Finálové zápasy na tohtoročnom Wimbledone nesledovali s napätím len v Česku, ale aj na Slovensku. Víťazom dvojhry juniorov sa stal 16-ročný Američan Jordan Lee, ktorého mama je Slovenka.
Keď bol malý, brávala ho so sebou na dvorce, tenisová loptička bola jeho obľúbená hračka. Jordan trávi veľa času u starých rodičov v Bratislave a s maminou tenisovou partiou zo Slovana.
"V prvom rade si želám, aby bol zdravý a mohol hrať," hovorí pre Sportnet TINA LEE, rodená Strussová.
Narodili ste sa v Bratislave, kde ste sa venovali tenisu. Prečítali sme si, že vás viedol Jozef Kuča, otec tenistiek Kristíny a Zuzany Kučových. Ako sa vyvíjala vaša tenisová kariéra?
Jozef Kuča ma netrénoval, aj keď o tom bola niekde zmienka. Sme však veľmi dobrí známi, pretože Kristína aj Zuzka patria medzi moje najlepšie kamarátky. S rodičmi Kučovými sme boli často spolu, ale Jozef nikdy nepôsobil ako môj hlavný tréner.
Vyrastala som na dvorcoch Slovana Bratislava. Vtedy sme boli taký rodinný klub. To sú moje spomienky na detstvo, ktoré sa týkajú tenisu. V Slovane ma viedlo niekoľko trénerov. Posledným bol Matej Lipták. Odkedy hrá Jordan tenis, tak pomáhal aj jemu.
Kam ste to v tenise dotiahli?
Ročník 1982, kde som patrila aj ja, bol veľmi silný. Hrať tenis v takej konkurencii nebolo jednoduché. Nedostávala som príležitosti na to, aby som hrala turnaje s reprezentáciou. Rodičia si z finančnej stránky nemohli príliš dovoliť, aby som veľa cestovala po turnajoch.
Hrala som aj ITF turnaje s dotáciou 15 000 alebo 25 000 dolárov. Keď som mala dvadsať rokov, rozhodla som sa odísť do Spojených štátov na univerzitu, kde som hrala tenis pod štipendiom.
Po ukončení štúdia ste sa v USA usadili. Čo vás k tomu viedlo?
Spočiatku som si myslela, že tam strávim jeden alebo dva semestre. Ale našla som si tam priateľov a ja ukončila som štúdium prvého stupňa.
Potom som pokračovala v štúdiu na magisterskom stupni a zároveň som trénovala univerzitný tím. Keď študent ukončí štúdium na univerzite v Spojených štátoch, tak mu ponúknu pracovné víza na rok.
Začala som pracovať a zároveň som trénovala. Čas ubiehal, narodil sa Jordan a zatiaľ zostávame v Spojených štátoch, aj keď ja by som sa rada časom vrátila na Slovensko.
Bol pre Jordana tenis prvou voľbou alebo inklinoval aj k iným športom?
Jeho obľúbenou hračkou od narodenia bola tenisová loptička. Keď dostal loptičku, tak s ňou všade chodil. Keď bol mladší, tak inklinoval aj k iným športom.
Keď mal tri alebo štyri roky, tak jednu sezónu hral bejzbal pre bábätká. Sezónu strávil aj hraním amerického futbalu. V deviatich alebo desiatich rokoch hral klasický futbal, ktorý ho baví doteraz. Vníma ho ako druhý šport za tenisom.
VIDEO: Finále dvojhry juniorov Jordan Lee vs. Cruz Hewitt
Keďže bol ako dieťa veľmi poslušný, tak som ho často brávala na kurty. Nemusela som platiť opatrovateľku alebo škôlku. Asi od štyroch rokov chodieval na letné kempy so mnou a tam si pobehoval s raketou v ruke.
Záujem o tenis bol u neho prirodzený, ale bolo to aj rodinnou situáciou. Tým, že som tenisová trénerka, mu ten záujem o šport ostal a prirodzene sa vyvíjal.
Vždy, keď sme prišli na Slovensko k starým rodičom, moja partia kamarátov sa venuje tenisu. Sú v nej aj Karol Beck, Zuzana Kučová, alebo Dominika Cibulková, ktorú v tom čase tiež viedol Lipták a trávili sme spolu čas, keď sa dalo. Pomohlo mu to upevniť vzťah k tenisu.
Popritom hrával aj futbal v akadémii na Floride, ale prišla pandémia koronavírusu.
Keď sa začali rušiť protipandemické opatrenia, už bol rozhodnutý, že bude hrať iba tenis.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že pre Jordana môže byť tenis viac, ako hobby?
Presný okamih si nepamätám, ale keď mal desať alebo jedenásť rokov, začal hrávať turnaje pre dvanásťročných na Floride. Začalo sa mu dariť. Hral iba na národných turnajoch a na niekoľkých zvíťazil.
V Spojených štátoch bol prvý v kategórii do dvanásť rokov. Potom dostal pozvánku na turnaj IMG Future Stars v Grécku, čo je najprestížnejší turnaj pre tenistov do dvanásť rokov. Vyhral ho.
Vtedy som si uvedomila, že ho tenis naozaj baví, užíva si čas na kurte a súťaženie. Čo sa týka mentálnej stránky, tak pri niektorých deťoch nejaký čas trvá, kým začnú zvládať tlak a očakávania.
Jordanovi sa to darilo od začiatku. Vtedy som si povedala, že keď ho to baví a má z toho radosť, tak je to niečo, čo by mu mohlo ostať.
Spomenuli ste mentalitu hráčov. Dávali ste ako tenisová trénerka v rámci tréningového procesu dôraz aj na mentálny tréning?
Nie, špeciálny mentálny tréning sme neriešili. Ako rodič aj ako tréner som ho viedla skôr k rešpektu a slušným manierom, aby sa slušne správal k iným a vážil si veci, ktoré má.
Jordan nemá pocit, že na niečo má automaticky nárok. Všetko si musí zaslúžiť, ale s normálnym rešpektom a slušným správaním.
Pre mňa bolo dôležitejšie budovať jeho charakter, aby sa aj on naučil zvládať ťažšie momenty. Myslím si, že život je sám o sebe ťažký aj pre deti a netreba k tomu pridávať tlak na víťazstvá.
S akými ambíciami ste šli na Wimbledon? Keďže Jordan začínal v kvalifikácii, tak víťazstvo zrejme prekonalo očakávania.
Na grandslamovom turnaji sa môže stať čokoľvek, ale pred turnajom sme nemali veľké očakávania. Na žiadny turnaj nechodíme s tým, že ho ide vyhrať.
Čím je starší, tak je to pre neho ťažšie, pretože hráči sú veľmi vyrovnaní. Vnímali sme to tak, že je to jeho prvý grandslamový turnaj, hádam sa prebojuje do hlavnej súťaže, aby si to mohol užiť a uvidíme, ako to dopadne.
Ja a myslím si, že aj Jordan, sme si boli vedomí toho, že má na to, aby turnaj vyhral. Ale mohol prehrať aj v kvalifikácii.
Mohol hrať dobre, ale aj všetci ostatní mohli hrať dobre. Nemali sme kúpené spiatočné letenky. Ani sme nevedeli, čo bude po turnaji. Neriešili sme, kde bude hrať nabudúce alebo kam pôjdem aj ja. S mladším synom sme riešili, či prídeme na Slovensko pred turnajom alebo až po Wimbledone.
Aké boli vaše pocity, keď Jordan využil vo finále prvý mečbal a vyhral Wimbledon?
(smiech). Nepozerám jeho zápasy priamo na štadióne. Počas zápasov som zvyčajne chodila preč z areálu. Po zápase mi zvyčajne zavolá a riešime záležitosti ako strava, regenerácia a podobne.
Keď sa finále začalo, tak po približne pätnástich minútach prehrával 1:4, čiže som ešte ani nevyšla z areálu. Bol tam veľký zhon, pretože po zápase nasledovalo finále mužov.
V areáli som sa dookola prechádzala. Keď viedol 6:5 v treťom sete, tak som začala cítiť, že set nepôjde ani do tajbrejku a zápas dotiahne do víťazstva. Išla som na kopec Henman Hill (miesto, odkiaľ môžu Wimbledon sledovať fanúšikovia bez vstupeniek; pozn. autora).
Tam som videla mečbal, ktorý premenil. Iní fanúšikovia na kopci mu veľmi fandili. Bol tam taký zhon, že som si to vôbec neuvedomovala.
Keď som dobehla na štadión, všetci tam kričali. Veľmi mi odľahlo a rozplakala som sa, pretože som videla, že aj on mal slzy v očiach. Akurát som ho stihla objať. Tešila som sa aj za neho.
V jednej minúte sa mi premietlo všetko, čím si prešiel za posledných zopár rokov. Potom sme sa už pohli ďalej. Predsa len, je to iba juniorský titul. Je to krásne, ale treba ďalej pracovať a oddnes opäť trénovať.
V apríli Jordan zvíťazil vo štvorhre na ITF turnaji s dotáciou 15-tisíc dolárov. Plánujete sa venovať štvorhre rovnomerne s dvojhrou alebo ju vnímate ako vhodný doplnok k dvojhre?
Keďže je ešte junior, vo všetkom sa treba zlepšovať a hrať čo najviac, teda dvojhru aj štvorhru. Nemyslím si, že momentálne rozmýšľa nad tým, či preferovať dvojhru, alebo štvorhru.
Na tom turnaji si vybral štvorhru preto, pretože bol predtým zranený a nechceli sme, aby hral dvojhru aj štvorhru. Chceli sme to vziať voľnejšie, aby si telo zvyklo na súťaženie, pretože predtým nehral žiadne zápasy.
Osobne si myslím, že je vhodnejší na dvojhru, ktorá je momentálne prioritou. Samozrejme, štvorhry treba hrať pre progres. Môže si na nich zlepšovať servis, volej a iné údery. Našou prioritou je to, aby sa Jordan naďalej rozvíjal a zlepšoval. Žiaden turnaj nehrá pre nejaký výsledok.
Aké mal zranenie?
Minulý rok nehral od februára osem mesiacov. V zápästí na pravej ruke mal zápal. Na začiatku tohto roka mal problémy s kolenami. Normálne začal hrať až pred Roland Garros. Tam sa nedostal, ale už začal opäť hrať na turnajoch. Dá sa povedať, že za posledný rok a pol nehral dvanásť mesiacov.
V zápästí sme nevideli nič štrukturálne, čo by si vyžadovalo operačný zákrok, ale koloval mu tam zápal. Spôsoboval mu bolesti, čiže sme ho nechceli preťažovať.
Na akom povrchu sa cíti Jordan najlepšie?
Tvrdí, že červená antuka je jeho najobľúbenejší a najlepší povrch. Na tráve zatiaľ hral iba dvakrát. Neviem, či sa to teraz po Wimbledone zmení, ale myslím si, že láska k tráve mu teraz zosilnela.
Kde vidíte Jordana o päť rokov?
V prvom rade si želám, aby bol zdravý, aby mohol hrať. Podľa mňa má na to, aby o päť rokov bol v prvej päťdesiatke alebo stovke. Veľmi nad tým nerozmýšľam.
Podstatné je, aby sa telo dalo dokopy a aby sme urobili správne kroky v jeho kariére. Hlavný cieľ je, aby o päť rokov hral zdravý.
Bude hrať Jordan po Wimbledone aj na mužských turnajoch, alebo preferujete juniorské?
Myslím si, že v tejto sezóne odohrá ešte niekoľko juniorských turnajov, ale iba tie väčšie. Určite pôjde na ITF turnaje s dotáciou 15-tisíc libier alebo 25-tisíc libier. Možno dostane voľné karty aj na challengerové turnaje. Nechceme preskakovať kroky, ktoré sú dôležité preto, aby sa zlepšoval a vyvíjal ako hráč.
Neplánujeme brať každú voľnú kartu. Stále je veľmi mladý. Uvidíme, ako na tom bude, najmä po zraneniach, ktorými si prešiel. Budeme tie turnaje kombinovať.
Tieto dni trávite na Slovensku. Ako často chodievate zo Spojených štátov k rodičom?
Zvyčajne chodím na Slovensko aspoň raz za rok na dva alebo tri týždne. Záleží to od Jordanovho turnajového kalendára. Keďže bol minulé leto zranený, boli sme tu mesiac. Naposledy sme tu boli na Vianoce.
Jordan tu v posledných dvoch rokoch strávil viac času ako ja. Keď bol zranený, tak sa mu na Slovensku veľmi páčilo. Strávil tu zopár mesiacov.
Ako som už spomínala, Matej Lipták mu ako tréner nejaký čas pomáhal. Sú veľmi dobrí kamaráti. Keď bol zranený, tak mu pomáhal s rehabilitáciami, ale aj kondičnými záležitosťami, najmä v Prime Training Center. Za posledný rok strávil na Slovensku vyše polroka.
Čo sa mu najviac páči na Slovensku a u starých rodičov?
Rodičia bývajú v krásnom podkrovnom byte priamo v centre pri Bratislavskom hrade. Páči sa mu atmosféra mesta. Rád ide von a poprechádza sa po meste. Prináša mu to taký pokoj.
Jordan si Bratislavu spája s dobrým pocitom, podporou starých rodičov a mojimi kamarátmi, ktorí taktiež vyrastali na Slovane.
Je to pre neho dobrá partia, v ktorej si rozumie. Pozná tu každú ulicu. Vždy sa tu dobre cítil, takže sa sem rád vracia. Páčia sa mu aj slovenské hory, keď ideme na chatu.
Rozpráva Jordan po slovensky?
Áno, plynule hovorí a rozumie po slovensky. Samozrejme, počuť u neho akcent, pretože slovenčina nebola jeho hlavný jazyk. Odmalička sa však snažil hovoriť aj po slovensky a starí rodičia nehovoria po anglicky.
Keď je na Slovensku, stále rozpráva po slovensky. Je podporovaný americkou federáciou, trénuje v Amerike a cíti sa ako Američan. Ale cíti sa aj ako Slovák a cíti sa tu ako doma.
Nechystajú mu starí rodičia špeciálnu oslavu?
Asi nie (smiech). Ak by prišiel na Slovensko, tak by sme oslavu možno zorganizovali s najbližšími, ale šiel do Nemecka na štyri dni, kde má svojho fitness trénera. Ja som prišla na štyri dni k rodičom s mladším synom.
Odtiaľ pôjdeme za ním a odtiaľ odletíme naspäť do Orlanda. Možno by starí rodičia šli s nami na deň, aby ho uvideli, ale na nejaké oslavy nám teraz neostáva čas.
