Naprieč Slovenskom sa beží 533 kilometrov vo viacčlenných tímoch. Aj o tom je národný štafetový beh The Run, ktorého sa každoročne zúčastňuje viac ako tisícka bežcov.
Kapitán tímu Run N'Poses MATEJ KORYTÁR doviedol svoj tím prvýkrát na pódium, keď na bratislavské námestie prišiel na treťom mieste v kategórii Freestyle.
V ďalšej epizóde podcastu SportNEAT hovoril o tom, ako vyzerá príprava na takéto podujatie, o čom vlastne je, ako vyzerá orientácia najmä počas nočných úsekov či ktoré etapy by si najradšej vybral.
Skúste na úvod v krátkosti opísať, čo je to vlastne za podujatie?
The Run je štafetový beh naprieč celým Slovenskom. Začína sa v piatok okolo obeda v Košiciach a do cieľa v Bratislave sa dobieha v nedeľu. Trasa vedie severnou časťou krajiny cez Tatry a Žilinu smerom dole do hlavného mesta.
Čo všetko ste museli ako kapitán zabezpečiť pred pretekmi?
Je to veľmi komplexné plánovanie a nebol som na to úplne sám, pomáhali mi aj ďalší chalani z tímu. Prvou a mimoriadne náročnou úlohou bolo zohnať bežcov. Oslovil som mnohých, ktorí behajú desiatky hlboko pod 50 minút, no mnohí odmietli.
Tento beh je totiž hlavne o vystúpení z komfortnej zóny – dva dni fungujete s minimálnym spánkom (len pár hodín za noc), ste 48 hodín v aute a musíte tri až štyrikrát odbehnúť približne 10 km, často s veľkým prevýšením.
Ďalšou časťou je logistika. Potrebujete minimálne dve autá, ideálne dodávky, aby si bežci mohli aspoň trochu vystrieť nohy. Musíte naplánovať ubytovanie na trase, kde sa ľudia môžu na pár hodín natiahnuť a osprchovať. Potom je tu vizuálna stránka – tričká s logom a zháňanie sponzorov, ktorí nás podporia finančne alebo produktmi.
Spomínali ste tím – ako sa vlastne vyskladala vaša zostava bežcov, keďže ste boli rôznych národností a povolaní?
Celé to vzniklo asi pred tromi rokmi, keď ma oslovil kamarát, že chcú niečo takéto riešiť v rámci firmy. Začali sme kamarátmi v okolí a potom to už išlo odporúčaniami. Postupne sa okolo toho vybudovala komunita.
Pri výbere bežcov sa snažíme uprednostniť tých, ktorí už s nami bežali, pretože majú skúsenosti s logistikou aj s rozložením síl. Nemôžete ísť hneď prvú etapu naplno, lebo na tých ďalších by ste trpeli. Tento rok sme však mali takmer polovicu nováčikov.
VIDEO: Najnovšia epizóda podcastu SportNEAT
Cieľ bol dobehnúť 533 km pod 40 hodín s priemerným tempom 4:30 min/km. To sa aj podarilo a skončili ste tretí. Považujete to za úspech?
Určite áno. Sme amatérski „hobby“ bežci, nikto z nás nerobil atletiku profesionálne. Tempo 4:30 sme si naprojektovali na základe výsledkov z minulých rokov, kedy by to vždy stačilo na tretie miesto. Vyšlo nám to, čo považujem za skvelý výsledok.
Ako vyzerala vaša športová príprava na tieto špecifické preteky?
Tento rok moja príprava nebola ideálna kvôli zraneniu bedra, čo sa odrazilo aj na tom, že som nakoniec odbehol len jednu etapu. Vo všeobecnosti však človek potrebuje nabehať objemy.
Odborníci hovoria, že toľko, koľko plánujete zabehnúť počas pretekov (povedzme 40 km), by ste mali nabehať týždenne. Ideálne je behať dlhodobo aspoň 50 km za týždeň a občas si zaradiť dva behy za deň (ráno aj večer).
Hoci sa spánková deprivácia nedá úplne nasimulovať, je zaujímavé sledovať, ako sa telo dokáže adaptovať a „prepnúť“ do výkonu aj po dvoch hodinách spánku.
Čo sa bežcovi odohráva v hlave, keď beží nočnú etapu uprostred lesa a spolieha sa len na navigáciu v hodinkách?
Je to veľká previerka psychiky. Hoci je beh individuálny šport, pri štafete máte v podvedomí, že bežíte za celý tím. To vás motivuje nezvoľniť ani vtedy, keď by ste to pri vlastnom tréningu už vzdali.
Pamätám si etapu zo Štrbského Plesa – 16,5 km v úplnej tme len s čelovkou. Keď pred sebou v diaľke uvidíte svetielko iného bežca, ktorého dobiehate, je to veľmi povzbudivý pocit.
Tento rok organizátori povolili tri sprievodné autá. Ako to pomohlo logistike tímu so 16 bežcami?
Bola to obrovská pomoc. Pri dvoch autách po šesť bežcov (v minulom roku) bol časový buffer medzi behmi jedného auta približne 5 až 6 hodín. Za ten čas sa musíte presunúť, najesť a osprchovať, čo je veľmi tesné. Pri troch autách a 16 bežcoch sa tento čas na regeneráciu a oddych natiahol na 8 až 9 hodín, čo výrazne uľahčilo celú logistiku.
Čo sa v tíme deje, keď niekto vypadne kvôli zraneniu alebo chorobe, ako sa to stalo tento rok vám?
Je dôležité o tom v tíme otvorene hovoriť. Ja som už do pretekov išiel so zranením a vopred sme sa dohodli, že ak ma to obmedzí, moje etapy si rozoberú tí, ktorí sa budú cítiť „fresh“. To sa aj stalo a dopadlo to výborne.
V minulosti sme však mali horšie situácie, keď nám vypadli dvaja ľudia kvôli horúčkam a úpalu a zvyšní členovia museli behať aj päť etáp.
Tento rok sme mali v tíme Romana, ktorý dobrovoľne odbehol päť etáp, pretože sa na to cítil. V štafete musí ísť ego bokom – ak je niekto v lepšej kondícii, treba mu etapu prenechať v záujme výsledku tímu.
Spomínali sme aj orientáciu – jeden z členov sa minulý rok na trati stratil. Čo sa vtedy robí?
Tomáš minulý rok zabehol zle a išiel 7 km opačným smerom. Každý bežec má u seba GPS tracker, takže nám volali organizátori, že náš bežec beží zle. Museli sme preňho prísť autom a vrátiť ho na miesto, kde zišiel z trasy, čo nás stálo veľa času. Tento rok si to však vynahradil, vymenil Apple Watch za Garminy a svoju etapu už trafil správne.
Čo bol pre vás najsilnejší moment tohto ročníka?
Určite dobeh do cieľa. Už pred poslednou etapou sme vedeli, že ak ju dobehneme, budeme tretí. Celé je to však hlavne o zážitku a o tom, že v kritických situáciách a po dvoch dňoch bez spánku spoznáte skutočný charakter ľudí.
Ako vnímate úroveň organizácie tohto podujatia?
Je tam vidieť obrovský progres. Organizovať beh cez celé Slovensko, kde musíte byť na každej odovzdávke 24/7, je extrémne náročné. Stále viac obcí sa angažuje a na odovzdávkach poskytujú občerstvenie ako melóny, buchty či minerálky.
Mnohé obce otvárajú školy a telocvične na prespanie a sprchu. Taktiež aplikácia The Run je podľa mňa najlepšia na Slovensku – vidíte v nej real-time polohu tímu aj prognózy dobehov.
Ako ste sa k behu dostali vy osobne a ako dnes vyzerá váš tréning popri práci z domu?
Aktívne a štruktúrovane behám asi tri roky. Predtým som robil florbal, tenis a Spartan Race, ale behu chýbal systém. Keďže pracujem z domu pre americkú firmu (od 14:30 do 22:00), mám čas na tréning dopoludnia alebo počas prestávok.
Snažím sa behať 5-krát týždenne a k tomu pridať silový tréning. Okrem toho si strážim denný cieľ 10 000 krokov – ráno idem so psom a doma v bytovke nemáme výťah, čo mi v tom pomáha.
Komu by ste odporučili vyskúšať si takýto štafetový beh?
V podstate každému, kto je schopný odbehnúť 10 km. Väčšina tímov to nejde kvôli výsledku, ale ako teambuilding. Ak niekto nemá vlastný tím, na stránkach pretekov (The Run alebo Od Tatier k Dunaju) funguje „bežecká zoznámka“, kde kapitáni hľadajú chýbajúcich bežcov.
Takto sme našli aj Romana a Tomáša. Je to vynikajúci spôsob, ako utužiť vzťahy, pretože v aute strávite 48 hodín s ľuďmi s podobnými hodnotami a koníčkami.
Ktorú z možností by ste si vybrali. Prvá etapa v Košiciach alebo posledná v Bratislave?
Vybral by som si tú poslednú. Je kratšia a má špeciálnu atmosféru, lebo v cieľovej rovinke sa k vám pripojí celý tím.
Zázrivá alebo Čičmany?
Radšej Čičmany. Zázrivá je podľa mňa najhoršia etapa na celom The Run. Je to náročný trail v kopci, ktorý mi ako bežcovi z dediny bez kopcov vôbec nevyhovuje. Minulý rok som sa tam v horúčave veľmi vytrápil.
Stúpanie do Svätého Jura alebo klesanie zo Štrbského Plesa?
Klesanie zo Štrbského Plesa je veľmi pekné, ale nekonečne dlhé (16,5 km). Stúpanie do Svätého Jura je zas na psychiku kvôli nepríjemnému kopcu na konci v teple. Ale išiel by som si vyskúšať ten Svätý Jur.
