel môj čas. Mal som veľa rokov. Priznám sa, že som už nestíhal. Napriek tomu som však dal dva góly, čo bolo parádnym vyvrcholením mojej kariéry.

Vyhrali sme 4:1, takže rozlúčka bola krásna. Aj mi vyhŕkla slza.

Ako s odstupom času hodnotíte svoju kariéru?

To, o čom som sníval sa mi splnilo. Z dedinky Biely Potok som prenikol do skvelých klubov a hral som na najvyššej úrovni.

Keď som sa dostal do zostavy, robil som všetko preto, aby som z nej nevypadol. Mal som šťastie, že som natrafil na skvelých starších spoluhráčov.

Vždy som si dal poradiť a mal som uši otvorené. Dnes si mladí myslia, že vedia všetko, ale tak to nie je.

Vďaka futbalu som si našiel veľa kamarátov a zažil množstvo zážitkov. Ďakujem za to tiež svojej rodine a manželke. Že bola vždy tolerantná a podporovala ma.