Za svoju dedinu odohral tisíc zápasov. Klubová vernosť už nie je v móde, tvrdí

Hovorí sa, že bez neho by futbal vo Veľkých Turovciach neexistoval. Vraj keby chýbala bránková žrď, sám by sa na jej miesto postavil, len aby sa mohlo hrať.

JOZEF ŠALIGA je vo svojej rodnej dedine predsedom klubu, trénerom, trávnikárom i hráčom, navyše riadi Športovo-technickú komisiu Oblastného futbalového zväzu Levice. Nedávno dovŕšil okrúhle 50. narodeniny a pri tejto príležitosti s ním vznikol tento rozhovor.

Ako si spomínate na svoje futbalové začiatky? Kto alebo čo vás priviedlo na ihrisko?

Môj otec bol bývalý futbalista a funkcionár Turoviec, takže od skorého detstva som chodil na zápasy, vtedy ešte na staré ihrisko v Stredných Turovciach.

Mal som to šťastie, že prvé štyri ročníky základnej školy som chodil do miestnej základnej školy, ktorá bola oproti nášmu domu. Pán učiteľ Jozef Pásztor, bývalý futbalista, plne toleroval našu futbalovú vášeň, takže futbal sme hrali aj počas dňa na školskom dvore a po vyučovaní sme pokračovali na ihrisku.

Boli sme silná futbalová generácia, takže nebol problém, s kým mám hrať. V tej dobe postúpili Veľké Turovce do I. B triedy (súčasná V. liga), čo bol veľmi pozitívny zážitok a takisto si detailne pamätám aj MS 1978 v Argentíne.

Spomínate si na váš prvý zápas?

Nakoľko v mojom detstve ešte neboli prípravky a všeobecne bolo viac detí, tak som odohral svoj prvý žiacky zápas, keď som mohol mať 10 -11 rokov. Teda zhruba 40 rokov dozadu, presne si to však nepamätám. Pamätám si ale na prvý zápas za dospelých, bolo to 29. marca 1990, zápas Veľké Turovce – Horné Turovce, vyhrali sme 1:0.

Ste oddaný futbalu celkovo, okrem A-mužstva sa venujete aj mládeži, zabezpečujete chod klubu, pritom máte svoju robotu. Máte vôbec čas na oddych?

Som zamestnaný v miestnej poľnohospodárskej firme už 26 rokov, našťastie môj šéf toleruje moju futbalovú vášeň.

Môj futbalový týždeň má nasledovnú podobu: pondelok sú dozvuky z nedele, väčšinou telefonáty z rôznych klubov o aktuálnych problémoch, to riešim ako predseda ŠTK. Ak som nastúpil v nedeľu za áčko, tak sa spamätávam z únavy.

V utorok mám tréning žiakov a prípraviek, som trénerom týchto mládežníckych celkov. Ak skončíme včas, tak sa pripojím k tréningu áčka.

Streda je relatívne pokojná, štvrtok je zasadnutie ŠTK, pripravujem úradnú správu, komunikujem s klubmi o ich problémoch. Piatok je opäť tréning mládeže, prípadne turnaj prípraviek, tréning áčka.

V sobotu sa hrá žiacky zápas, takže príprava ihriska, lajnovanie ihriska, nakladanie sietí, zavlažovanie ihriska (celotýždňová „zábava“), v nedeľu je zase zápas áčka, ak treba, tak aj nastúpim.

V rámci oddychu si zvyknem ísť na nejaký neutrálny futbalový zápas, je to jedno, či je to zápas III. alebo VII. ligy.

Keďže som slobodný, tak z „úradnej moci“ ma nikto neobmedzuje v mojej futbalovej činnosti. Neviem, či by to bola ochotná tolerovať potencionálna manželka.

Dovolenku v modernom ponímaní nepoznám.

Ktorý zápas vám utkvel navždy v pamäti?

Stretnutie Horné Turovce – Veľké Turovce 2:3, ktorý sa hral 4. novembra 2001 a bol to súťažný derbyzápas po zhruba desaťročí. Okrem toho, že som hral, tak som viedol mužstvo aj ako mladý tréner.

Prehrávali sme 2:1, v záverečnej päťminútovke sme to otočili na 2:3. Bol to emotívny zápas, aj s patričnými oslavami.

A na druhej strane, na ktorý zápas by ste najradšej zabudli?

Stretnutie Veľké Turovce – Ipeľský Sokolec 1:2, bolo to 24. mája 1992. Boli sme 20 kôl bez prehry a mali sme v rukách postup do najvyššej okresnej súťaže.

V prestávke sme vyhrávali 1:0, no nezvládli sme druhý polčas. Zavládlo obrovské sklamanie. Postup si nakoniec vybojoval Ipeľský Sokolec a Dolný Pial. Ďalší ročník sme sa však spamätali a postúpili do „okresu“.

Máte bohaté futbalové skúsenosti. Ako sa pozeráte na súčasný futbal a v porovnaní s futbalom, ktorý sa hral pred rokmi?

Hrávam futbal štyridsať rokov a nikdy v súťažnom stretnutí som nenastúpil za iný klub ako Veľké Turovce. Matematicky to zhruba vychádza na tisíc zápasov za svoj klub.

V dnešnej dobe nie je typická klubová vernosť, to platí pre všetky stupne, od prvej ligy až po poslednú súťaž. Pred tridsiatimi rokmi väčšinou každý hrával za vlastnú dedinu, hráči sa poznali od detstva.

Tvorili sme zhruba 15-členný káder, aby sa nikto neurazil. Dnes, ak nemáte pred sezónou k dispozícii aspoň 20 hráčov, tak nemá zmysel sa prihlásiť do súťaže. Je neporovnateľne viac zranení, hráči pracujú ďaleko od bydliska, chodia na dovolenky, študovať, alebo sa im jednoducho nechce.

Som alergický na niektoré výhovorky, keďže ja som vynechal zopár súťažných zápasov len počas základnej vojenskej služby. Tiež som ukončil vysokú školu, ale ani raz sa nestalo, že by som neprišiel na futbal. V dnešnej dobe už aj to je bežné ospravedlnenie.

Absentuje pokora a sebakritika u mnohých hráčov, čo mi tiež vadí. Popritom podmienky na futbal sú neporovnateľné s podmienkami spred tridsiatich rokov.

Čo sa vám nepáči na futbalových ihriskách, čo by ste vy osobne zmenili?

Pravidlá futbalu tvoria odborníci na vyšších úrovniach, to neovplyvníme. Zavedením povinnej videonahrávky sa zvýšila objektivita, hráči aj rozhodcovia si „dovoľujú“ menej než v minulosti.

Agresivita sa však úplne nevytratila, bol by som rád, ak by sa to zmenilo. Ak chceme
hrať futbal a chceme mať viac rozhodcov, tak sa to musí zmeniť.

Vo „veľkom“ futbale mi určite vadí, že mnohí hráči sa viac zaoberajú rôznymi gestikuláciami, nápismi, frizúrami, tetovaniami a teatrálnymi pádmi, než samotnou hrou. Vytráca sa plynulosť hry, k čomu prispieva aj niekedy zvláštna aplikácia VAR.

Neustále sa riešia rôzne rasistické prejavy. Niektorým by sa určite dalo predísť aj menej provokatívnymi oslavami gólov, gestikuláciami. Samozrejme to ale neznamená, že neodsudzujem tieto prejavy, len by som bol rád, aby sa viac rozprávalo o hre.

Máte svoj obľúbený futbalový klub?

Celá naša rodina bola fanúšikom Vasasu Budapešť, takže to mám dedične dané. Od detstva som fanúšik tohto klubu, aj keď v poslednej dobe veľa radosti z účinkovania červeno-modrých nemám.

Na medzinárodnom poli držím palce Realu Madrid. Vo všeobecnosti ale som fanúšikom dobrého futbalu, keď aj môj favorit prehrá s lepším, tak nemám problém sa s tým vyrovnať.

Mám rád útočný futbal, neustále prihrávanie smerom dozadu a až k brankárovi ma niekedy štve.

Čo by ste odkázali futbalovej verejnosti?

Prežívame ťažkú dobu pre šport, určite najťažšiu v mojom živote. A to nielen pre pandémiu, ktorá len znásobila problémy. Ubúdajú mladí hráči, vekový priemer v dedinskom futbale začína byť neúnosný. Budeme musieť tvrdo bojovať o prežitie a to bez pomoci mladšej generácie a zdravého lokálpatriotizmu nepôjde.

Odkazujem všetkým hráčom, funkcionárom, rozhodcom a fanúšikom, buďme radi, že máme možnosť ísť cez víkend na futbal, zbytočnú nevraživosť a agresivitu nechajme niekde mimo futbalu.

To sa nevzťahuje na zdravé emócie, tie patria k futbalu a bez nich futbal stráca šmrnc. V poslednej dobe sa zvyknem lúčiť s kamarátmi a funkcionármi súpera so želaním, aby sme sa stretli na ihrisku aj o pol roka na odvete. To bude znamenať, že stále budeme žiť a futbalový klub bude aktívny.