„Keď je Laco v bráne, nikdy neprehráme,“ zneli pokriky v časoch, keď v bránke slovenskej hokejovej reprezentácie čaroval JÁN LACO.

Na svojich prvých MS v roku 2012 získal striebro a semifinále s Čechmi si ani nepamätá.

Teraz má 44 rokov a ako prevádzkový manažér riadi hokejový areál v Liptovskom Mikuláši. Pred štyrmi rokmi kandidoval na primátora a prehral len o 57 hlasov.

V rozhovore pre Sportnet rekapituloval kariéru, porovnal hokejový tlak s politickým, vyjadril sa aj k slovenským hokejistom v KHL, spomínal si na to, ako si sám napravoval rameno aj na časy v Donecku v roku 2014.

"Napokon nám KHL oznámila, že domáce zápasy hrať nemôžeme a ak chceme sezónu dokončiť, musíme hrať v Bratislave. Dnes človek premýšľa, či už vtedy niekto vedel, že k niečomu príde a chcel nás týmto rozhodnutím ochrániť."

Sme pri aréne, ktorá nesie vaše meno - JL Aréna. Ako vznikol tento projekt?

Viac-menej jednoducho. Liptovský Mikuláš je hokejové mesto a o hokej je tu veľký záujem, či už zo strany mládeže alebo amatérskych hráčov. So spoločníkmi sme využili vlnu úspešného roku 2012. Vtedy sa podarilo viacero vecí a my sme na to nadviazali. Po majstrovstvách sveta sme začali pracovať na tom, aby sme arénu postavili.

Aréna ste budovali ešte popri vašej hráčskej kariére. Bolo náročné popri profesionálnom hokeji riešiť taký veľký projekt?

Nebolo, pretože moji spoločníci zastrešili prakticky všetko. Či už projektovú prípravu, samotnú výstavbu aj prvé roky prevádzky. Bolo to naozaj najmä na nich a zvládli to výborne. Ja som s tým počas aktívnej kariéry nemal prakticky žiadne starosti.

Dnes tu pôsobíte ako prevádzkový manažér. Čo to v praxi znamená?

Keď som skončil kariéru, prvý rok som bol tak trochu „pohodený“ v areáli. Zároveň som si na dobrovoľnej báze vyskúšal aj trénerský chlebík pri mládeži. Pomáhal som na tréningoch a učil sa, pretože je to úplne iná práca.

Po roku som však zistil, že to nie je celkom pre mňa. Viac vecí mi prekážalo ako mi prinášalo radosť a uspokojenie, takže som sa rozhodol z tejto cesty odísť.

Stiahol som sa preto do prevádzkovej časti. Takto mi to vyhovuje. Pri hokeji som aj nie som. Stále som v kontakte s prostredím, občas nazriem do šatne, ale trénovaniu sa nevenujem. Zostala mi prevádzková a manažérska činnosť.

Keď sa obzriete za dvanástimi rokmi fungovania arény, vidíte jej prínos pre hokej v Liptovskom Mikuláši?

Samozrejme. Dnes korčuľuje oveľa viac ľudí a v meste je výrazne viac priestoru pre hokej. Či už pre amatérsky šport alebo pre verejné korčuľovanie. Z tohto pohľadu sme podľa mňa urobili dobrú službu mestu aj celému regiónu. To je pozitívne a myslím si, že tento priestor tu mal svoje opodstatnenie.

Chodíte si ešte niekedy zachytať?

Do bránky ma už nedostane nikto. Raz, niekedy dvakrát do týždňa si však chodím s partiou zahrať hokej ako hráč. Baví ma to, je to zábava a nahrádza mi to šport aj kabínu. Aj ten typický „smrad“ v šatni. To mi úplne stačí.

Koncom septembra sa u nás začína aj Liptovská amatérska hokejová liga. Zastrešujeme ju a zároveň v nej aj hrám. Takto si stále udržiavam kontakt s hokejom.

Vaša spoločnosť však neprevádzkuje len túto arénu, ale aj mestský zimný štadión a hotel.

Áno. Pred dvanástimi či trinástimi rokmi sme s mestom podpísali dlhodobú zmluvu, na základe ktorej spravujeme mestský zimný štadión aj celý areál.

Pred šiestimi rokmi sme po rekonštrukcii štadióna odkúpili od mesta aj časť pôvodného objektu, kde kedysi sídlil klub a nachádzalo sa tam jeho zázemie. Po rekonštrukcii sa tieto priestory presťahovali do novej časti štadióna, takže sme ich odkúpili a vybudovali tam menší mestský hotel.

Ako dnes vyzerá spolupráca s mestom a s klubom? Štadión stále patrí mestu, ale klub už nie je mestský.

Za tých dvanásť rokov sa vystriedalo viacero manažérov aj riaditeľov, či už v mestskom alebo v súkromnom klube. Dnes je to predovšetkým o dohode. Musíme spolu komunikovať a hľadať spoločné riešenia, hoci doba je dnes trochu nervóznejšia a každý je občas podráždený.

Vždy sa však snažíme všetko nastaviť tak, aby na to nedoplatili hráči ani návštevníci. Myslím si, že za dvanásť rokov sme nemali žiadny vážny incident ani situáciu, keď by niečo prestalo fungovať.

Hotel slúži najmä hokejistom a hosťujúcim tímom?

Nie. Fungujeme ako bežné ubytovanie. Sme na všetkých rezervačných platformách, takže každý, kto príde do Liptovského Mikuláša a hľadá ubytovanie, môže prísť aj k nám.

Ste traja spolumajitelia. Máte medzi sebou rozdelené kompetencie?

Dnes už ani veľmi nie. Mám dvoch spoločníkov. Jeden žije v Liptovskom Mikuláši a venuje sa svojmu podnikaniu, druhý je z Trnavy a má tiež svoje aktivity. Väčšina operatívy je preto na mne.

Pred štyrmi rokmi ste kandidovali na primátora Liptovského Mikuláša a prehrali ste len o 57 hlasov. Čo vás viedlo ku kandidatúre?

Pred štyrmi rokmi bola situácia v meste veľmi nejasná, neprehľadná, až kritická. Mesto bolo v rozpočtovom provizóriu a mnohé procesy jednoducho nefungovali. Po dlhšom zvažovaní som sa rozhodol kandidovať.

Evidentne to nebolo zlé rozhodnutie, keďže rozdiel bol naozaj minimálny. Myslím si, že sme odviedli kus dobrej práce.

Kandidovať proti úradujúcemu primátorovi, ktorý bol vo funkcii už tretie volebné obdobie, nie je jednoduché. Z tohto pohľadu sme urobili veľký kus roboty a ukázalo sa, že mesto je pripravené akceptovať aj inú alternatívu.

Ako dnes s odstupom štyroch rokov spomínate na obdobie kampane? Čo vám dalo?

Dalo mi veľmi veľa. Bol to úplne iný svet práce, komunikácie aj vnímania vecí. Za to obdobie som sa naučil obrovské množstvo nových vecí. Zároveň však musím povedať, že to bolo mimoriadne náročné obdobie.

Absolvoval som množstvo stretnutí, rozhovorov a riešení rôznych problémov. A najmä som zistil, že v politike nefungujú základné princípy, na ktoré som bol zvyknutý zo športu.

Tridsať rokov som fungoval v športovom prostredí a zrazu som sa ocitol v úplne inom systéme. Vo finále podľa mňa politika nemá byť o získavaní moci. Má byť službou ľuďom.

Práve to sa vo mne bilo. Neustále počúvame o tom, kto sa chce dostať k moci. K akej moci? Pre mňa to nedáva zmysel, pretože nejde o moc, ale o službu. Po čase som si to celé upratal v hlave a práve toto mi na politike prekáža asi najviac – že sa príliš sústreďujeme na získanie moci. To je pre mňa zvláštne.

Bol pre vás väčší tlak kandidovať na primátora alebo postaviť sa do bránky proti najlepším hokejistom sveta? Dá sa to vôbec porovnať?

Dá sa to porovnať. Je to však iné. Keď vyrastáte v športovom prostredí od detstva, postupne si budujete návyky na zvládanie stresu a náročných situácií.

Toto bola pre mňa úplne nová skúsenosť. Bol som hodený do neznámeho prostredia a musel som sa s tým za pochodu vyrovnať. Veľa som sa naučil, veľa vecí mi zmenilo pohľad. Bola to veľmi dobrá skúsenosť.

Každému, kto má chuť naučiť sa niečo nové, odporúčam, aby si to vyskúšal, či už ako poslanec alebo v inej verejnej funkcii. Je dobré, keď sú ľudia aktívni a zaujímajú sa o dianie okolo seba.

Analyzovali ste potom vo vašom tíme, prečo to napokon tak tesne nevyšlo?

Samozrejme, analyzovali sme to. Bolo to naozaj veľmi tesné. Na stole bolo aj prepočítanie hlasov, lenže systém je nastavený tak zle, že by som musel právne napadnúť protikandidáta. A to mi nedávalo zmysel.

Prečo by som mal ja napádať protikandidáta za spočítanie hlasov? Za to predsa zodpovedá volebná komisia a nastavenie zákona. Myslím si, že pri tridsaťtisícovom meste by pri rozdiele 150 či 200 hlasov malo byť prepočítanie automatické. Chyba sa môže stať. Je to podľa mňa vec, nad ktorou by sa mali zamyslieť ľudia zodpovední za voľby aj legislatívu. Ale je to už za nami.

Zvažovali ste kandidatúru aj tento rok?

Nie. Situácia v meste je dnes úplne iná. Mesto funguje. Samozrejme, nevidím do všetkého a čas možno ukáže viac, ale dnes je situácia odlišná. Pred štyrmi rokmi mi kandidatúra dávala zmysel.

Vráťme sa k hokejovej kariére. Keď sa na ňu pozriete spätne, ako ju vnímate?

Bola zvláštna. Určite nie priamočiara. Nedávno som zachytil rozhovor s Jánom Lašákom. Ľudia nás možno vnímali ako nejaké hviezdy, ale Jano presne povedal, že ani on nebol od začiatku nejaký top brankár. Keď sa pozrieme na brankárov v NHL, ktorí mali dvadsaťročné kariéry a chytali na špičkovej úrovni prakticky od prvého ročníka, tak moja cesta bola úplne iná. Mal som svoje výkyvy.

Postupným dozrievaním to však prišlo neskôr. Bol som asi trpezlivý, hokej ma stále bavil a chcel som ho robiť. Nakoniec tá šanca prišla. Vždy hovorím, že príležitosti sú okolo nás stále, len ich treba zachytiť a byť v tej chvíli pripravený. Mne tá lepšia časť kariéry prišla síce neskôr, bola kratšia, ale o to intenzívnejšia.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Stále sa točíme okolo roku 2012 a striebornej medaily, ale pre mňa bolo kľúčové obdobie ešte o rok či dva skôr. Pomaly som končil s hokejom, nemal som kontrakt, čakal som na príležitosť a napriek tomu ma to nezlomilo. Bol som nastavený systematicky pracovať, byť trpezlivý a čakať. A ono to prišlo.

Práve trpezlivosť mi v spoločnosti veľmi chýba. Mladí chalani sú prirodzene netrpezliví, ale je to aj dobou. Všetko máme okamžite – informácie, nákupy, čokoľvek. A to je nebezpečné. V športe, biznise aj živote. Keď človek nemá trpezlivosť, môže to byť kontraproduktívne.

Je naopak niečo, čo vo svojej kariére ľutujete?

Nie, neľutujem nič. Skôr sú veci, ktoré by som dnes riešil inak. Lenže vtedy som na to nemal skúsenosti, vedomosti ani správne vzory. Preto si to ani nezazlievam. Rozhodoval som sa podľa toho, čo som vtedy vedel.

Viete to konkretizovať?

Je to skôr všeobecné. Týka sa to fungovania, správania a reakcií na náročnejšie obdobia. Kedysi som mal tendenciu obviňovať všetkých okolo seba – trénerov, spoluhráčov, kohokoľvek. Lenže takto to nefunguje. Človek musí začať od seba. Keď som to pochopil a niekto mi s tým pomohol, veci začali fungovať.

Čiže išlo najmä o vlastné mentálne nastavenie?

Jednoznačne. To bol obrovský rozdiel. Za našich čias nás nikto neviedol z mentálnej stránky. Nikto sa o to nestaral. Dnes viem, aké je to dôležité. Navyše, nie všetky autority a vzory, ktoré sme mali, boli správne.

Myslíte si, že sa to už zmenilo?

Myslím si, že áno. Stačí sa pozrieť na dnešných osemnásťročných hokejistov. Keď ich počúvate po zápasoch, máte pocit, že rozprávajú dvadsaťpäťroční chlapi.