„Keď je Laco v bráne, nikdy neprehráme,“ zneli pokriky v časoch, keď v bránke slovenskej hokejovej reprezentácie čaroval JÁN LACO.

Na svojich prvých MS v roku 2012 získal striebro a semifinále s Čechmi si ani nepamätá.

Teraz má 44 rokov a ako prevádzkový manažér riadi hokejový areál v Liptovskom Mikuláši. Pred štyrmi rokmi kandidoval na primátora a prehral len o 57 hlasov.

V rozhovore pre Sportnet rekapituloval kariéru, porovnal hokejový tlak s politickým, vyjadril sa aj k slovenským hokejistom v KHL, spomínal si na to, ako si sám napravoval rameno aj na časy v Donecku v roku 2014.

"Napokon nám KHL oznámila, že domáce zápasy hrať nemôžeme a ak chceme sezónu dokončiť, musíme hrať v Bratislave. Dnes človek premýšľa, či už vtedy niekto vedel, že k niečomu príde a chcel nás týmto rozhodnutím ochrániť."

Sme pri aréne, ktorá nesie vaše meno - JL Aréna. Ako vznikol tento projekt?

Viac-menej jednoducho. Liptovský Mikuláš je hokejové mesto a o hokej je tu veľký záujem, či už zo strany mládeže alebo amatérskych hráčov. So spoločníkmi sme využili vlnu úspešného roku 2012. Vtedy sa podarilo viacero vecí a my sme na to nadviazali. Po majstrovstvách sveta sme začali pracovať na tom, aby sme arénu postavili.

Aréna ste budovali ešte popri vašej hráčskej kariére. Bolo náročné popri profesionálnom hokeji riešiť taký veľký projekt?

Nebolo, pretože moji spoločníci zastrešili prakticky všetko. Či už projektovú prípravu, samotnú výstavbu aj prvé roky prevádzky. Bolo to naozaj najmä na nich a zvládli to výborne. Ja som s tým počas aktívnej kariéry nemal prakticky žiadne starosti.

Dnes tu pôsobíte ako prevádzkový manažér. Čo to v praxi znamená?

Keď som skončil kariéru, prvý rok som bol tak trochu „pohodený“ v areáli. Zároveň som si na dobrovoľnej báze vyskúšal aj trénerský chlebík pri mládeži. Pomáhal som na tréningoch a učil sa, pretože je to úplne iná práca.

Po roku som však zistil, že to nie je celkom pre mňa. Viac vecí mi prekážalo ako mi prinášalo radosť a uspokojenie, takže som sa rozhodol z tejto cesty odísť.

Stiahol som sa preto do prevádzkovej časti. Takto mi to vyhovuje. Pri hokeji som aj nie som. Stále som v kontakte s prostredím, občas nazriem do šatne, ale trénovaniu sa nevenujem. Zostala mi prevádzková a manažérska činnosť.

Keď sa obzriete za dvanástimi rokmi fungovania arény, vidíte jej prínos pre hokej v Liptovskom Mikuláši?

Samozrejme. Dnes korčuľuje oveľa viac ľudí a v meste je výrazne viac priestoru pre hokej. Či už pre amatérsky šport alebo pre verejné korčuľovanie. Z tohto pohľadu sme podľa mňa urobili dobrú službu mestu aj celému regiónu. To je pozitívne a myslím si, že tento priestor tu mal svoje opodstatnenie.

Chodíte si ešte niekedy zachytať?

Do bránky ma už nedostane nikto. Raz, niekedy dvakrát do týždňa si však chodím s partiou zahrať hokej ako hráč. Baví ma to, je to zábava a nahrádza mi to šport aj kabínu. Aj ten typický „smrad“ v šatni. To mi úplne stačí.

Koncom septembra sa u nás začína aj Liptovská amatérska hokejová liga. Zastrešujeme ju a zároveň v nej aj hrám. Takto si stále udržiavam kontakt s hokejom.

Vaša spoločnosť však neprevádzkuje len túto arénu, ale aj mestský zimný štadión a hotel.

Áno. Pred dvanástimi či trinástimi rokmi sme s mestom podpísali dlhodobú zmluvu, na základe ktorej spravujeme mestský zimný štadión aj celý areál.

Pred šiestimi rokmi sme po rekonštrukcii štadióna odkúpili od mesta aj časť pôvodného objektu, kde kedysi sídlil klub a nachádzalo sa tam jeho zázemie. Po rekonštrukcii sa tieto priestory presťahovali do novej časti štadióna, takže sme ich odkúpili a vybudovali tam menší mestský hotel.

Ako dnes vyzerá spolupráca s mestom a s klubom? Štadión stále patrí mestu, ale klub už nie je mestský.

Za tých dvanásť rokov sa vystriedalo viacero manažérov aj riaditeľov, či už v mestskom alebo v súkromnom klube. Dnes je to predovšetkým o dohode. Musíme spolu komunikovať a hľadať spoločné riešenia, hoci doba je dnes trochu nervóznejšia a každý je občas podráždený.

Vždy sa však snažíme všetko nastaviť tak, aby na to nedoplatili hráči ani návštevníci. Myslím si, že za dvanásť rokov sme nemali žiadny vážny incident ani situáciu, keď by niečo prestalo fungovať.

Hotel slúži najmä hokejistom a hosťujúcim tímom?

Nie. Fungujeme ako bežné ubytovanie. Sme na všetkých rezervačných platformách, takže každý, kto príde do Liptovského Mikuláša a hľadá ubytovanie, môže prísť aj k nám.

Ste traja spolumajitelia. Máte medzi sebou rozdelené kompetencie?

Dnes už ani veľmi nie. Mám dvoch spoločníkov. Jeden žije v Liptovskom Mikuláši a venuje sa svojmu podnikaniu, druhý je z Trnavy a má tiež svoje aktivity. Väčšina operatívy je preto na mne.

Pred štyrmi rokmi ste kandidovali na primátora Liptovského Mikuláša a prehrali ste len o 57 hlasov. Čo vás viedlo ku kandidatúre?

Pred štyrmi rokmi bola situácia v meste veľmi nejasná, neprehľadná, až kritická. Mesto bolo v rozpočtovom provizóriu a mnohé procesy jednoducho nefungovali. Po dlhšom zvažovaní som sa rozhodol kandidovať.

Evidentne to nebolo zlé rozhodnutie, keďže rozdiel bol naozaj minimálny. Myslím si, že sme odviedli kus dobrej práce.

Kandidovať proti úradujúcemu primátorovi, ktorý bol vo funkcii už tretie volebné obdobie, nie je jednoduché. Z tohto pohľadu sme urobili veľký kus roboty a ukázalo sa, že mesto je pripravené akceptovať aj inú alternatívu.

Ako dnes s odstupom štyroch rokov spomínate na obdobie kampane? Čo vám dalo?

Dalo mi veľmi veľa. Bol to úplne iný svet práce, komunikácie aj vnímania vecí. Za to obdobie som sa naučil obrovské množstvo nových vecí. Zároveň však musím povedať, že to bolo mimoriadne náročné obdobie.

Absolvoval som množstvo stretnutí, rozhovorov a riešení rôznych problémov. A najmä som zistil, že v politike nefungujú základné princípy, na ktoré som bol zvyknutý zo športu.

Tridsať rokov som fungoval v športovom prostredí a zrazu som sa ocitol v úplne inom systéme. Vo finále podľa mňa politika nemá byť o získavaní moci. Má byť službou ľuďom.

Práve to sa vo mne bilo. Neustále počúvame o tom, kto sa chce dostať k moci. K akej moci? Pre mňa to nedáva zmysel, pretože nejde o moc, ale o službu. Po čase som si to celé upratal v hlave a práve toto mi na politike prekáža asi najviac – že sa príliš sústreďujeme na získanie moci. To je pre mňa zvláštne.

Bol pre vás väčší tlak kandidovať na primátora alebo postaviť sa do bránky proti najlepším hokejistom sveta? Dá sa to vôbec porovnať?

Dá sa to porovnať. Je to však iné. Keď vyrastáte v športovom prostredí od detstva, postupne si budujete návyky na zvládanie stresu a náročných situácií.

Toto bola pre mňa úplne nová skúsenosť. Bol som hodený do neznámeho prostredia a musel som sa s tým za pochodu vyrovnať. Veľa som sa naučil, veľa vecí mi zmenilo pohľad. Bola to veľmi dobrá skúsenosť.

Každému, kto má chuť naučiť sa niečo nové, odporúčam, aby si to vyskúšal, či už ako poslanec alebo v inej verejnej funkcii. Je dobré, keď sú ľudia aktívni a zaujímajú sa o dianie okolo seba.

Analyzovali ste potom vo vašom tíme, prečo to napokon tak tesne nevyšlo?

Samozrejme, analyzovali sme to. Bolo to naozaj veľmi tesné. Na stole bolo aj prepočítanie hlasov, lenže systém je nastavený tak zle, že by som musel právne napadnúť protikandidáta. A to mi nedávalo zmysel.

Prečo by som mal ja napádať protikandidáta za spočítanie hlasov? Za to predsa zodpovedá volebná komisia a nastavenie zákona. Myslím si, že pri tridsaťtisícovom meste by pri rozdiele 150 či 200 hlasov malo byť prepočítanie automatické. Chyba sa môže stať. Je to podľa mňa vec, nad ktorou by sa mali zamyslieť ľudia zodpovední za voľby aj legislatívu. Ale je to už za nami.

Zvažovali ste kandidatúru aj tento rok?

Nie. Situácia v meste je dnes úplne iná. Mesto funguje. Samozrejme, nevidím do všetkého a čas možno ukáže viac, ale dnes je situácia odlišná. Pred štyrmi rokmi mi kandidatúra dávala zmysel.

Vráťme sa k hokejovej kariére. Keď sa na ňu pozriete spätne, ako ju vnímate?

Bola zvláštna. Určite nie priamočiara. Nedávno som zachytil rozhovor s Jánom Lašákom. Ľudia nás možno vnímali ako nejaké hviezdy, ale Jano presne povedal, že ani on nebol od začiatku nejaký top brankár. Keď sa pozrieme na brankárov v NHL, ktorí mali dvadsaťročné kariéry a chytali na špičkovej úrovni prakticky od prvého ročníka, tak moja cesta bola úplne iná. Mal som svoje výkyvy.

Postupným dozrievaním to však prišlo neskôr. Bol som asi trpezlivý, hokej ma stále bavil a chcel som ho robiť. Nakoniec tá šanca prišla. Vždy hovorím, že príležitosti sú okolo nás stále, len ich treba zachytiť a byť v tej chvíli pripravený. Mne tá lepšia časť kariéry prišla síce neskôr, bola kratšia, ale o to intenzívnejšia.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Stále sa točíme okolo roku 2012 a striebornej medaily, ale pre mňa bolo kľúčové obdobie ešte o rok či dva skôr. Pomaly som končil s hokejom, nemal som kontrakt, čakal som na príležitosť a napriek tomu ma to nezlomilo. Bol som nastavený systematicky pracovať, byť trpezlivý a čakať. A ono to prišlo.

Práve trpezlivosť mi v spoločnosti veľmi chýba. Mladí chalani sú prirodzene netrpezliví, ale je to aj dobou. Všetko máme okamžite – informácie, nákupy, čokoľvek. A to je nebezpečné. V športe, biznise aj živote. Keď človek nemá trpezlivosť, môže to byť kontraproduktívne.

Je naopak niečo, čo vo svojej kariére ľutujete?

Nie, neľutujem nič. Skôr sú veci, ktoré by som dnes riešil inak. Lenže vtedy som na to nemal skúsenosti, vedomosti ani správne vzory. Preto si to ani nezazlievam. Rozhodoval som sa podľa toho, čo som vtedy vedel.

Viete to konkretizovať?

Je to skôr všeobecné. Týka sa to fungovania, správania a reakcií na náročnejšie obdobia. Kedysi som mal tendenciu obviňovať všetkých okolo seba – trénerov, spoluhráčov, kohokoľvek. Lenže takto to nefunguje. Človek musí začať od seba. Keď som to pochopil a niekto mi s tým pomohol, veci začali fungovať.

Čiže išlo najmä o vlastné mentálne nastavenie?

Jednoznačne. To bol obrovský rozdiel. Za našich čias nás nikto neviedol z mentálnej stránky. Nikto sa o to nestaral. Dnes viem, aké je to dôležité. Navyše, nie všetky autority a vzory, ktoré sme mali, boli správne.

Myslíte si, že sa to už zmenilo?

Myslím si, že áno. Stačí sa pozrieť na dnešných osemnásťročných hokejistov. Keď ich počúvate po zápasoch, máte pocit, že rozprávajú dvadsaťpäťroční chlapi.

Sú mentálne vyspelí, veľa cestujú, majú množstvo informácií, učia sa komunikovať s médiami aj správať sa na verejnosti. My sme tieto možnosti nemali. Boli sme odkázaní len na ľudí okolo seba.

Dnes sú mladí hráči pripravení oveľa komplexnejšie. Keby ste si pozreli rozhovory reprezentantov do 18 rokov spred dvadsiatich či tridsiatich rokov a porovnali ich s dneškom, bol by to obrovský rozdiel.

Vráťme sa ešte k roku 2012 a k strieborným MS. Aké spomienky to vo vás vyvoláva?

Sú to krásne spomienky. Urobili sme kus dobrej roboty. Veľa som sa tam naučil a mali sme okolo seba skvelých ľudí. Či už realizačný tím, alebo spoluhráčov. Boli tam Zdeno Chára, Miro Šatan, Mišo Handzuš. Prišli mladí chalani ako Tomáš Tatar či Libor Hudáček. Celé si to výborne sadlo, realizačný tím to perfektne nastavil. Samozrejme, okrem finálového zápasu sú na to len pekné spomienky.

Získali ste striebro, vy ste boli najlepším brankárom turnaja a fanúšikovia skandovali: „Keď je Laco v bráne, nikdy neprehráme.“ To musela byť neuveriteľná eufória.

Bola. Keď sa na to pozriem spätne, pred majstrovstvami som do decembra v klube Lev Poprad prakticky vôbec nechytal. Nedostal som šancu ani na jeden zápas, ani striedanie v zápase neprišlo.

Až keď sa veci pokazili, klub sa začal rozpredávať a niektorí hráči odišli, začal som od decembra pravidelne nastupovať. Chytal som prakticky každý zápas a bolo ich ešte dosť.

Keďže sme nepostúpili do play-off, sezóna sa nám skončila už koncom februára. Ja som absolútne nemal v hlave prípravu na majstrovstvá sveta. Vrátil som sa domov, bola výborná lyžiarska sezóna a celý marec som lyžoval v Jasnej. Mal som úplne čistú hlavu. Robil som, čo som mal rád.

Potom prišiel niekedy okolo 20. marca telefonát, aby som sa zapojil do úvodnej prípravy reprezentácie. Bral som to tak, že si predĺžim sezónu o dva týždne, zatrénujem si a tým sa to skončí. Vedel som, že prídu ďalší brankári a miesto pre mňa nebude. Tak som tam išiel úplne uvoľnený.

Lenže týždne ubehli a ja som tam stále bol. Prišli prípravné zápasy. Už si nepamätám všetky detaily, ale čakalo sa, či bude môcť prísť aj Jaro Halák, ale neprišiel.

Ja som tam ostal a tréner Vladimír Vůjtek mi dal šancu v nejakých prípravných zápasoch. Potom sme hrali v Jaroslavli s Ruskom. Prehrali sme, myslím, 0:1 a oni nás mleli ako mlynček. Možno sa práve vtedy v Láďovi niečo zlomilo a začal mi viac veriť.

Nakoniec som zostal aj na majstrovstvá sveta. Stále som si však myslel, že budem sedieť na tribúne ako tretí brankár. Potom prišlo rozhodnutie, že na súpiske budeme s Peťom Hamerlíkom. A odtiaľ sa to celé rozbehlo. Aj toto bol taký netradičný príbeh, podobne ako celá moja kariéra.

Nakoniec ste odchytali deväť z desiatich zápasov a zaznamenali sedem víťazstiev. Máte z tých majstrovstiev aj nejaké úsmevné spomienky?

Dnes už áno. Keď sme tam išli, naším hlavným cieľom bolo kvalifikovať sa na zimnú olympiádu v Soči 2014. Vtedy sa hralo v novom formáte: dve skupiny po osem tímov a každý s každým. Bolo to nekonečné.

Neustále sme prepočítavali tabuľku. Hovorili sme si, že keď vyhráme nad týmito a týmito, máme to vo vrecku. Nám sa to podarilo, vyhrali sme aj nad Američanmi, ale kalkulačky sa pokazili.

Ostatné výsledky všetko premiešali. Vyhrali sme ďalší zápas a zrazu sme zistili, že ešte stále nemáme istotu. Vtedy to bolo až komické. Po každom zápase sme sa pýtali, koľko bodov ešte potrebujeme.

Až po majstrovstvách sme sa na tom smiali, koľko zápasov sme ešte museli vyhrať, aby sme si boli istí postupom. No a pod tým tlakom sme sa nejako doplavili až do finále.

Vo štvrťfinále vás čakala Kanada. Prišiel pamätný obrat a víťazný gól Michala Handzuša. Ako si na ten zápas spomínate?

Kľúčový bol faul kanadského kapitána Getzlafa. Bol úplne zbytočný a podľa mňa práve ten nám otvoril cestu k víťazstvu. Vždy hovorím, že to bol rozhodujúci moment zápasu. Taký skúsený hráč ten moment jednoducho nezvládol.

VIDEO: Zostrih štvrťfinálového zápasu Kanada - Slovensko na MS 2012

Potom prišlo legendárne semifinále s Českom a výhra 3:1. Vy ste mali 36 zákrokov.

Hej? Výhra nad Kanadou nás nakopla. Tam nám narástla chuť a opadol tlak, pretože kvalifikácia na olympiádu už bola prakticky istá. Od tej chvíle sme mali pocit, že všetko navyše si už môžeme len užívať.

Samotný zápas s Českom si úprimne veľmi nepamätám. Bol som úplne ponorený do hry. Až keď som si neskôr pozrel zostrihy, uvedomil som si, čo sa tam vlastne dialo. Myslím si, že diváci v hale aj doma si ten zápas museli naozaj vychutnať.

Finále už proti Rusku nevyšlo. Súper mal vtedy v tíme Dacjuka, Malkina či Ovečkina.

Rusko malo obrovskú kvalitu a nám už dochádzali sily. Najmä pre zranenia. Marcel Hossa mal zlomenú ruku, ďalší obrancovia vypadli, iní hrali cez bolesť, niektorí na obstrekoch. Tá energia už jednoducho nebola taká ako v predchádzajúcich zápasoch. Rusi prešli celým šampionátom bez jedinej prehry, takže z ich pohľadu to boli naozaj výnimočné majstrovstvá.

Boli to pritom vaše prvé majstrovstvá sveta a hneď ste priniesli medailu. Ešte o rok skôr ste chytali v Detve, takže to asi prekonalo očakávania všetkých vrátane vás. Do reprezentačného kempu ste predsa išli s tým, že si len predĺžite sezónu. Bol to až nepredstaviteľný skok?

Áno, človek zrazu skočil do úplne iného sveta, do inej ligy. Samozrejme, bol to obrovský skok, ale opäť sa vrátim k tomu, že príležitosť prišla a ja som na ňu bol pripravený.

Nebolo to tak, že by som sa tam len náhodou ocitol a trápil sa. Fyzicky som bol veľmi dobre pripravený a myslím si, že aj technicky z brankárskej stránky. Hoci som počas sezóny veľa nechytal, mali sme v HC Lev Poprad výborného trénera brankárov, s ktorým sme pracovali na množstve technických detailov. Aj vďaka tomu som sa cítil pripravený.

Chýbala mi síce celosezónna zápasová prax, ale od januára som už chytal veľa ťažkých zápasov, takže som sa do toho dostal. Navyše som bol oddýchnutý.

Po skončení klubovej sezóny som si doma na Liptove užil lyžovačku, vyčistil si hlavu a na reprezentačný zraz som prišiel úplne pokojný. Šanca prišla a bol som na ňu pripravený.

KHL pod Tatrami dnes znie až trochu ako sci-fi. Aké bolo hrať KHL práve v Poprade?

Nemyslím si to len preto, že práve tento projekt dal šancu mne, ale z celoslovenského pohľadu priniesol do hokeja obrovskú kultúru.

Na zápasy chodili ľudia z celého Slovenska a fandili nám. Dodnes si hovorím, že to bolo neuveriteľné. Vravel som si, že to ani nie je možné. V Poprade fandilo jednému tímu celé Slovensko. Fanúšikovia sa spojili. Nebolo tam pokrikovanie, urážky ani zbytočné konflikty, ktoré dnes, žiaľ, na niektorých štadiónoch vidíme.

Atmosféra pripomínala majstrovstvá sveta alebo olympiádu. Ľudia prišli na hokej za zážitkom. Dali si šál, pivo, klobásu a fandili. Presne takto by podľa mňa mala vyzerať kultúra aj v našich domácich súťažiach. Myslím si, že práve toto by mal byť cieľ klubových manažérov aj zväzu.

Asi to bol aj najnáročnejší rok z pohľadu cestovania. Neustále ste lietali na dlhé vzdialenosti.

Bolo to náročné. My sme mali krátke lety len do Rigy, Helsínk a ešte Moskva bola v poriadku. Všetko ostatné boli dlhé presuny.

Musím však povedať, že klub fungoval veľmi profesionálne. Kým neprišli interné problémy, bolo všetko výborne zorganizované. Mali sme špičkové podmienky, o všetko bolo postarané. Bola to veľmi dobrá skúsenosť.

Práve tam som prvýkrát zažil čisto profesionálne prostredie. V slovenskej extralige sa síce každý snažil robiť maximum, ale keď človek zažije takúto úroveň starostlivosti, uvedomí si, že sa to dá robiť ešte úplne inak.

Samozrejme, všetko závisí od financií a možností klubov. Aj preto majú jednotlivé ligy svoju úroveň a treba sa k tým najlepším postupne približovať.

Potom prišiel Donbas Doneck, kde ste mali výborné čísla, ale po vypuknutí vojny klub prestal pôsobiť v KHL a sezónu ste dohrávali v Bratislave. Ako si dnes spomínate na ten koniec?

S odstupom času je to veľmi zvláštny pocit. Mne sa v Donecku naozaj veľmi páčilo – mesto aj klub mali neuveriteľnú energiu.

Veľkou inšpiráciou bol futbalový Šachtar, ktorý už vtedy fungoval na špičkovej profesionálnej úrovni. Aj hokejový klub sa chcel k tomu priblížiť a robil všetko pre to, aby sa každým rokom posúval vyššie.

Je mi veľmi ľúto, že sa to celé skončilo a nemohli pokračovať. Mali fantasticky našliapnuté na vybudovanie špičkovej organizácie. Zažil som tam dva roky a dokonca som podpísal nový dvojročný kontrakt.

Keď sme v roku 2014 hrali v exile, po sezóne sme sa ešte do Donecka vrátili. V byte som mal stále svoje veci, nechával som si ho. Do auta som naložil len to najnutnejšie a cez celú Ukrajinu som išiel domov autom.

Zaujímavé bolo, ako vtedy prúdili informácie. Pamätám si, že ešte v decembri 2013 sme boli s dcérkou na námestí. Nebol ani sneh a mama mi telefonovala, čo sa tam deje. Ja som jej povedal, že neviem, veď som práve na námestí a nič zvláštne nevidím.

Aj mediálna vojna je dnes úplne inde. Vtedy som to vôbec nevnímal tak, že by malo prísť niečo vážne. Dokonca ani keď sme neskôr odišli hrať do Bratislavy, stále to nevyzeralo, že by sa malo niečo dramatické stať.

Napokon nám vedenie KHL oznámilo, že domáce zápasy hrať nemôžeme a ak chceme sezónu dokončiť, musíme hrať v Bratislave. Dnes človek premýšľa, či už vtedy niekto vedel, že k niečomu príde a chcel nás týmto rozhodnutím ochrániť.

Každopádne mi je to celé veľmi ľúto. Mesto sa rozvíjalo a klub mal našliapnuté vybudovať spolu so Šachtarom dve mimoriadne silné športové organizácie.

Po skončení sezóny ste sa teda ešte do Donecku vrátili?

Áno. Ak si dobre spomínam, vyradila nás Praha a po sezóne sme sa normálne vrátili do mesta. Bolo to niekedy na prelome marca a apríla.

Stále sa pritom nič mimoriadne nedialo. Aj preto som podpísal nový kontrakt a nechal som si byt. Keby som vedel, čo príde, samozrejme by som všetko zbalil. Rodina bola už doma, ja som mal v Donecku auto, naložil som veci a odišiel na leto domov.

Ako potom klub riešil vašu zmluvu?

Chvíľu nikto nevedel, čo bude. Ak si dobre pamätám, prišlo rozhodnutie, že všetky registrované zmluvy v KHL zostávajú platné, ale vzhľadom na nejasnú situáciu sa na určitý čas zmrazia. Mohli sme si nájsť nové pôsobisko minimálne na rok, pričom zmluva sa nezrušila, iba sa jej platnosť odložila.

Práve vtedy podpísal tréner Andrej Nazarov zmluvu s Astanou a zavolal mi, či nepôjdem za ním. Tak som odišiel na dva roky do Astany.

Aký bol život v Kazachstane?

Zase úplne iný, ale veľmi zaujímavý. Je to už mentalitou bližšie k východu, takže ľudia sú trochu iní.

Čo sa týka organizácie, Barys fungoval veľmi dobre. Veľa vecí bolo prepojených s reprezentáciou, takže sa snažili vytvoriť kvalitné podmienky aj pre domácich hráčov. Klub robil maximum preto, aby bol konkurencieschopný a profesionálny.

Keď sa ešte vrátim k Ukrajine – ako ste vnímali správu o ruskej invázii v roku 2022?

Je to veľmi smutné. V dnešnej dobe je podľa mňa veľmi nebezpečné a nezodpovedné, keď svetoví lídri dopustia niečo také.

Nemyslím si, že treba teraz ukazovať prstom len na jedného či druhého alebo tretieho. Každý nesie určitú zodpovednosť za to, kde sa dnes svet nachádza. Je veľmi nebezpečné hazardovať s ľudskými životmi. Dnes už to nie je o tom, že sa proti sebe postaví niekoľko vojakov a uvidí sa, ako to dopadne.

Veľa sa diskutovalo o tom, že viacerí slovenskí hokejisti aj po vypuknutí vojny odišli hrať do KHL. Aký je váš pohľad?

Je to veľmi ťažká téma. Ja by som sa najprv spýtal jednu vec – zastavil sa úplne celý svetový biznis s Ruskom? Sme si istí, že sa prerušilo naozaj všetko? Že nikto neberie ani liter ropy alebo nafty?

Ak ideme niekoho súdiť, tak si najprv povedzme, či sme pripravení odstrihnúť úplne všetko. Ja som za, ale dokážeme to?

Lenže hokejisti toto vo svojich rukách nemajú. Oni môžu rozhodnúť iba o tom, či ponuku prijmú alebo nie.

Áno. A potom je otázka, či máme právo súdiť ich rozhodnutie. Tí chalani sa rozhodli určitým spôsobom a treba to rešpektovať. Od toho tu je Medzinárodná hokejová federácia alebo zväzy. Ak by nastavili pravidlá, že hráči z KHL nemôžu reprezentovať, tak by tam jednoducho nemohli byť.

Mám však pocit, že celá zodpovednosť sa preniesla na hráčov, zatiaľ čo vyššie organizácie ju na seba nezobrali.

Niektoré zväzy, ako napríklad Lotyši, to rozhodnutie spravili.

Presne tak. Ja len hovorím, že nerozumiem, prečo sa celá zodpovednosť prenáša na hráčov. Pokojne sa môže povedať: „Dobre, hráte v KHL, ale dôsledok vášho rozhodnutia bude, že nebudete reprezentovať.“ Potom je to jasné. Každý sa rozhodne, či tam chce ísť alebo nie.

U nás to tak istý čas bolo, ale posledné dva či tri roky už v reprezentácii nastupujú aj hráči z KHL.

Áno, táto téma podľa mňa nemá víťaza a veľmi rozdeľuje spoločnosť aj verejnú mienku a je ťažké sa k tomu postaviť.

Nie k tomu, čo sa deje – v tom mám jasno. Ale nechcem súdiť tých chalanov za ich osobné rozhodnutie. Myslím si, že mi to neprináleží.

Poďme ešte k záveru vašej hráčskej kariéry. Prišiel v roku 2019, naposledy ste chytali za Košice. Bola to však pomerne krátka sezóna. Čo bolo dôvodom konca?

Do Košíc som prišiel po približne roku, počas ktorého som sa dával zdravotne dokopy. Bral som to tak, že by som ešte mohol oživiť svoju kariéru a zároveň pomôcť organizácii.

Úprimne poviem, ani som tam nešiel s tým, že na mne bude stáť play-off. Klub mal brankárov, ktorí odchytali celú sezónu, nechcel som do toho vstúpiť. Skôr som to vnímal tak, že prídem ako skúsenejší hráč, mentor, ktorý môže mladším niečo odovzdať a pomôcť im svojimi skúsenosťami.

Napokon som v play-off predsa len odchytal tri zápasy. Lenže už ma veľmi trápilo rameno. Neustále mi vyskakovalo, dokonca aj počas zápasov. Vedel som si ho sám napraviť, ale už to bolo veľmi nepríjemné a nekomfortné. Po sezóne som sa preto rozhodol skončiť.

Mal som už 37 rokov a nechcel som absolvovať ďalšiu operáciu ramenného kĺbu s polročnou rehabilitáciou. Hovoril som si, že aj keby sa to podarilo, čoskoro budem mať 40 rokov a už mi to jednoducho nedávalo zmysel.

Čiže rameno vyskočilo, napravili ste si ho a chytali ste ďalej?

Áno, vedel som, ako to spraviť, vždy som si ho musel dole potiahnuť a skočilo to naspäť. Avšak už to bolo natoľko nepríjemné, že som z hokeja prestával mať radosť. Už mi neprinášal ten pôžitok zo zápasov, tréningov ani z celého fungovania. Vtedy som si povedal, že už stačí.

Aká je vaša vízia pre JL Arénu, pre hokej v Liptovskom Mikuláši a možno aj pre vaše miesto v ňom?

Snažím sa robiť veci najlepšie, ako viem. Netvrdím, že všetko robím najlepšie. Človek sa stále učí, technológie napredujú a všetko sa neustále vyvíja. Preto je to každodenná práca.

Ja stále hovorím, že najľahšie je niečo postaviť. Oveľa ťažšie je projekt dlhodobo prevádzkovať a udržať ho na dobrej úrovni. Samotná výstavba s prípravami trvá rok či dva, ale potom prichádza tá náročnejšia časť.

Projekt musí byť životaschopný, ekonomicky udržateľný, ľudia musia byť spokojní a radi sa vracať. To je každodenná práca a práve v tom vidím hlavný cieľ.

Chcel by som, aby to bolo dlhodobo udržateľné, možno aj pre naše deti alebo pre ľudí, ktorí prídu po nás.

Myslím si, že každý podnikateľ chce niečo rozvíjať alebo aspoň udržať na takej úrovni, akú si predstavuje a akú mu možnosti dovolia. Naším cieľom je preto ponúkať čo najlepšie služby a robiť to dlhodobo a udržateľne.